DOCUKU
20.08.2013 Filed in: Recenzie
Kdybych já vědel…
Indies Happy Trails
Docuku nie sú len jedným z mnohých zoskupení hrajúcich tradičné ľudové piesne v netradičných (teda moderných) úpravách. Domáci folklór v bigbítovom šate s prímesou Balkánu a ďalších vplyvov hudby sveta dnes pretavuje nejedno zoskupenie. Rozhodujúca je originalita interpretácie. Zo spomenutých žánrov Docuku primiešali čosi z bluesu a rómskej energickosti. K nahrávaniu albumu a produkcii bola prizvaná Ida Kelarová, populárna česká rómska speváčka a muzikantka, spolu s manželom Deziderom Dudžom. Ich aranžérsky a muzikantský vklad je zreteľný od prvej skladby po tú poslednú. Úvod a záver spája rovnaký hudobný motív, baladický a veľmi krehký, a sceľuje ostatné piesne do jedného folkrockového setlistu.
Docuku vo valašskom nárečí znamená rýchlo, svižne, ale aj dohromady. Veľmi dobre sa počúvajú zborovo rozospievaní takmer všetci členovia kapely. Napriek tomu, že je piesní na albume dosť, na nahrávke držia pekne pohromade živelné skladby, balady aj inštrumentálky. Svoje miesto dostali i piesne s prostonárodným charakterom, odspievané bez zbytočných škrupulí či pátosu. Je dobré, keď pestrosť netrpí zbytočným experimentovaním s výrazne odlišnými hudobným žánrami a zvukovými farbami. V tomto prípade môžu byť album Kdybych já vědel… vzorom. Ich hudobné jadro kapely, okrem gitary a bicích, tvoria heligónka a akordeón. Husle a kontrabas sú folkrockovou samozrejmosťou, heligónka a akordeón málokedy dostanú toľko priestoru ako v Docuku.
Ďalší výrazný docukovský hosť je Markéta Irglová. Viacerí kritici sa zhodnú na fakte, že je škoda, keď Irglová spieva výlučne po anglicky. Irglovej zamatová moravčina v duete znie zaujímavo až tajomne a ani inak nemôže. Ženských hlasov s folklórnym drajvom je dostatok, takže zmena je vítaná. Spolu s Kelarovej hlasom dofarbujú docukovský mužský zbor natoľko, že poslucháč má pocit, že kapelu tvorí miešané obsadenie. Tretiu nahrávku Docuku sa ale oplatí počúvať nielen kvôli hosťom. Hosťovačky nevytŕčajú nad skladbami v ktorých sú páni z Valašského Meziričí doma, sami sebou. Nezatieňujú ono aktuálne docukovské mužské.
Indies Happy Trails
Docuku nie sú len jedným z mnohých zoskupení hrajúcich tradičné ľudové piesne v netradičných (teda moderných) úpravách. Domáci folklór v bigbítovom šate s prímesou Balkánu a ďalších vplyvov hudby sveta dnes pretavuje nejedno zoskupenie. Rozhodujúca je originalita interpretácie. Zo spomenutých žánrov Docuku primiešali čosi z bluesu a rómskej energickosti. K nahrávaniu albumu a produkcii bola prizvaná Ida Kelarová, populárna česká rómska speváčka a muzikantka, spolu s manželom Deziderom Dudžom. Ich aranžérsky a muzikantský vklad je zreteľný od prvej skladby po tú poslednú. Úvod a záver spája rovnaký hudobný motív, baladický a veľmi krehký, a sceľuje ostatné piesne do jedného folkrockového setlistu.
Docuku vo valašskom nárečí znamená rýchlo, svižne, ale aj dohromady. Veľmi dobre sa počúvajú zborovo rozospievaní takmer všetci členovia kapely. Napriek tomu, že je piesní na albume dosť, na nahrávke držia pekne pohromade živelné skladby, balady aj inštrumentálky. Svoje miesto dostali i piesne s prostonárodným charakterom, odspievané bez zbytočných škrupulí či pátosu. Je dobré, keď pestrosť netrpí zbytočným experimentovaním s výrazne odlišnými hudobným žánrami a zvukovými farbami. V tomto prípade môžu byť album Kdybych já vědel… vzorom. Ich hudobné jadro kapely, okrem gitary a bicích, tvoria heligónka a akordeón. Husle a kontrabas sú folkrockovou samozrejmosťou, heligónka a akordeón málokedy dostanú toľko priestoru ako v Docuku.
Ďalší výrazný docukovský hosť je Markéta Irglová. Viacerí kritici sa zhodnú na fakte, že je škoda, keď Irglová spieva výlučne po anglicky. Irglovej zamatová moravčina v duete znie zaujímavo až tajomne a ani inak nemôže. Ženských hlasov s folklórnym drajvom je dostatok, takže zmena je vítaná. Spolu s Kelarovej hlasom dofarbujú docukovský mužský zbor natoľko, že poslucháč má pocit, že kapelu tvorí miešané obsadenie. Tretiu nahrávku Docuku sa ale oplatí počúvať nielen kvôli hosťom. Hosťovačky nevytŕčajú nad skladbami v ktorých sú páni z Valašského Meziričí doma, sami sebou. Nezatieňujú ono aktuálne docukovské mužské.
Juraj Gonšor
