Nemáš hitu, nemáš pravdy
04.08.2012 Filed in: Články
Prešov, ako jedna z bášt slovenskej hudobnej scény, si stihol vydobyť celoslovenský rešpekt. Popri známych menách, ktoré k tomu dopomohli, však skrýva ešte stále viacero neobjavených klenotov. Snáď aj preto, že v nej pôsobí celé spektrum interpretov rôznych žánrov, i tých, ktoré sa netešia všeobecnej popularite. A ak hovoríme o klenotoch, názov skupiny Klenoty sa zdá viac ako príznačný. Vznikol ako slovná hračka k menu jej lídra, pesničkára Eda Klenu.
Edo klena vydáva album inšpirovaný inakosťou svojho kraja a veľa koncertuje, lebo vie, že keď "nemáš hitu, nemáš pravdy".
Edo Klena pôsobí na slovenskej scéne už štvrťstoročie. Fanúšikovia folku ho mohli registrovať od druhej polovice osemdesiatych rokov, kedy hrával po kluboch a žánrových festivaloch ako solitér s gitarou. Už vtedy vzbudzoval pozornosť nepokojným prejavom, politicky nekorektnými textami, živelnou hrou na nástroj, ale i neprehliadnuteľným výzorom hipíka. Bol iný ako ostatní pesničkári tej doby a takto je to dodnes. Tak ako kedysi, keď sa ako jeden z mála pesničkárov na Slovensku neváhal vzoprieť ideologickému tlaku režimu, nezaváhal ani dnes a v súčasných komerčných časoch sa rozhodol dobrovoľne vystúpiť z podnikateľského rýchlika, aby sa mohol naplno venovať svojej hudbe.
Skupiny
Hudobný príbeh Eda Klenu sa začal odvíjať podľa známeho dylanovského modelu – akustickú gitaru postupne vymieňal za elektrickú a pozíciu pesničkára – sólistu za člena, resp. lídra kapely.
„Kapela bol logický, zákonitý vývoj. Keď som dostal možnosť realizovať sa ako spevák v už skúšajúcej kapele, ktorej sme neskôr dali názov Núdzový východ, neváhal som ani chvíľu. Ja som nikdy nebol Krylovec, Hutkovec, ani Nohavicovec. Nikdy som sa necítil byť pravoverný pesničkár ako je u nás napríklad Peter Janků.“
V časoch agónie socializmu, keď pre usporiadateľov predstavovalo Klenovo meno na plagáte isté nebezpečenstvo, začal Edo vystupovať ako člen skupiny Bubu Blues. Následne vznikol Núdzový východ (1988-1991), kde pôsobil aj Edov neskorší partner pre klubové vystúpenia v duete, harmonikár Aleš Řezáč. Ten sa podieľal aj na nahrávaní prvého Edovho albumu, ktorý vyšiel na kazete v roku 1994. Pri jeho nahrávaní sa v štúdiu stretlo viacero muzikantov, vrátane trojice hráčov z prešovskej alternatívnej skupiny Ali Ibn Rashid. Z Núdzového východu (nemýliť si s kapelou, ktorá predchádzala Chóru vážskych muzikantov, či dvomi súčasnými začínajúcimi punkovými kapelami na českej i slovenskej strane) sa neskôr stal Východ, ktorý pôsobil v deväťdesiatych rokoch. Okrem toho Edo hrával aj v triu s Dušanom Pappom a Danom Hurtukom a pri nahrávaní spolupracoval aj s ďalšími hudobníkmi i speváčkami.
Dnes sa Klenova kapela volá Klenoty. Od roku 2006 pôsobili ako trojka spolu s basgitaristom Mirom Sivákom a bubeníkom Michalom Gálom. Neskôr k nim pribudol huslista Peter Wittner, ktorý sa pred časom, žiaľ, pobral do muzikantského neba. V súčasnosti s Klenotmi hrá mladý gitarista Lukáš Valkučák. Klenoty hrávajú približne štyridsiatku koncertov ročne, zväčša po kluboch a puboch.
„Nepoznám inú cestu k potencionálnym fanúšikom, ako sústrediť sa na svoju hudbu, vybavovať si koncerty, propagovať sa všetkými dostupnými internetovými prostriedkami. Médiá ma netrápia. Až to budem považovať za problém, prihlásim sa do Farmára,“ hodnotí Edo Klena so svojím typickým sarkazmom nezáujem médií o jeho hudbu.
Koncerty
Koncerty Klenotov sú vždy zaujímavým zážitkom. Kapela je nadupaná, vie umne gradovať koncertný program, Edove piesne majú návykový potenciál a bavia svojím prostorekým humorom v textoch. V závere koncertu už zväčša ľudia tancujú. I tí, čo počujú kapelu prvýkrát, aj keď, ako hovorí Edo Klena, publikum býva rôznorodé.
„Stále sa učím. Snažím sa byť lepší v sprievodnom slove. Ak sa nedarí, určite si nemyslím, že na vine sú ľudia. Vravím si, že niečo asi robím zle. Samozrejme, výnimočne sa môže stať, že si v zlom čase na zlom mieste. Nepomôže ani svätená voda. Rozhodujú maličkosti. Zoznam piesní, prvá reakcia na výkrik nejakého pijana. Hrá sa pre ľudí, tak kapela by sa asi nemala tváriť, že muzika bolí. “
Na Klenotoch počuť skúsenosť z hrania v často nie najprívetivejších priestoroch zadymených a hlučných pubov. Srší z nich energia, rytmická zomknutosť a chuť baviť publikum. Napriek koncertnej atraktívnosti kapely, však stále akoby mali zakliatu cestu na hlavné pódiá festivalov. „Bolo by pekné, keby nás naraz mohlo vidieť niekoľko stoviek ľudí. Raz sa to možno stane. Ale festivaly sú tiež o hitoch, takže tam nemám čo hľadať, aspoň nie v prime time. Kruh sa uzatvára. Nemáš hitu, nemáš pravdy,“ parafrázuje pesničkár známy bonmot z filmu Pásla kone na betóne, ktorý kedysi preslávil Šarišanov.
Republika Šariš
Edo Klena od začiatku svojho pôsobenia svoje piesne nielen hráva, ale i zaznamenáva. Prvá, Zo srdca, vyšla už na kompilácii Folkový kolotoč v roku 1990. Odvtedy nahral rôzne demá a albumy, ktoré si možno na jeho stránke www.klena.sk vypočuť. Od roku 2005 vydáva oficiálne pod hlavičkou vydavateľstva Hevhetia, resp. Hev Het Tune. V týchto dňoch prichádza s čerstvým CD, nazvaným Republika Šariš.
Štrnástka piesní, ktoré si rýchlo podmaňujú poslucháča, nesie typický Klenov rukopis. Sociálne témy prešpikované vtipom až sarkazmom, s dôrazom na genius loci slovenského východu, satira, ktorá neskĺzne ku komunálnej zábave vďaka kritickej a občas až mrazivej reflexii, ktorú v sebe skrýva, folk´n´roll, žáner v jeho podaní nie práve vhodný na zaspávanie. Obal nového albumu Klenotov, koncipovaný ako medzinárodná ešpézetka s iniciálami ŠŠ, evokuje staršiu reklamu na značku prešovského piva.
„Je to len taká veselá hra, milujem svoj kraj rovnako, ako ho niekedy nenávidím. Krásni ľudia sú všade, tak ako aj tí skutočne malí a úbohí. Ale zdieľam čím viac názory uja Lazoríka, že svet je krásny svojou rôznorodosťou a inakosťou a Šariš je svojím nárečím a inými onakvosťami jedinečný a chcem, aby taký ostal.“
Osveta
Edo Klena, okrem toho, že je tvorivým a aktívnym muzikantom, je sám i organizátorom koncertov a tak trochu i vyhľadávačom talentov. Ono je to vlastne také špecifikum menšinových žánrov, najmä folkovej scény, že muzikanti zároveň sami usporadúvajú koncerty a pomáhajú tým kresliť koncertnú mapu všetkým kolegom. V prešovskej Christianii je to už nejaký čas známy koncept otvoreného mikrofónu, ktorý pomáha hlavne začínajúcim muzikantom. „Zaujal ma formát programov Open mic – jedni prídu aby hrali a tí druhí aby počúvali, žiadne poroty a súťaže. Ide o autorskú hudbu a pridávajú sa aj básnici. Chcel som niečo robiť s folkom a akustickou hudbou v Prešove. Ukázalo sa, a to ma prekvapilo, že sa to dá. Podujatie funguje mesačne už viac ako rok a má svoje publikum. Spoznal som skvelých ľudí a nezdá sa, že by to malo skončiť. Navyše, začalo to fungovať aj v Bardejove, Košiciach a teraz nedávno aj v Martine.“
Inkognito
Edo Klena je nepochybne zaujímavou a inšpirujúcou postavou slovenskej hudobnej scény a je trochu zvláštne, že napriek niekoľkým albumom, vyše dvom desaťročiam pravidelného koncertovania i faktu, že jeho piesne sa dokážu rýchlo vryť poslucháčovi pod kožu, nie je stále všeobecne známym menom. Ako to hodnotí on sám?
„Môj marketingový riaditeľ jednoducho urobil niekde chybu (smiech). Zbytočne by som hľadal chybu niekde inde ako v sebe. Žiadny americký sen sa tu nekoná. Žiadny bohatý, nudiaci sa producent nechodí po podnikoch, kde sa hrá živá hudba. Muzikantov je veľa a mnohí sú ochotní urobiť naozaj čokoľvek, aby boli známi. Postupne som uveril tomu, že veci sú také aké majú byť. Desím sa pomyslenia, že by akúkoľvek moju pieseň niektoré otrasné slovenské komerčné rádio otrieskavalo ľuďom o hlavu desaťkrát denne aby to bol hit a ja aby som bol všeobecne známym menom. Potom by som, dočista ohlúpnutý, pozeral na vás, kamaráti moji, z titulnej stránky Plus 7 dní sediac na blatníku Hummera. Ej, paráda...“
Edo klena vydáva album inšpirovaný inakosťou svojho kraja a veľa koncertuje, lebo vie, že keď "nemáš hitu, nemáš pravdy".
Skupiny
Hudobný príbeh Eda Klenu sa začal odvíjať podľa známeho dylanovského modelu – akustickú gitaru postupne vymieňal za elektrickú a pozíciu pesničkára – sólistu za člena, resp. lídra kapely.
„Kapela bol logický, zákonitý vývoj. Keď som dostal možnosť realizovať sa ako spevák v už skúšajúcej kapele, ktorej sme neskôr dali názov Núdzový východ, neváhal som ani chvíľu. Ja som nikdy nebol Krylovec, Hutkovec, ani Nohavicovec. Nikdy som sa necítil byť pravoverný pesničkár ako je u nás napríklad Peter Janků.“
V časoch agónie socializmu, keď pre usporiadateľov predstavovalo Klenovo meno na plagáte isté nebezpečenstvo, začal Edo vystupovať ako člen skupiny Bubu Blues. Následne vznikol Núdzový východ (1988-1991), kde pôsobil aj Edov neskorší partner pre klubové vystúpenia v duete, harmonikár Aleš Řezáč. Ten sa podieľal aj na nahrávaní prvého Edovho albumu, ktorý vyšiel na kazete v roku 1994. Pri jeho nahrávaní sa v štúdiu stretlo viacero muzikantov, vrátane trojice hráčov z prešovskej alternatívnej skupiny Ali Ibn Rashid. Z Núdzového východu (nemýliť si s kapelou, ktorá predchádzala Chóru vážskych muzikantov, či dvomi súčasnými začínajúcimi punkovými kapelami na českej i slovenskej strane) sa neskôr stal Východ, ktorý pôsobil v deväťdesiatych rokoch. Okrem toho Edo hrával aj v triu s Dušanom Pappom a Danom Hurtukom a pri nahrávaní spolupracoval aj s ďalšími hudobníkmi i speváčkami.
Dnes sa Klenova kapela volá Klenoty. Od roku 2006 pôsobili ako trojka spolu s basgitaristom Mirom Sivákom a bubeníkom Michalom Gálom. Neskôr k nim pribudol huslista Peter Wittner, ktorý sa pred časom, žiaľ, pobral do muzikantského neba. V súčasnosti s Klenotmi hrá mladý gitarista Lukáš Valkučák. Klenoty hrávajú približne štyridsiatku koncertov ročne, zväčša po kluboch a puboch.
„Nepoznám inú cestu k potencionálnym fanúšikom, ako sústrediť sa na svoju hudbu, vybavovať si koncerty, propagovať sa všetkými dostupnými internetovými prostriedkami. Médiá ma netrápia. Až to budem považovať za problém, prihlásim sa do Farmára,“ hodnotí Edo Klena so svojím typickým sarkazmom nezáujem médií o jeho hudbu.
Koncerty
Koncerty Klenotov sú vždy zaujímavým zážitkom. Kapela je nadupaná, vie umne gradovať koncertný program, Edove piesne majú návykový potenciál a bavia svojím prostorekým humorom v textoch. V závere koncertu už zväčša ľudia tancujú. I tí, čo počujú kapelu prvýkrát, aj keď, ako hovorí Edo Klena, publikum býva rôznorodé.
„Stále sa učím. Snažím sa byť lepší v sprievodnom slove. Ak sa nedarí, určite si nemyslím, že na vine sú ľudia. Vravím si, že niečo asi robím zle. Samozrejme, výnimočne sa môže stať, že si v zlom čase na zlom mieste. Nepomôže ani svätená voda. Rozhodujú maličkosti. Zoznam piesní, prvá reakcia na výkrik nejakého pijana. Hrá sa pre ľudí, tak kapela by sa asi nemala tváriť, že muzika bolí. “
Na Klenotoch počuť skúsenosť z hrania v často nie najprívetivejších priestoroch zadymených a hlučných pubov. Srší z nich energia, rytmická zomknutosť a chuť baviť publikum. Napriek koncertnej atraktívnosti kapely, však stále akoby mali zakliatu cestu na hlavné pódiá festivalov. „Bolo by pekné, keby nás naraz mohlo vidieť niekoľko stoviek ľudí. Raz sa to možno stane. Ale festivaly sú tiež o hitoch, takže tam nemám čo hľadať, aspoň nie v prime time. Kruh sa uzatvára. Nemáš hitu, nemáš pravdy,“ parafrázuje pesničkár známy bonmot z filmu Pásla kone na betóne, ktorý kedysi preslávil Šarišanov.
Republika Šariš
Edo Klena od začiatku svojho pôsobenia svoje piesne nielen hráva, ale i zaznamenáva. Prvá, Zo srdca, vyšla už na kompilácii Folkový kolotoč v roku 1990. Odvtedy nahral rôzne demá a albumy, ktoré si možno na jeho stránke www.klena.sk vypočuť. Od roku 2005 vydáva oficiálne pod hlavičkou vydavateľstva Hevhetia, resp. Hev Het Tune. V týchto dňoch prichádza s čerstvým CD, nazvaným Republika Šariš.
Štrnástka piesní, ktoré si rýchlo podmaňujú poslucháča, nesie typický Klenov rukopis. Sociálne témy prešpikované vtipom až sarkazmom, s dôrazom na genius loci slovenského východu, satira, ktorá neskĺzne ku komunálnej zábave vďaka kritickej a občas až mrazivej reflexii, ktorú v sebe skrýva, folk´n´roll, žáner v jeho podaní nie práve vhodný na zaspávanie. Obal nového albumu Klenotov, koncipovaný ako medzinárodná ešpézetka s iniciálami ŠŠ, evokuje staršiu reklamu na značku prešovského piva.
„Je to len taká veselá hra, milujem svoj kraj rovnako, ako ho niekedy nenávidím. Krásni ľudia sú všade, tak ako aj tí skutočne malí a úbohí. Ale zdieľam čím viac názory uja Lazoríka, že svet je krásny svojou rôznorodosťou a inakosťou a Šariš je svojím nárečím a inými onakvosťami jedinečný a chcem, aby taký ostal.“
Osveta
Edo Klena, okrem toho, že je tvorivým a aktívnym muzikantom, je sám i organizátorom koncertov a tak trochu i vyhľadávačom talentov. Ono je to vlastne také špecifikum menšinových žánrov, najmä folkovej scény, že muzikanti zároveň sami usporadúvajú koncerty a pomáhajú tým kresliť koncertnú mapu všetkým kolegom. V prešovskej Christianii je to už nejaký čas známy koncept otvoreného mikrofónu, ktorý pomáha hlavne začínajúcim muzikantom. „Zaujal ma formát programov Open mic – jedni prídu aby hrali a tí druhí aby počúvali, žiadne poroty a súťaže. Ide o autorskú hudbu a pridávajú sa aj básnici. Chcel som niečo robiť s folkom a akustickou hudbou v Prešove. Ukázalo sa, a to ma prekvapilo, že sa to dá. Podujatie funguje mesačne už viac ako rok a má svoje publikum. Spoznal som skvelých ľudí a nezdá sa, že by to malo skončiť. Navyše, začalo to fungovať aj v Bardejove, Košiciach a teraz nedávno aj v Martine.“
Inkognito
Edo Klena je nepochybne zaujímavou a inšpirujúcou postavou slovenskej hudobnej scény a je trochu zvláštne, že napriek niekoľkým albumom, vyše dvom desaťročiam pravidelného koncertovania i faktu, že jeho piesne sa dokážu rýchlo vryť poslucháčovi pod kožu, nie je stále všeobecne známym menom. Ako to hodnotí on sám?
„Môj marketingový riaditeľ jednoducho urobil niekde chybu (smiech). Zbytočne by som hľadal chybu niekde inde ako v sebe. Žiadny americký sen sa tu nekoná. Žiadny bohatý, nudiaci sa producent nechodí po podnikoch, kde sa hrá živá hudba. Muzikantov je veľa a mnohí sú ochotní urobiť naozaj čokoľvek, aby boli známi. Postupne som uveril tomu, že veci sú také aké majú byť. Desím sa pomyslenia, že by akúkoľvek moju pieseň niektoré otrasné slovenské komerčné rádio otrieskavalo ľuďom o hlavu desaťkrát denne aby to bol hit a ja aby som bol všeobecne známym menom. Potom by som, dočista ohlúpnutý, pozeral na vás, kamaráti moji, z titulnej stránky Plus 7 dní sediac na blatníku Hummera. Ej, paráda...“
Števo Šanta
