DESMOD
14.10.2010 Filed in: Recenzie
Vitajte na konci sveta
Universal
**1/2
Nitrianska formácia okolo Kulyho Kollára sa namotala na armagedonskú módnu vlnu a v deň letného slnovratu prichádza na trh so svojím v poradí už siedmym albumom, ktorý pomenovala „Vitajte na konci sveta“. Jeden Koniec sveta sme tu už mali od veľkého Richard M. a tento trinásťtrackový z dielne jednej z najúspešnejších kapiel slovenského éteru je marketingovo dobre načasovaný do čias zápasu s povodňami, všakovakými sopkami a v neposlednom rade i s tieňom urazeného Roberta. Album otvára kvázifilmové intro pri ktorom, očakávajúc Brucea Willisa odlietajúceho na asteroid, som si skoro cvrkla. Prvá spievaná pesnička s názvom albumu má síce modernejší pochodový háv, ale inak si v ničom nezadá s tublatankovským senilným strašením. Silný refrén je u tejto kapely poznávacím znamením a nechýba ani tu. Kozmickej estetike ostávajú rockeri z Pribinovho mesta verní aj v songu Hviezda padá. Opäť silný refrén, ktorý si pýta rádiové smaženie (Hráme iba hity!) do nemlátom. Viete čo je čudné? Slovač nezvykne odpúšťať knedľu v krku a hrdinské vibrato á la Karol Duchoň, preferuje skôr rovné a zľahka insitné spievanie (Hammel, Nagy, Ráž) a spevákov s kulyovským témbrom odkazuje nemilosrdne do Repete. Hviezda padááááá... Hm. Čudesné. Prvý slagyák (Vojna slov) má vzdušný riedky aranž a rieši – ako inak – vzťahy (akože kým si neveríme, nosíme nepriestrelné vesty). Takto to frčí aj v ďalších piesonkach. Po Varovnom výstrele do Srdca vo formaldehyde (trošíčka zombie-estetiky nezaškodí) s terckovým refrénom ako z trávnice (ó-ó-ó) je tu práve včas druhý lepák dosky Za tebou. Kuly by chcel samozrejme všetko vrátiť späť, ale možno by napokon neškodila ani taká malá dualitka, nie? Rádiový singel Nemusíš sa báť má z hitparád okukaný osminkový klavír v intre a ešte aj jednu tvrdo ukradnutú vyhrávku vo vintage analógových zvončekoch. Pesnička už stihla v hlavách podtatrancov vykonať účinný brainwashing. Darmo – Desmod sa svojho receptu na sladkú kašičku v rádoby drsnom balení drží ako voš na plešine (vší sílou). Nie sú to napokon žiadni ignoranti, orientujú sa dokonca aj v gréckej mytológii (Pandorina skrinka). Ako správni polyhistori tam šupli na dochutenie aj indickú karmu a už sa to kantilénovo pekne-krásne ujúka. Nechýbajú ani chytľavé gitarové riffy – kapele to vôbec pomerne slušne hrá, groovy majú drive. Pred finálovým bonusom je tu španielková pomalovka s názvom vypožičaným priamo z Hollywoodu (Kráľovstvo nebeské). Obsahovo klasická teologická moralitka naštepená na kulyovskú plnotučnú romantiku. No a záver? Sacharínový duet s Luciou Novákovou. Že by svet skutočne skončil takto dementne v sladkobôľnom úsmeve?
Universal
**1/2
Nitrianska formácia okolo Kulyho Kollára sa namotala na armagedonskú módnu vlnu a v deň letného slnovratu prichádza na trh so svojím v poradí už siedmym albumom, ktorý pomenovala „Vitajte na konci sveta“. Jeden Koniec sveta sme tu už mali od veľkého Richard M. a tento trinásťtrackový z dielne jednej z najúspešnejších kapiel slovenského éteru je marketingovo dobre načasovaný do čias zápasu s povodňami, všakovakými sopkami a v neposlednom rade i s tieňom urazeného Roberta. Album otvára kvázifilmové intro pri ktorom, očakávajúc Brucea Willisa odlietajúceho na asteroid, som si skoro cvrkla. Prvá spievaná pesnička s názvom albumu má síce modernejší pochodový háv, ale inak si v ničom nezadá s tublatankovským senilným strašením. Silný refrén je u tejto kapely poznávacím znamením a nechýba ani tu. Kozmickej estetike ostávajú rockeri z Pribinovho mesta verní aj v songu Hviezda padá. Opäť silný refrén, ktorý si pýta rádiové smaženie (Hráme iba hity!) do nemlátom. Viete čo je čudné? Slovač nezvykne odpúšťať knedľu v krku a hrdinské vibrato á la Karol Duchoň, preferuje skôr rovné a zľahka insitné spievanie (Hammel, Nagy, Ráž) a spevákov s kulyovským témbrom odkazuje nemilosrdne do Repete. Hviezda padááááá... Hm. Čudesné. Prvý slagyák (Vojna slov) má vzdušný riedky aranž a rieši – ako inak – vzťahy (akože kým si neveríme, nosíme nepriestrelné vesty). Takto to frčí aj v ďalších piesonkach. Po Varovnom výstrele do Srdca vo formaldehyde (trošíčka zombie-estetiky nezaškodí) s terckovým refrénom ako z trávnice (ó-ó-ó) je tu práve včas druhý lepák dosky Za tebou. Kuly by chcel samozrejme všetko vrátiť späť, ale možno by napokon neškodila ani taká malá dualitka, nie? Rádiový singel Nemusíš sa báť má z hitparád okukaný osminkový klavír v intre a ešte aj jednu tvrdo ukradnutú vyhrávku vo vintage analógových zvončekoch. Pesnička už stihla v hlavách podtatrancov vykonať účinný brainwashing. Darmo – Desmod sa svojho receptu na sladkú kašičku v rádoby drsnom balení drží ako voš na plešine (vší sílou). Nie sú to napokon žiadni ignoranti, orientujú sa dokonca aj v gréckej mytológii (Pandorina skrinka). Ako správni polyhistori tam šupli na dochutenie aj indickú karmu a už sa to kantilénovo pekne-krásne ujúka. Nechýbajú ani chytľavé gitarové riffy – kapele to vôbec pomerne slušne hrá, groovy majú drive. Pred finálovým bonusom je tu španielková pomalovka s názvom vypožičaným priamo z Hollywoodu (Kráľovstvo nebeské). Obsahovo klasická teologická moralitka naštepená na kulyovskú plnotučnú romantiku. No a záver? Sacharínový duet s Luciou Novákovou. Že by svet skutočne skončil takto dementne v sladkobôľnom úsmeve?
Dorota Zervanová
