Sisa a Sivý holub
20.08.2013 Filed in: Články
Sisu Michalidesovú som prvýkrát zaregistroval niekedy v roku 2013 v skupine Sisa’s Food ako povšimnutiahodnú flautistku. Už vtedy skladala nejaké témy, ale kapela vystupovala tímovo. Z inštrumentalistky sa však postupne vylúpla Sisina impozantná skladateľská hudobná identita.
Michalidesová, ktorá nedávno oslavovala okrúhlu tridsiatku, vyrastala v rodinnom prostredí plnom hudby a divadla a oba svety sa stali aj jej biotopom. Sama ja aj herečkou a klaunkou. Mnohá jej hudba vznikala k divadelným inscenáciám. Toto, spolu s faktom, že je pôvodne hráčkou na flaute, je zrejme príčinou, že Sisino skladateľstvo žiari zvláštnym svetlom. Jej skladby sú plné melódií a sú rytmicky pregnantné. Sisa je žena a nejde po abstraktných umeleckých výpovediach, ale po čitateľných emóciách. Nie je v tom žiadna insitnosť. Michalidesová skrátka vie, že divadelné javisko aj koncertné pódium sú platformy na tlmočenie a nechce svojich poslucháčov zneisťovať a vodiť ich po chladných šmykľavých lávkach „avantgardy“.
Je poučená jazzom, ale bytostné pesničkárstvo v nej horí výhrevným plameňom. Keď ste boli napríklad na jej vystúpení na Bratislavských jazzových dňoch v roku 2010, videli ste na pódiu takmer big band, počuli aj jazzové sóla a sadzby, ale tá hudba poletovala nad žánrami o to voľnejšie, o čo „ľudskejšie“ pocity vyvolávala.
Album Sisa a sivý holub je súčasťou autobiografickej knižky, kde Sisa píše o svojom fatálnom zážitku s rakovinou, ktorú jej diagnostikovali ako osemnásťročnej. Album však obstojí aj samostatne. Obsahuje rovných 19 pesničiek, takže ich minutáž je zrejmá. Michalidesová tu hrá na flaute, píšťalke (v tomto dosiahla priam stivínovskú virtuozitu) a občas na klavíri. Svoje kompozície nahrala spolu s klaviristom Mikim Skutom a akordeonistom Borisom Lenkom. (Miki Skuta - univerzálny klavirista, skladateľ aj improvizátor so skúsenosťami z jazzu i popu, ktorý sa však čoraz viac sústreďuje na brilantnú interpretáciu vážnej hudby - sa na nahrávke podpísal aj ako autor viacerých nápadov a praktický realizátor Sisiných voľne nahodených ideí. Michalidesovej potenciál sa mu tu podarilo predstaviť v novom svetle. Priezračný zvuk nahrávky sedí jej nápadom i celkovej koncepcii dielka. Pozn. red.)
Sú to piesne, pesničky, často miniatúry, v ktorých sa dá extrapolovať celý svet, tak, ako sa v kvapke vody odráža celý horizont. Michalidesová netlačí na pílu expresivity ani nenecháva emócie stvrdnúť v katalepsii minimalizmu. Tieto piesne sú malé organizmy, ktoré žijú svoj čistý život a hovoria svoju správu o tom, že svet môže byť aj miesto, ktoré stojí za to.
Lepšie to v sleeve-note povedal Vlado Godár: „Hudba sa vyvíja z akýchsi primárnych impulzov, z ktorých sa postupne vytvára hudobný jazyk či štýl, pomocou ktorého sa dajú vysloviť aj tie najzložitejšie vzťahy. Veľké talenty si vedia natoľko osvojiť hudobný jazyk, že z malého východiska hudobných zákonov stavajú katedrály. Hudba sa však rovnako často musí vracať k svojim prvotným východiskám, pretože neraz sa už stalo, že bez priameho dotyku s nimi celkom onemela. Stalo sa to vo vážnej hudbe a stalo sa to aj džezu. Dotyk s týmto „detským stavom“ hudby vracia hudbe život, prináša novú slobodu. Erik Satie, Keith Jarrett interpretujúci Gurdijevove Hymny, Chick Corea hrajúci Children’s Songs nám ukazujú svoje detské vnútro a zároveň všetkej hudbe dodávajú novú nádej“.
Michalidesová, ktorá nedávno oslavovala okrúhlu tridsiatku, vyrastala v rodinnom prostredí plnom hudby a divadla a oba svety sa stali aj jej biotopom. Sama ja aj herečkou a klaunkou. Mnohá jej hudba vznikala k divadelným inscenáciám. Toto, spolu s faktom, že je pôvodne hráčkou na flaute, je zrejme príčinou, že Sisino skladateľstvo žiari zvláštnym svetlom. Jej skladby sú plné melódií a sú rytmicky pregnantné. Sisa je žena a nejde po abstraktných umeleckých výpovediach, ale po čitateľných emóciách. Nie je v tom žiadna insitnosť. Michalidesová skrátka vie, že divadelné javisko aj koncertné pódium sú platformy na tlmočenie a nechce svojich poslucháčov zneisťovať a vodiť ich po chladných šmykľavých lávkach „avantgardy“.
Je poučená jazzom, ale bytostné pesničkárstvo v nej horí výhrevným plameňom. Keď ste boli napríklad na jej vystúpení na Bratislavských jazzových dňoch v roku 2010, videli ste na pódiu takmer big band, počuli aj jazzové sóla a sadzby, ale tá hudba poletovala nad žánrami o to voľnejšie, o čo „ľudskejšie“ pocity vyvolávala.
Album Sisa a sivý holub je súčasťou autobiografickej knižky, kde Sisa píše o svojom fatálnom zážitku s rakovinou, ktorú jej diagnostikovali ako osemnásťročnej. Album však obstojí aj samostatne. Obsahuje rovných 19 pesničiek, takže ich minutáž je zrejmá. Michalidesová tu hrá na flaute, píšťalke (v tomto dosiahla priam stivínovskú virtuozitu) a občas na klavíri. Svoje kompozície nahrala spolu s klaviristom Mikim Skutom a akordeonistom Borisom Lenkom. (Miki Skuta - univerzálny klavirista, skladateľ aj improvizátor so skúsenosťami z jazzu i popu, ktorý sa však čoraz viac sústreďuje na brilantnú interpretáciu vážnej hudby - sa na nahrávke podpísal aj ako autor viacerých nápadov a praktický realizátor Sisiných voľne nahodených ideí. Michalidesovej potenciál sa mu tu podarilo predstaviť v novom svetle. Priezračný zvuk nahrávky sedí jej nápadom i celkovej koncepcii dielka. Pozn. red.)
Sú to piesne, pesničky, často miniatúry, v ktorých sa dá extrapolovať celý svet, tak, ako sa v kvapke vody odráža celý horizont. Michalidesová netlačí na pílu expresivity ani nenecháva emócie stvrdnúť v katalepsii minimalizmu. Tieto piesne sú malé organizmy, ktoré žijú svoj čistý život a hovoria svoju správu o tom, že svet môže byť aj miesto, ktoré stojí za to.
Lepšie to v sleeve-note povedal Vlado Godár: „Hudba sa vyvíja z akýchsi primárnych impulzov, z ktorých sa postupne vytvára hudobný jazyk či štýl, pomocou ktorého sa dajú vysloviť aj tie najzložitejšie vzťahy. Veľké talenty si vedia natoľko osvojiť hudobný jazyk, že z malého východiska hudobných zákonov stavajú katedrály. Hudba sa však rovnako často musí vracať k svojim prvotným východiskám, pretože neraz sa už stalo, že bez priameho dotyku s nimi celkom onemela. Stalo sa to vo vážnej hudbe a stalo sa to aj džezu. Dotyk s týmto „detským stavom“ hudby vracia hudbe život, prináša novú slobodu. Erik Satie, Keith Jarrett interpretujúci Gurdijevove Hymny, Chick Corea hrajúci Children’s Songs nám ukazujú svoje detské vnútro a zároveň všetkej hudbe dodávajú novú nádej“.
Marian Jaslovský
