Z futrálu Števa Šantu

Spolupatričnosť
stevo-santa
Tak som sa dobrovoľne prihlásil za koncesionára. Nieže by ma prepadla náhla túžba po podpore slovenskej audiovizuálnej tvorby, iba som kdesi začul, že sa treba prihlásiť, bol som proste zvedavý. Vlastne to bolo takto - zľakol som sa exekúcií. Som majiteľom hneď niekoľkých elektrických zástrčiek, takže sa to na mňa vzťahuje, hoci služby RTVS nevyužívam. Svoje dva televízory som dal do užívania známym a rádio počúvam len nedobrovoľne pri návšteve reštaurácií, paralela s pasívnym fajčením by bola celkom namieste.
Vlastne jediná zábava, ktorú si užívam s RTVS je, keď si raz ročne zahlasujem v súťaži Radio Head Awards. Aj tohto roku som si šiel, i hľadám album, ktorý tesne predtým získal v istej ankete o hudobnú udalosť roka druhé miesto, no za album Živých kvetov Oľga, ideš svojím tempom sa hlasovať nedalo. Taká možnosť tam skrátka nebola. Rozumiem, že RHA neprišli zaplniť prázdne miesto po Aurelovi, ale uplatňovať akúsi zvláštnu selektívnu percepciu ešte aj v rámci indie scény je také…, no, slovenské.
Tak som dal hlas aspoň Edovi Klenovi, ktorý bol blízko k tomu, aby získal jednu z cien rádia, ktoré, ak sa nemýlim, od neho, ako bol rok dlhý, nezahralo ani notu. Týmto som si svojich 55,68€ na najbližší rok vyčerpal. Bol to môj druhý najdrahší klik v živote, hneď po potvrdení objednávky na mikrofón Beyerdynamic TG-X 80.
Ak už hovoríme o rádiách a hranosti, veľmi výživnou bola debata o aktivite niekoľkých hudobníkov za povinný podiel slovenských piesní vo vysielaniach staníc. Bez ohľadu na to, či je to návrh rozumný alebo nie, prekvapila ma vlna nevôle, odporu a pohŕdania, ktorá sa pri tom zdvihla v internetových debatách a ktorá celkom zaujímavo vykreslila postoj verejnosti k slovenskému muzikantovi. Jeden príspevok za všetky: „Peter Lipa, práve som vymazal tvoj album. Ešteže bol stiahnutý.“
Nuž, Petra Lipu teraz iste čaká séria bezsenných nocí, pretože si ktorýsi jeho fanúšik vymazal album, ktorý predtým – ukradol.
Je to zhruba takto: OK, robte si svoju hudbu, dávajte nám ju podľa možnosti zadarmo a príliš si nevyskakujte. Lebo „muzikanti by tu mali byť pre ľudí“. Volať to môžeme napríklad spolupatričnosť, tak ako to nazvali radní v Prešove, kde sa nevyplácanie honorárov za koncert vydávalo za ušľachtilú myšlienku.
Z debaty o rádiách som sa priamo od ich majiteľov dozvedel aj inú užitočnú vec. A síce, že rádio je vlastne biznis model, kde hudba slúži len ako lákadlo k reklamám. Môžeme teda predpokladať, že ak sa väčšina bude jedného dňa domáhať bzukotu včiel, rádiá sa iste promptne zmenia na úle.
Inak, keď sa povie väčšina, spomeniem si vždy na prezidenta. Alebo premiéra. Alebo yorkshirského teriéra, populárne to plemeno. Presne v tomto bode, pri všetkej úcte k yorkshirom, ma debata o tom, čo vysielajú slovenské rádiá akosi prestáva zaujímať.