Michal Bugala Trio & Group
04.08.2012 Filed in: Články
Y
V rozpätí necelého roka vydal (ešte stále) mladý slovenský gitarista Michal Bugala už druhý album s tajuplným názvom Y. Keď si to poviete anglicky, mohlo by to znieť ako „Why“ - teda „Prečo“. Odpoveďou je kolekcia ôsmich jazzových kompozícií z pera protagonistu, ktorý jazzovú gitaru vyštudoval v Grazi, ale nevyhýba sa ani obžive čoby sideman vo všakovakých Legendách popu a iných superstaroidných šoukách. O interpretáciu nového autorského materiálu sa bratsky podelili dve formácie – Michal Bugala Trio a Michal Bugala Group. V tej prvej Bugalovi sekundujú basista Reuben Rogers a škopkár Martin Valihora, zatiaľ čo v druhej s ním hrajú saxikár Jure Pukl (spolužiak z Grazu), basista Vicente Archer a bubeník Damion Reid.
Krst albumu prebehol v bratislavskom Nu Spirit klube a v koncertnej prezentácii materiálu z albumu oboch cudzokrajných basistov zastúpil domáci kontrabasista Štefan Pišta Bartuš. Bicie obsluhoval neúnavný Martin Valihora, zatrúbiť prišiel slovinský konškolák Jure Pukl. O gitarové intro sa Bugala postaral multisamplovaním a vrstvením vlastných slučiek, na pôdoryse ktorých potom rozohral pôsobivú koláž improvizácií s príležitostným využitím vlastného hlasu.
A teraz už k doske: Ypsilonka (dúfam, že v Prahe sa bude krstiť v rovnomennom divadle) je moderný jazzový album s intelektuálne špekulatívnou esenciou - dôsledkom neľahkého hľadačstva v stagnujúcom marazme postmoderny, ktorý sa nevyhol ani jazzu. MB je zručný gitarista a premýšľavý autor, ktorý má akiste napočúvané tony muziky a v jeho interpretačnom i autorskom rukopise cítiť vplyvy a odkazy na to, čo sa v jazze a artificiálnej hudbe v minulosti urodilo. Štvorica vecí v podaní MBT akceptuje tradičnú jazzovú schému - téma / improvizácia / téma. V sólach sa vystriedajú všetci protagonisti, hoci priestoru má (logicky) najviac gitara. Albumová trojka s depresívnym názvom Agony má priam až impresionisticky opulentnú farebnú paletu. Na pozíciu č. 4 zaradená Why? (Interlude) je vlastne oným krstovým introm, akurát tu sú úvodné rozklady hrané na akustickej gitare. Tým sa časť albumu vyhradená Triu lúči a prenecháva priestor MBG. Zatiaľ čo MBT nahralo svoje tri pecky v newyorskom Brooklyne, gitarové Interlude a zvyšné štyri príspevky sa realizovali v trnavskom štúdiu Milana Tokolyho. Druhá polovica albumu sa nesie o čosi viac na vlne fusion. Miestami to rajcovne funkuje (AK Intro), pekné unisoná tenorsaxofónu a gitary (Andwele Knows) maľujú obrázok nostalgického akvarelu. Celý album uzatvára kompozícia s názvom Dilemma´s Call s gitarovým beglajtom v nepravidelnom rytme a rozdelayovanými glissandovými tremolami ako z Hancockovho Child Man. Zvukovo je nahrávka pomerne lakonicky suchá, samotný Bugala však čaruje s efektovými farbičkami (jeho pedalboard je – ako prezradilo pódium na krste – vskutku bohatý) a dáva tak pomerne konzervatívne znejúcemu tandemu akustických bicích s kontrabasom vítaný rozmer suplujúci odignorované možnosti syntezátorov, či harmonických plôch klavíra a rhodes piana. Záslužný počin, obávam sa však, že len pre značne oklieštenú vzorku poslucháčstva, ktoré pre zmenu zanovito ignoruje už spomínané Legendy popu a iné poľutovaniahodné formáty televíznej zábavy, ktoré však jazzmanov ako Michal Bugala (popri občasnom produkovaní) živia a paradoxne tak umožňujú zrod takýchto (viac-menej neziskových) projektov.
Krst albumu prebehol v bratislavskom Nu Spirit klube a v koncertnej prezentácii materiálu z albumu oboch cudzokrajných basistov zastúpil domáci kontrabasista Štefan Pišta Bartuš. Bicie obsluhoval neúnavný Martin Valihora, zatrúbiť prišiel slovinský konškolák Jure Pukl. O gitarové intro sa Bugala postaral multisamplovaním a vrstvením vlastných slučiek, na pôdoryse ktorých potom rozohral pôsobivú koláž improvizácií s príležitostným využitím vlastného hlasu.
A teraz už k doske: Ypsilonka (dúfam, že v Prahe sa bude krstiť v rovnomennom divadle) je moderný jazzový album s intelektuálne špekulatívnou esenciou - dôsledkom neľahkého hľadačstva v stagnujúcom marazme postmoderny, ktorý sa nevyhol ani jazzu. MB je zručný gitarista a premýšľavý autor, ktorý má akiste napočúvané tony muziky a v jeho interpretačnom i autorskom rukopise cítiť vplyvy a odkazy na to, čo sa v jazze a artificiálnej hudbe v minulosti urodilo. Štvorica vecí v podaní MBT akceptuje tradičnú jazzovú schému - téma / improvizácia / téma. V sólach sa vystriedajú všetci protagonisti, hoci priestoru má (logicky) najviac gitara. Albumová trojka s depresívnym názvom Agony má priam až impresionisticky opulentnú farebnú paletu. Na pozíciu č. 4 zaradená Why? (Interlude) je vlastne oným krstovým introm, akurát tu sú úvodné rozklady hrané na akustickej gitare. Tým sa časť albumu vyhradená Triu lúči a prenecháva priestor MBG. Zatiaľ čo MBT nahralo svoje tri pecky v newyorskom Brooklyne, gitarové Interlude a zvyšné štyri príspevky sa realizovali v trnavskom štúdiu Milana Tokolyho. Druhá polovica albumu sa nesie o čosi viac na vlne fusion. Miestami to rajcovne funkuje (AK Intro), pekné unisoná tenorsaxofónu a gitary (Andwele Knows) maľujú obrázok nostalgického akvarelu. Celý album uzatvára kompozícia s názvom Dilemma´s Call s gitarovým beglajtom v nepravidelnom rytme a rozdelayovanými glissandovými tremolami ako z Hancockovho Child Man. Zvukovo je nahrávka pomerne lakonicky suchá, samotný Bugala však čaruje s efektovými farbičkami (jeho pedalboard je – ako prezradilo pódium na krste – vskutku bohatý) a dáva tak pomerne konzervatívne znejúcemu tandemu akustických bicích s kontrabasom vítaný rozmer suplujúci odignorované možnosti syntezátorov, či harmonických plôch klavíra a rhodes piana. Záslužný počin, obávam sa však, že len pre značne oklieštenú vzorku poslucháčstva, ktoré pre zmenu zanovito ignoruje už spomínané Legendy popu a iné poľutovaniahodné formáty televíznej zábavy, ktoré však jazzmanov ako Michal Bugala (popri občasnom produkovaní) živia a paradoxne tak umožňujú zrod takýchto (viac-menej neziskových) projektov.
Andrej Turok
