Pre mňa je hudba a život jedna a tá istá vec
04.08.2012 Filed in: Články
Česká speváčka, muzikantka a zbormajsterka Ida Kelarová, rod. Bittová organizuje medzinárodné workshopy, multietnické projekty, rómsky festival Gypsy Celebration a v rôznych krajinách zakladá spevácke zbory Apsora s repertoárom rómskych piesní. V roku 1999 vytvorila spolu so svojím terajším partnerom Desideriom Duždom skupinu Romano Rat (Rómska krv), s ktorou koncertovala po celom svete. Za hudbu k filmu Zpráva o putování studentů Petra a Jakuba bola v roku 2001 nominovaná na Českého leva. Momentálne koncertuje a nahráva s jazzovou kapelou Jazz Famelija a popritom stále vedie spevácke dielne po celej Európe. Vlani založila detský rómsky spevácky zbor, ktorý vystupuje na prestížnych svetových festivaloch.
V júni vás privítame v Bratislave. Budete viesť spevácke dielne pod názvom Každý vie spievať, kde ponúkate účastníkom možnosť zaspievať si, uvoľniť naakumulované emócie, otvoriť sa kreativite a nájsť svoj vnútorný hlas. Naozaj je to tak? Každý vie spievať?
Každý vie spievať, ale nie každý si verí. Deti prestávajú z nejakých dôvodov spievať. Jedným z nich môže byť aj to, že napríklad pani učiteľka povie, aby nespievali. A tak prestanú, pretože pani učiteľke veria a ona si v tej chvíli neuvedomuje, že jednou vetou dokáže zabiť malú dušičku a toto dieťa zablokuje na celý život. Duša dieťaťa je krehká. Stáva sa, že sa to odrazí aj na jeho prejave, na hlase, jednoducho také dieťa začne menej hovoriť, menej komunikovať, prestane zhlboka dýchať a žiť. Je to ako so všetkým iným. Prestanú si veriť a tam je zakopaný pes.
Takže tým, že spievame, menej strácame kontakt sami so sebou?
V dnešnej dobe ľudia strácajú spojenie so svojím vnútorným emočným svetom. Uzatvárajú sa, boja sa citov a ich prejavov a blokujú tým v sebe energiu, zadržujú ju. Spev je liek a cesta ako vyjadriť samého seba, ako vyspievať svoje bolesti a radosti, smútok aj lásku.
Aký je váš recept?
Ja viem, že jediný recept je spievať a vyspievať sa, poznávať sa a nechať sa otvoreným. Pretože spev má tú silu. Hovorím o prirodzenom speve a prirodzenom prejave, nie o akademickom speve a jeho technike, ktorá sa musí študovať mnoho rokov. Liekom na dušu je zaspievať si s citom a naplno. Byť v spojení so svojím JA, so svojím hlasom a dychom – to je cesta k plnohodnotnému životu.
Moje poslanie, ktoré cítim do hĺbky svojho bytia, je potreba, aby ľudia boli v spojení so svojím vnútorným pravdivým hlasom a poznali tak svoju silu.
Máte za sebou tridsať rokov pozoruhodnej práce s ľuďmi z rôznych krajín Európy vo vašom projekte Medzinárodná škola pre ľudský hlas. Ako vznikol nápad, aké boli začiatky?
Ľudia ma začali oslovovať s podobnými ponukami. Ja som ich odmietala tak dlho, až mi to už prišlo trápne, tak som sa do toho pustila. Najskôr som im dala pesničku, aby ju zaspievali. Niektorí sa rozplakali, že je to ťažké. Na to som im povedala: „Prosím ťa, to snáď nemyslíš vážne? Ničoho sa neboj, nadýchni sa, otvor sa a spievaj!“ Na čo oni: „No ale my sa nevieme nadýchnuť.“ Tak a to bola výzva a tu som sa ponorila do hľadania... Takže sa mi do tejto mojej práce zamotalo všetko. Od psychológie, terapie, umenia, až po osobný život.
Dokážu vás ľudia na speváckych dielňach, aj po rokoch, prekvapiť?
Samozrejme, že ma dokážu prekvapiť. Práca s ľuďmi je jednou z najťažších, ale zatiaľ ma to stále baví. Keď napríklad vidíte pána, ktorý päťdesiat rokov neotvoril pusu, v piatok ju otvorí, spieva falošne, a v nedeľu to tam pustí a zaspieva čisto a s citom, tak to vždy prekvapí. Ten pán sa vám premení pred očami. Aj keď to bola drina, hovorím si s rukou na srdci, tak toto stálo za to. Stáva sa mi, a to je zaujímavé, že sú ľudia vďační za to, keď pri mojej práci s nimi zistia, že ešte stále dokážu cítiť život a sú za to vďační.
Nie je to tým, že sa menej zaoberáme sami sebou, svojím vnútorným svetom a pri podobných aktivitách sme prekvapivo konfrontovaní so svojím vnútorným hlasom?
Myslím si, že ľudia dnes veľa premýšľajú, chcú mať všetko pod kontrolou, alebo si to aspoň myslia. Ale je to len bláznivý hlas ega, ktorý nás môže oklamať a ľahko ovládnuť. Náš skutočný vnútorný pravdivý hlas je tichší, preto ho tak nepočujeme. Uvedomenie si tohto hlasu je krokom ku pravde, krok ku slobode človeka. Ja hovorím: Poďme do hĺbky a priblížme sa vnútornému hlasu, potom sa môžeme rozhodnúť, ktorý hlas budeme počúvať. Môj pravdivý vnútorný hlas mi zachránil život. Nechala som sa ním viesť, nebolo to ľahké, ale dnes môžem konečne povedať, že som šťastná, že žijem a život je krásny. Myslela som, že umriem, nemohla som plakať. Spievala som, spievam a ak nebudem spievať, umriem. Pre mňa hudba a život je jedna a tá istá vec. Život bez hudby pre mňa neexistuje, určite by som umrela, keby som nespievala. Z druhej strany - hudba bez života by bola pre mňa nuda.
Ktorá hudba je pre vás bez života? A aká hudba sa vám páči?
Mám rada harmonickú hudbu, ale nemám vyhranený štýl. Milujem klasickú hudbu, jazz, dobrý pop, alebo rock. Milujem rytmy – takže latinskoamerickú hudbu, nesmierne ma oslovuje etnikum tohto sveta a ich tvorba.
Komponovali ste hudbu k úspešnému filmu, hrali ste aj v Divadle na provázku. Všetko to boli iste zaujímavé umelecké skúsenosti.
V Divadle na provázku som sa naučila veľa. Bola to drsná škola, ale naozaj som za to vďačná. Nemyslím si, že by to dnešná mládež dokázala ustáť tak, ako sme to museli ustáť my v tej dobe.
Prečo to bolo ťažké?
Vždy, keď sme mali premiéru, bol to obrovský úspech. Ani sme to nevydýchali a hneď prišli ďalšie skúšky a nacvičovala sa nová hra. Aby z nás režiséri dostali čo chceli a vzniklo niečo nové, tak nás museli dostať na kolená, totálne nás vydeptať. V podstate naše egá trpeli. Ponižovanie a urážky boli techniky našich vynikajúcich režisérov, ktoré zaberali na nás, ale dnes by už neprešli. Viem, že som často dokázala z hnevu zaspievať také výšky, až divákov zamrazilo. Vpodstate som takto začala spievať. Som im za to vďačná.
Máte klasické hudobné vzdelanie. Čím to je, že pre vás aj pre mnohých bežných ľudí je práve rómska pieseň a hudba taká príťažlivá? Spievajú ich na speváckych dielňach v Británii, Dánsku, aj v Čechách...
Molové piesne sú prevažne ťahavé a smutné, bolestivé, túžiace po láske. Rómska hudba to tam proste má. Pokiaľ spievam svoje cigánske piesne, tam si to proste užívam a doťahujem tóny, ktoré vedome nasadím o štipku nižšie a tým tej hudbe dokážem dodať tenziu. Hovorím tomu nerv. Môžem spomaliť, zrýchliť, môžem to precítiť a nekontrolovať, či to znie krásne. Dôležité je dostať sa k pravde, dostať sa k sebe, vyspievať celý svoj život v piesni. Otvoriť sa, dať kus zo seba, kus svojho srdca, odovzdať niečo krásne zo seba samého. Pokiaľ by sme spievali iba noty, bolo by to prázdne. Rómovia sa dokážu do hudby ponoriť, naozaj do hĺbky a ono to funguje na poslucháča ako magnet. Rómska kultúra je živá.
Je to tak aj vďaka vašim aktivitám a charitatívnej činnosti vášho občianskeho združenia Miret, prácou s rómskymi deťmi, napríklad v speváckom zbore Čhavorenge a v roku 2011 na koncerte v Košiciach - Hlasy pre zajtrajšok. V čom je práca s rómskym detským speváckym zborom iná?
Deti sú úžasné, majú veľký potenciál a sú otvorené a tvárne. Zaujímavé na týchto rómskych deťoch je ich prirodzenosť, voľnosť a spontánnosť. Sú tiež bližšie k svojim emóciám a nehanbia sa ich prejaviť. V zbore máme aj šesťročné deti, dokonca sú to sólisti a viem, že sa na nich môžem spoľahnúť a pokojne ich postavím aj pred obrovské publiká a deti podajú výkon bez strachu a hanblivosti. Tí starší sú už vyzretejší a niektorých zapájam aj do svojich koncertov. Pred osemnástimi rokmi som začínala s dospelými, bola to veľká skúsenosť, ale po niekoľkých rokoch som zistila, že tadiaľ cesta nevedie.
Kde sa môžu slovenskí záujemcovia o spevácke dielne dozvedieť viac?
Myslím si, že slová sú slová, ale osobný zážitok je reálna vec. Za skúsenosť sa počíta to, čo človek prežije. Takže najviac sa dá dozvedieť o práci na speváckych dielňach tak, že sa zúčastníte aspoň jedného víkendu. Inak sa, samozrejme, môžu čitatelia pozrieť na stránky www.kelarova.com.
V júni vás privítame v Bratislave. Budete viesť spevácke dielne pod názvom Každý vie spievať, kde ponúkate účastníkom možnosť zaspievať si, uvoľniť naakumulované emócie, otvoriť sa kreativite a nájsť svoj vnútorný hlas. Naozaj je to tak? Každý vie spievať?
Každý vie spievať, ale nie každý si verí. Deti prestávajú z nejakých dôvodov spievať. Jedným z nich môže byť aj to, že napríklad pani učiteľka povie, aby nespievali. A tak prestanú, pretože pani učiteľke veria a ona si v tej chvíli neuvedomuje, že jednou vetou dokáže zabiť malú dušičku a toto dieťa zablokuje na celý život. Duša dieťaťa je krehká. Stáva sa, že sa to odrazí aj na jeho prejave, na hlase, jednoducho také dieťa začne menej hovoriť, menej komunikovať, prestane zhlboka dýchať a žiť. Je to ako so všetkým iným. Prestanú si veriť a tam je zakopaný pes.
Takže tým, že spievame, menej strácame kontakt sami so sebou?
V dnešnej dobe ľudia strácajú spojenie so svojím vnútorným emočným svetom. Uzatvárajú sa, boja sa citov a ich prejavov a blokujú tým v sebe energiu, zadržujú ju. Spev je liek a cesta ako vyjadriť samého seba, ako vyspievať svoje bolesti a radosti, smútok aj lásku.
Aký je váš recept?
Ja viem, že jediný recept je spievať a vyspievať sa, poznávať sa a nechať sa otvoreným. Pretože spev má tú silu. Hovorím o prirodzenom speve a prirodzenom prejave, nie o akademickom speve a jeho technike, ktorá sa musí študovať mnoho rokov. Liekom na dušu je zaspievať si s citom a naplno. Byť v spojení so svojím JA, so svojím hlasom a dychom – to je cesta k plnohodnotnému životu.
Moje poslanie, ktoré cítim do hĺbky svojho bytia, je potreba, aby ľudia boli v spojení so svojím vnútorným pravdivým hlasom a poznali tak svoju silu.
Máte za sebou tridsať rokov pozoruhodnej práce s ľuďmi z rôznych krajín Európy vo vašom projekte Medzinárodná škola pre ľudský hlas. Ako vznikol nápad, aké boli začiatky?
Ľudia ma začali oslovovať s podobnými ponukami. Ja som ich odmietala tak dlho, až mi to už prišlo trápne, tak som sa do toho pustila. Najskôr som im dala pesničku, aby ju zaspievali. Niektorí sa rozplakali, že je to ťažké. Na to som im povedala: „Prosím ťa, to snáď nemyslíš vážne? Ničoho sa neboj, nadýchni sa, otvor sa a spievaj!“ Na čo oni: „No ale my sa nevieme nadýchnuť.“ Tak a to bola výzva a tu som sa ponorila do hľadania... Takže sa mi do tejto mojej práce zamotalo všetko. Od psychológie, terapie, umenia, až po osobný život.
Dokážu vás ľudia na speváckych dielňach, aj po rokoch, prekvapiť?
Samozrejme, že ma dokážu prekvapiť. Práca s ľuďmi je jednou z najťažších, ale zatiaľ ma to stále baví. Keď napríklad vidíte pána, ktorý päťdesiat rokov neotvoril pusu, v piatok ju otvorí, spieva falošne, a v nedeľu to tam pustí a zaspieva čisto a s citom, tak to vždy prekvapí. Ten pán sa vám premení pred očami. Aj keď to bola drina, hovorím si s rukou na srdci, tak toto stálo za to. Stáva sa mi, a to je zaujímavé, že sú ľudia vďační za to, keď pri mojej práci s nimi zistia, že ešte stále dokážu cítiť život a sú za to vďační.
Nie je to tým, že sa menej zaoberáme sami sebou, svojím vnútorným svetom a pri podobných aktivitách sme prekvapivo konfrontovaní so svojím vnútorným hlasom?
Myslím si, že ľudia dnes veľa premýšľajú, chcú mať všetko pod kontrolou, alebo si to aspoň myslia. Ale je to len bláznivý hlas ega, ktorý nás môže oklamať a ľahko ovládnuť. Náš skutočný vnútorný pravdivý hlas je tichší, preto ho tak nepočujeme. Uvedomenie si tohto hlasu je krokom ku pravde, krok ku slobode človeka. Ja hovorím: Poďme do hĺbky a priblížme sa vnútornému hlasu, potom sa môžeme rozhodnúť, ktorý hlas budeme počúvať. Môj pravdivý vnútorný hlas mi zachránil život. Nechala som sa ním viesť, nebolo to ľahké, ale dnes môžem konečne povedať, že som šťastná, že žijem a život je krásny. Myslela som, že umriem, nemohla som plakať. Spievala som, spievam a ak nebudem spievať, umriem. Pre mňa hudba a život je jedna a tá istá vec. Život bez hudby pre mňa neexistuje, určite by som umrela, keby som nespievala. Z druhej strany - hudba bez života by bola pre mňa nuda.
Ktorá hudba je pre vás bez života? A aká hudba sa vám páči?
Mám rada harmonickú hudbu, ale nemám vyhranený štýl. Milujem klasickú hudbu, jazz, dobrý pop, alebo rock. Milujem rytmy – takže latinskoamerickú hudbu, nesmierne ma oslovuje etnikum tohto sveta a ich tvorba.
Komponovali ste hudbu k úspešnému filmu, hrali ste aj v Divadle na provázku. Všetko to boli iste zaujímavé umelecké skúsenosti.
V Divadle na provázku som sa naučila veľa. Bola to drsná škola, ale naozaj som za to vďačná. Nemyslím si, že by to dnešná mládež dokázala ustáť tak, ako sme to museli ustáť my v tej dobe.
Prečo to bolo ťažké?
Vždy, keď sme mali premiéru, bol to obrovský úspech. Ani sme to nevydýchali a hneď prišli ďalšie skúšky a nacvičovala sa nová hra. Aby z nás režiséri dostali čo chceli a vzniklo niečo nové, tak nás museli dostať na kolená, totálne nás vydeptať. V podstate naše egá trpeli. Ponižovanie a urážky boli techniky našich vynikajúcich režisérov, ktoré zaberali na nás, ale dnes by už neprešli. Viem, že som často dokázala z hnevu zaspievať také výšky, až divákov zamrazilo. Vpodstate som takto začala spievať. Som im za to vďačná.
Máte klasické hudobné vzdelanie. Čím to je, že pre vás aj pre mnohých bežných ľudí je práve rómska pieseň a hudba taká príťažlivá? Spievajú ich na speváckych dielňach v Británii, Dánsku, aj v Čechách...
Molové piesne sú prevažne ťahavé a smutné, bolestivé, túžiace po láske. Rómska hudba to tam proste má. Pokiaľ spievam svoje cigánske piesne, tam si to proste užívam a doťahujem tóny, ktoré vedome nasadím o štipku nižšie a tým tej hudbe dokážem dodať tenziu. Hovorím tomu nerv. Môžem spomaliť, zrýchliť, môžem to precítiť a nekontrolovať, či to znie krásne. Dôležité je dostať sa k pravde, dostať sa k sebe, vyspievať celý svoj život v piesni. Otvoriť sa, dať kus zo seba, kus svojho srdca, odovzdať niečo krásne zo seba samého. Pokiaľ by sme spievali iba noty, bolo by to prázdne. Rómovia sa dokážu do hudby ponoriť, naozaj do hĺbky a ono to funguje na poslucháča ako magnet. Rómska kultúra je živá.
Je to tak aj vďaka vašim aktivitám a charitatívnej činnosti vášho občianskeho združenia Miret, prácou s rómskymi deťmi, napríklad v speváckom zbore Čhavorenge a v roku 2011 na koncerte v Košiciach - Hlasy pre zajtrajšok. V čom je práca s rómskym detským speváckym zborom iná?
Deti sú úžasné, majú veľký potenciál a sú otvorené a tvárne. Zaujímavé na týchto rómskych deťoch je ich prirodzenosť, voľnosť a spontánnosť. Sú tiež bližšie k svojim emóciám a nehanbia sa ich prejaviť. V zbore máme aj šesťročné deti, dokonca sú to sólisti a viem, že sa na nich môžem spoľahnúť a pokojne ich postavím aj pred obrovské publiká a deti podajú výkon bez strachu a hanblivosti. Tí starší sú už vyzretejší a niektorých zapájam aj do svojich koncertov. Pred osemnástimi rokmi som začínala s dospelými, bola to veľká skúsenosť, ale po niekoľkých rokoch som zistila, že tadiaľ cesta nevedie.
Kde sa môžu slovenskí záujemcovia o spevácke dielne dozvedieť viac?
Myslím si, že slová sú slová, ale osobný zážitok je reálna vec. Za skúsenosť sa počíta to, čo človek prežije. Takže najviac sa dá dozvedieť o práci na speváckych dielňach tak, že sa zúčastníte aspoň jedného víkendu. Inak sa, samozrejme, môžu čitatelia pozrieť na stránky www.kelarova.com.
Ďakujem za rozhovor.
Jarmila Vlčková • www.shiraz.sk
