Ľudová hudba a worldmusic na Slovensku
10.03.2010 Filed in: Seriály
Ľudová hudba a worldmusic na Slovensku
Vývoj, súčasný stav a trendy
3. časť
V priebehu šesťdesiatych rokov 20. storočia nastáva v tradičnej hudobnej kultúre obrovská zmena. Staré muziky prestávajú hrať, keďže ich tradičné herné príležitosti – svadby a tanečné zábavy – preberajú moderné, elektrifikované skupiny, ktoré ako základ svojho repertoáru ponúkajú aktuálnu svetovú, českú a slovenskú populárnu hudbu. Ľudové piesne a tance, ktoré sa, samozrejme, vyžadovali naďalej, prestali mať lokálny a regionálny charakter. Muzikanti, aby boli schopní úspešne hrávať na väčšom teritóriu, začali uprednostňovať (oproti pôvodnému lokálnemu) veľmi zúžený repertoár celoslovensky známych piesní, tzv. odrhovačiek. Na rozdiel od predchádzajúcich období, keď nové vplyvy a pôvodné hudobné tradície dokázali jestvovať v symbióze u tých istých interpretov, práve elektrifikácia hudobných nástrojov znamenala obrovský zvrat. Zmenou hudobných nástrojov sa nepreniesli žiadne prvky pôvodného herného štýlu do hry nových skupín. Mladých sólových gitaristov ani náhodou nenapadlo použiť nejaký variačný prvok starého primáša, a s najväčšou pravdepodobnosťou by to ani nedokázali. Klávesista ani zo žartu neskúsil harmonizovať a rytmizovať sprievod podľa kontráša, spoločne s doprovodným gitaristom a bubeníkom ľudovú pesničku harmonizovali a rytmizovali skôr ako country. Podobne to bolo s vokálnymi tradíciami. Keďže spievanie na mikrofón nemusí počítať s vokálnou spoluprácou publika – svadobných hostí, mladý spevák odchovaný na bigbíte frázuje ľudovú pieseň podľa rhytmbluesového cítenia, vrátane nevkusných glizzov a falošne pôsobiacej nasladlosti. Aj po tejto stránke sa stáročný proces odovzdávania tradícií zastavil. V tom istom období, zrejme ako obranná reakcia, nastal opätovný záujem o tradičné, autentické formy ľudovej hudby. Dedinské folklórne skupiny cieľavedome mapovali lokálne tradície a spolupracovali s miestnymi tradičnými ľudovými muzikantmi. Úžasne tak predĺžili aktivitu nositeľov starých hudobných foriem, ktorí by s najväčšou pravdepodobnosťou v tomto období už nehrávali. Rozsiahly terénny výskum uskutočňovali pracovníci Ústavu hudobnej vedy SAV, no tento vzácny archív je pre odbornú i laickú verejnosť stále v podstate neprístupný. Vedeckí pracovníci svoj postoj, pre zachovanie a oživovanie tradičných hodnôt zjavne škodlivú prax, odôvodňujú právom prednostného vedeckého skúmania daného materiálu. To, že skúmanie sa ani po štyridsiatich rokoch neblíži ku koncu, zrejme ako protiargument nezaváži. Významnú prácu v zaznamenávaní tradičných hudobných a zvykových foriem vykonal aj Slovenský rozhlas, ktorý od konca šesťdesiatych rokov cieľavedome nahrával scénické programy folklórnych skupín, tradičný piesňový repertoár v podaní spevákov a muzikantov všetkých slovenských regiónov, ako aj zahraničných lokalít, kde žijú Slováci. Išlo najmä o obce osídlené v istom historickom období Slovákmi, ktorí tam utvorili ucelenú komunitu s vlastnou autonómnou kultúrou. Tento jav sa najviac týka tzv. Dolnej zeme, čiže Vojvodiny (dnes súčasť Srbska a Chorvátska), Maďarska a Rumunska, v menšej miere aj Poľska a Ukrajiny. Zo všetkých týchto nahrávok sa pripravovali a dosiaľ pripravujú pravidelné relácie. Výbery z nich vychádzali aj na gramoplatniach vo Vydavateľstve OPUS. Najstaršou reláciou tohto typu je hudobno-slovný cyklus Klenotnica ľudovej hudby, ktorý sa v SRo vysiela bez prerušenia od roku 1972 až dodnes. Prvých tridsať rokov ho pripravoval redaktor Dr. Ondrej Demo, od roku 1992 až do dnešných dní autor tohto článku.
Vývoj, súčasný stav a trendy
3. časť
V priebehu šesťdesiatych rokov 20. storočia nastáva v tradičnej hudobnej kultúre obrovská zmena. Staré muziky prestávajú hrať, keďže ich tradičné herné príležitosti – svadby a tanečné zábavy – preberajú moderné, elektrifikované skupiny, ktoré ako základ svojho repertoáru ponúkajú aktuálnu svetovú, českú a slovenskú populárnu hudbu. Ľudové piesne a tance, ktoré sa, samozrejme, vyžadovali naďalej, prestali mať lokálny a regionálny charakter. Muzikanti, aby boli schopní úspešne hrávať na väčšom teritóriu, začali uprednostňovať (oproti pôvodnému lokálnemu) veľmi zúžený repertoár celoslovensky známych piesní, tzv. odrhovačiek. Na rozdiel od predchádzajúcich období, keď nové vplyvy a pôvodné hudobné tradície dokázali jestvovať v symbióze u tých istých interpretov, práve elektrifikácia hudobných nástrojov znamenala obrovský zvrat. Zmenou hudobných nástrojov sa nepreniesli žiadne prvky pôvodného herného štýlu do hry nových skupín. Mladých sólových gitaristov ani náhodou nenapadlo použiť nejaký variačný prvok starého primáša, a s najväčšou pravdepodobnosťou by to ani nedokázali. Klávesista ani zo žartu neskúsil harmonizovať a rytmizovať sprievod podľa kontráša, spoločne s doprovodným gitaristom a bubeníkom ľudovú pesničku harmonizovali a rytmizovali skôr ako country. Podobne to bolo s vokálnymi tradíciami. Keďže spievanie na mikrofón nemusí počítať s vokálnou spoluprácou publika – svadobných hostí, mladý spevák odchovaný na bigbíte frázuje ľudovú pieseň podľa rhytmbluesového cítenia, vrátane nevkusných glizzov a falošne pôsobiacej nasladlosti. Aj po tejto stránke sa stáročný proces odovzdávania tradícií zastavil. V tom istom období, zrejme ako obranná reakcia, nastal opätovný záujem o tradičné, autentické formy ľudovej hudby. Dedinské folklórne skupiny cieľavedome mapovali lokálne tradície a spolupracovali s miestnymi tradičnými ľudovými muzikantmi. Úžasne tak predĺžili aktivitu nositeľov starých hudobných foriem, ktorí by s najväčšou pravdepodobnosťou v tomto období už nehrávali. Rozsiahly terénny výskum uskutočňovali pracovníci Ústavu hudobnej vedy SAV, no tento vzácny archív je pre odbornú i laickú verejnosť stále v podstate neprístupný. Vedeckí pracovníci svoj postoj, pre zachovanie a oživovanie tradičných hodnôt zjavne škodlivú prax, odôvodňujú právom prednostného vedeckého skúmania daného materiálu. To, že skúmanie sa ani po štyridsiatich rokoch neblíži ku koncu, zrejme ako protiargument nezaváži. Významnú prácu v zaznamenávaní tradičných hudobných a zvykových foriem vykonal aj Slovenský rozhlas, ktorý od konca šesťdesiatych rokov cieľavedome nahrával scénické programy folklórnych skupín, tradičný piesňový repertoár v podaní spevákov a muzikantov všetkých slovenských regiónov, ako aj zahraničných lokalít, kde žijú Slováci. Išlo najmä o obce osídlené v istom historickom období Slovákmi, ktorí tam utvorili ucelenú komunitu s vlastnou autonómnou kultúrou. Tento jav sa najviac týka tzv. Dolnej zeme, čiže Vojvodiny (dnes súčasť Srbska a Chorvátska), Maďarska a Rumunska, v menšej miere aj Poľska a Ukrajiny. Zo všetkých týchto nahrávok sa pripravovali a dosiaľ pripravujú pravidelné relácie. Výbery z nich vychádzali aj na gramoplatniach vo Vydavateľstve OPUS. Najstaršou reláciou tohto typu je hudobno-slovný cyklus Klenotnica ľudovej hudby, ktorý sa v SRo vysiela bez prerušenia od roku 1972 až dodnes. Prvých tridsať rokov ho pripravoval redaktor Dr. Ondrej Demo, od roku 1992 až do dnešných dní autor tohto článku.
Samo Smetana
