Pastirčák a Matej
Keď sudičky nadeľujú talent

Nádej, talent, mladosť, drzosť, rozmanitosť a odlišnosť. Toto sú hlavné slová, ktoré vás napadnú, keď počujete o duu Pjoni a Ink. Ich hudobná rozhľadenosť v tak mladom veku príjemne prekvapuje. Veď ktorý devätnásťročný chalan by vám tvrdil, že ho ovplyvnila skupina The Residents, ktorej tvorba je viac zvukovou manifestáciou, než ucelenými piesňami. Alebo priznanie, že ako chlapec počúval najradšej minimalistického Steve Reicha, či estónskeho skladateľa Arvo Pärta.

pjoniink

Jonatán Pastirčák a Adam Matej začínali s hudbou už v detských časoch. Ako deti umelcov k tomu mali tie najlepšie vlohy. Obe rodiny sa kamarátili, stretávali, a tak Jonatán a Adam namiesto chlapčenských vylomenín a zábav si vymýšľali rôzne hudobné hry, čo bol iba krôčik k ozajstnému komponovaniu. Postupne ako rástli, naberalo ich kamarátstvo aj zrelšie hudobné kontúry. Tou prvou lastovičkou bol Tucan. Ako dvanásť, respektíve trinásťroční už hrali punkovo psychadelický rock, kde ku koncu začali používať aj prvé elektronické prvky. Adam tu hral na bicie a Jonatán spieval, hral na violončelo a písal texty. Výsledkom ich snahy bol jediný album „Medzi Zubami“. Doteraz nevedia, prečo Tucan skončil, no myslia si, že to bol skôr taký prirodzený, ničím neodôvodnený zánik. Jonatán o tom hovorí: „Tucan bola naša prvá kapela, ale už ku koncu Tucana sme sa obaja pohrávali s elektronikou, dokonca sme ju aj v samotnom Tucanovi používali, trochu ma mrzí, že sme to nepotiahli s Tucanom ďalej, ale asi to tak má byť, je možné, že sa k nemu niekedy v budúcnosti vrátime.“
Už počas fungovania Tucana sa zaoberali aj svojimi sólovými projektami. Spojili ich do jedného celku a začali si hovoriť Pjoni a Ink Midget. Hlavné slovo prevzala elektronika. Jonatán, alias Pjoni, o tom hovorí: „Pjoni a Ink Midget sú výsledkom nášho celoživotného hudobného a estetického vývoja, čiže neviem, či sa dá hovoriť o nejakom prestupnom období z Tucana. Bol súčasťou toho vývoja.“
V kapele Tucan pracovali formou improvizácie a práve hudobne myšlienkovo voľné spracovanie hudby ich sprevádza dodnes. Hlavne počas živých koncertov dopĺňajú svoje skladby divokou improvizáciou. Adam tvrdí, že elektronika ho natoľko pohltila, že pre ňu aj prestal bubnovať. Hudobne je projekt Ink Midget & Pjoni zvukovým experimentom s netradičným spevom, plným zapojením elektroniky a dôrazom na improvizáciu. No okrem zvukovej stránky dbajú aj na formálnu.
Kompozičný proces však prebieha sólovo a je iný, než v Tucanovi. Obaja komponujú oddelene za počítačom a druhá polovica tvorivého procesu prebieha naživo, keď prezentujú svoje veci na koncertoch. Pjoni hovorí: „Jediná naša naozaj spoločná hudba sú liveacty, ktoré hrávame vždy vtedy, keď nás niekam spolu zavolajú hrať. Tie sa priebežne obmieňajú a vynovujú, ale tým, že sú trochu postavené aj na improvizácii, stáva sa len málokedy, aby sme zahrali rovnaký liveact dvakrát.“
Pjoni o spoločných koncertoch vraví: „Ja som mal teraz také kratšie sólo turné ku novo vydanému albumu. Adam zatiaľ sólovo hrá iba DJ sety. Ja hrám ešte s projektom lowii, čo je multimediálny projekt, ktorý prepája hudbu, maľbu a projekciu. Tieto médiá vzájomne interagujú v organickom celku. Pomer je vždy iný.“
Svoj debutový EP album Ink Midget & Pjoni vydali minulý rok a na prestížnom udeľovaní Radio_Head Awards vďaka nemu zvíťazili v kategórii elektronická hudba. Ak by sa dal tento nosič charakterizovať jedným slovom, bol by to posun. Nahrávka je demonštráciou možností nového hudobného jazyka dvojice vo zvuku, forme aj obsahu. Ich elektronická hudba je zároveň príbehom aj rozprávaním. Je to hudobná tma v zmysle atmosféry, no nie je to slepé blúdenie v uličkách a snaha byť za každú cenu avantgardný. Na niekoho môže ich tvorba pôsobiť nervóznym dojmom, za čo môže ich časté stupňovanie naliehavosti v skladbách a ak si projekt Ink Midget & Pjoni vyslúžil „nálepku“ temnej elektroniky, toto označenie nemá ďaleko od pravdy.
I preto Pjoni svojím sólovým albumom Cloud No Raisins prekvapil. Album je veľmi meditatívny a má dve polohy - elektronickú a akustickú, čo sám komentuje: „Cieľ to nebol, ale tak sa to nejak zo mňa vykľulo. Album je pre mňa zvláštny hlavne v tom, že sú to pesničky z rôznych časových období, v rozpätí asi troch rokov, a napriek tomu k sebe nejakým prapodivným spôsobom sadli a myslím si, že tvoria kompaktný celok a nesú sa v podobnej atmosfére. Myslím, že na mojom albume je najviac citeľný vplyv Hildur Gudnadottir, islandskej čelistky, ktorá hrá napríklad v kapele Múm a Miry Calix z britského labelu Warp.“
Kam smeruje táto celoživotná dvojica? Čaká ich svetlá budúcnosť s temnou elektronikou? Neuviaznu v slučke experimentov? Ich hudobné možnosti, rozhľad, tvorivý potenciál a nadšenie dáva tušiť, že o ich aktivitách budeme čoraz viac počuť.

Daniel Hevier ml.