ADAM ANT
20.08.2013 Filed in: Recenzie
Adam Ant Is the BlueBlack Hussar In Marrying The Gunner's Daughter
Blueblack Hussar Records
Adam Ant je modročierny husár, ktorý si berie dcéru pištoľníka. To je pomerne teatrálny názov nového albumu, ktorý obsahuje 17 piesní a Ant ho vydal po 17 rokoch (a desiatich mesiacoch) od nadlho poslednej štúdiovky Wonderful pre zmenu na vlastnom labeli. Niežeby mu vyschol prameň, ako sa vyjadril, hudbu tvoril neustále, len akosi nehodil nič čerstvého na pult. Teda okrem dobre napísanej autobiografie Stand & Deliver, kde svoj príbeh zhrnul od rozmaznávania rozvedenou mamou cez naháňanie inšpirácie v sexuálnych eskapádach až po prepuknutie bipolárnej poruchy a jeho boja s ňou. Pozrime sa teraz, ako má husár vyleštené gombíky. Niektoré celkom oslepujúco, iné už menej. Cradle Your Hatred je absolútny masterpiece. Začína ako typická balada zoznamom toho, čo autor ľutuje – teda keby nevravel o tom, že jedáva polievku vidličkou a nepočúva čo hovoríš. Tak veď pre fór nikdy nemusel ísť ďaleko. Tu navyše zaťahuje ako po vetre z vysokého kopca... no neviem či sa dá nepočúvať to aspoň zo začiatku v slučke. Veľmi podobne je na tom už aj tak dosť melodická Punkyoungirl, v polovici však naberie prekvapivý smer refrénom, kde Ant cituje dievčinu, ktorá sa najlepšie baví, keď niekoho rozochveje. Polotitulná, tematicky pochmúrna Marrying the Gunner's Daughter je strihnutá hrebeňovým rokenrolom a na moment tuším aj juhoamerickými píšťalkami. Shrink s náhlymi prechodmi od gitary k elektronike sa tiež venuje bipolarite, len menej výstrelkom a viacej dôsledkom a náprave – ku koncu sa čoraz častejšie opakuje škaredé slovo medikácia. Niekedy asi treba, načas zrejme aj pravidelne. Človek potom aspoň nevyzýva kadekoho na súboj a nehádže motor cez okno pubu. Vince Taylor má tiež čo povedať. How Can I Say I Miss You? je na albume hneď dvakrát, no lepšie vyznie inštrumentálna verzia. Adam opäť raz nasadil čižmy s ostrohami a širák so šnúrkou. Kolt má samozrejme v nohaviciach. Hardmentoughblokes je aká-taká vypaľovačka, až na rytmické opakovanie názvu vlastne tiež inštrumentálna. Zato hipsterská Dirty Beast je ku koncu už celkom poctivé ujúkanie. O ostatných songoch by som sa príliš nerozpisoval, hádam len, že celý album sa dá počúvať na pozadí a Who’s A Goofy Bunny? nie je až tak nová, keďže je predlohou piesne Libertine z pradávneho, takmer tridsaťročného albumu Strip. Ako som to zhrnul na sociálnej sieti, Adam Ant vstal z mŕtvych a hneď na žúr. Hoci niekedy je toho ujúkania a havkania trocha priveľa. No dodám – rešpekt a (husársky) klobúk dole! Nový album to dotiahol na 25. miesto britskej albumoparády, ešte by sa zišlo turné po Európe.
Blueblack Hussar Records
Adam Ant je modročierny husár, ktorý si berie dcéru pištoľníka. To je pomerne teatrálny názov nového albumu, ktorý obsahuje 17 piesní a Ant ho vydal po 17 rokoch (a desiatich mesiacoch) od nadlho poslednej štúdiovky Wonderful pre zmenu na vlastnom labeli. Niežeby mu vyschol prameň, ako sa vyjadril, hudbu tvoril neustále, len akosi nehodil nič čerstvého na pult. Teda okrem dobre napísanej autobiografie Stand & Deliver, kde svoj príbeh zhrnul od rozmaznávania rozvedenou mamou cez naháňanie inšpirácie v sexuálnych eskapádach až po prepuknutie bipolárnej poruchy a jeho boja s ňou. Pozrime sa teraz, ako má husár vyleštené gombíky. Niektoré celkom oslepujúco, iné už menej. Cradle Your Hatred je absolútny masterpiece. Začína ako typická balada zoznamom toho, čo autor ľutuje – teda keby nevravel o tom, že jedáva polievku vidličkou a nepočúva čo hovoríš. Tak veď pre fór nikdy nemusel ísť ďaleko. Tu navyše zaťahuje ako po vetre z vysokého kopca... no neviem či sa dá nepočúvať to aspoň zo začiatku v slučke. Veľmi podobne je na tom už aj tak dosť melodická Punkyoungirl, v polovici však naberie prekvapivý smer refrénom, kde Ant cituje dievčinu, ktorá sa najlepšie baví, keď niekoho rozochveje. Polotitulná, tematicky pochmúrna Marrying the Gunner's Daughter je strihnutá hrebeňovým rokenrolom a na moment tuším aj juhoamerickými píšťalkami. Shrink s náhlymi prechodmi od gitary k elektronike sa tiež venuje bipolarite, len menej výstrelkom a viacej dôsledkom a náprave – ku koncu sa čoraz častejšie opakuje škaredé slovo medikácia. Niekedy asi treba, načas zrejme aj pravidelne. Človek potom aspoň nevyzýva kadekoho na súboj a nehádže motor cez okno pubu. Vince Taylor má tiež čo povedať. How Can I Say I Miss You? je na albume hneď dvakrát, no lepšie vyznie inštrumentálna verzia. Adam opäť raz nasadil čižmy s ostrohami a širák so šnúrkou. Kolt má samozrejme v nohaviciach. Hardmentoughblokes je aká-taká vypaľovačka, až na rytmické opakovanie názvu vlastne tiež inštrumentálna. Zato hipsterská Dirty Beast je ku koncu už celkom poctivé ujúkanie. O ostatných songoch by som sa príliš nerozpisoval, hádam len, že celý album sa dá počúvať na pozadí a Who’s A Goofy Bunny? nie je až tak nová, keďže je predlohou piesne Libertine z pradávneho, takmer tridsaťročného albumu Strip. Ako som to zhrnul na sociálnej sieti, Adam Ant vstal z mŕtvych a hneď na žúr. Hoci niekedy je toho ujúkania a havkania trocha priveľa. No dodám – rešpekt a (husársky) klobúk dole! Nový album to dotiahol na 25. miesto britskej albumoparády, ešte by sa zišlo turné po Európe.
Memfer
