BEN FOLDS FIVE
20.08.2013 Filed in: Recenzie
The Sound Of The Little Of The Mind
Sony Music
Žartovnícke trio Ben Folds Five prichádza so štvrtým štúdiovým albumom (ak opomenieme dve kompilácie) ako vyzretá formácia muzicírujúcich intelektuálov, ktorá kráča za svojou autentickou hudobnou tvárou po nevyšliapaných chodníčkoch nekomerčného pesničkárstva. Okrem toho, že nemilosrdne nastavujú zrkadlo zahnívajúcej kapitalistickej spoločnosti, sú v pravom slova zmysle umelcami, ktorí v žiadnom prípade neľutovali námahu ani svoj tak vzácny voľný čas a tejto akiste neľahkej úlohy sa zhostili vskutku na výbornú. Okrem inotajov, sarkazmu, skepsy, poézie a narážok v textovej zložke ich piesní (je ich rovných desať) vykazujú vo svojom hudobnom prejave invenciu nielen kompozičnú a aranžérsku (neopočúvané melodické linky a harmonické spoje, často prekvapivo vystavaná forma), ale aj istú hráčsku ak nie bravúru, tak určite suverenitu. Pre nás, vďačnú poslucháčsku obec, je len dobre, že po tom, čo sa na istý čas rozpadli, sa naostatok opäť dali dokopy, aby nás obšťastnili svojim Zvukom života mysle. Trio pozostávajúce z dvoch okuliarnikov (Ben Folds – piano, Robert Sledge – bass) a jedného (zatiaľ) ostrozrakého chytrolína – bubeníka Darrena Jesseeho upieklo svoj ostatný album - so smutným kockatým robotom na obale rodinovsky dumajúcim na dne mora - za pomoci sláčikovej úderky, skresľovacej škatuľky na basu a ostatných štúdiových mašiniek, ktoré však užívali s mierou a tak je výsledok akusticky čistý, priezračný a v mnohých ohľadoch pozoruhodne pravdivý. Ben používa okrem klasického krídla ešte staručké rhodes piano a moog, ktorým smradí textúry čo len trochu zaváňajúce popovou peknosťou. Kapela je aj vokálne pozoruhodne zdatná, vrstvené viachlasy ladia a jednotne frázujú v nasadeniach, melodickej kontúre i odsadeniach.
Vskutku svieže dielko, ktoré by síce zostavovatelia rotácií v miestnych rádiách (asi sú to na calloutoch povinne sa zúčastňujúci smutní roboti ako vystrihnutí z obalu tohto CD) zrejme nepochopili, lebo zvuk ich mysle šuští predovšetkým výplatnými páskami a oni sami už dávno rezignovali na vkus a názor, ale čo by ste čakali v úvodnej dekadentnej fáze nášho kapitalizmu od občas nechtiac srandovných komerčných médií?
Sony Music
Žartovnícke trio Ben Folds Five prichádza so štvrtým štúdiovým albumom (ak opomenieme dve kompilácie) ako vyzretá formácia muzicírujúcich intelektuálov, ktorá kráča za svojou autentickou hudobnou tvárou po nevyšliapaných chodníčkoch nekomerčného pesničkárstva. Okrem toho, že nemilosrdne nastavujú zrkadlo zahnívajúcej kapitalistickej spoločnosti, sú v pravom slova zmysle umelcami, ktorí v žiadnom prípade neľutovali námahu ani svoj tak vzácny voľný čas a tejto akiste neľahkej úlohy sa zhostili vskutku na výbornú. Okrem inotajov, sarkazmu, skepsy, poézie a narážok v textovej zložke ich piesní (je ich rovných desať) vykazujú vo svojom hudobnom prejave invenciu nielen kompozičnú a aranžérsku (neopočúvané melodické linky a harmonické spoje, často prekvapivo vystavaná forma), ale aj istú hráčsku ak nie bravúru, tak určite suverenitu. Pre nás, vďačnú poslucháčsku obec, je len dobre, že po tom, čo sa na istý čas rozpadli, sa naostatok opäť dali dokopy, aby nás obšťastnili svojim Zvukom života mysle. Trio pozostávajúce z dvoch okuliarnikov (Ben Folds – piano, Robert Sledge – bass) a jedného (zatiaľ) ostrozrakého chytrolína – bubeníka Darrena Jesseeho upieklo svoj ostatný album - so smutným kockatým robotom na obale rodinovsky dumajúcim na dne mora - za pomoci sláčikovej úderky, skresľovacej škatuľky na basu a ostatných štúdiových mašiniek, ktoré však užívali s mierou a tak je výsledok akusticky čistý, priezračný a v mnohých ohľadoch pozoruhodne pravdivý. Ben používa okrem klasického krídla ešte staručké rhodes piano a moog, ktorým smradí textúry čo len trochu zaváňajúce popovou peknosťou. Kapela je aj vokálne pozoruhodne zdatná, vrstvené viachlasy ladia a jednotne frázujú v nasadeniach, melodickej kontúre i odsadeniach.
Vskutku svieže dielko, ktoré by síce zostavovatelia rotácií v miestnych rádiách (asi sú to na calloutoch povinne sa zúčastňujúci smutní roboti ako vystrihnutí z obalu tohto CD) zrejme nepochopili, lebo zvuk ich mysle šuští predovšetkým výplatnými páskami a oni sami už dávno rezignovali na vkus a názor, ale čo by ste čakali v úvodnej dekadentnej fáze nášho kapitalizmu od občas nechtiac srandovných komerčných médií?
Andrej Turok
