Dozrievanie temnoty

Trent Reznor, ústredná postava formácie Nine Inch Nails, má za posledné roky na svojom konte zaujímavé, čisto inštrumentálne experimenty. Tento hudobník, ktorý sa stal v 90tych rokoch kultovou postavou temnej, industriálno-elektronickej hudby s imidžom sebadeštrukcie a BDSM, si v zrelom veku prešiel hlbokým osobným prerodom, ktorý ho postupne zaviedol k novým, originálnym hudobným postupom, vrátane spojenia tónov a zvukov s obrazom.

Zuzana Šestáková


nin-live01

Trent sa tým vlastne navrátil ku svojmu muzikantskému základu – klavíru. Svoju výstrednú umeleckú dráhu začal totiž absolútne klasicky. Ako päťročného ho na hodiny klavíra zapísala stará mama, ktorej bol zverený do starostlivosti po rozvode rodičov. Na základe jeho veľkého talentu sa predpokladalo, že ho čaká kariéra koncertného klaviristu. Lenže Trenta začali v dospievaní zaujímať modernejšie a najmä elektronické hudobné možnosti, čo v spojení s jeho psychickými problémami (trpel hlbokými pocitmi izolácie, úzkostnými stavmi, nedostatkom sebadôvery a sebanenávisťou) logicky viedlo k divokému rockovému búreniu so všetkým, čo k tomu patrí – drogami, alkoholom a frustrujúcim kolotočom nešťastných ľúbostných vzťahov.


Nine Inch Nails
Trentov hudobný potenciál, charakterizovaný nesmiernou intenzitou, zožierajúcou úprimnosťou nihilistických textov a premenlivým štýlom, ktorý nikdy neustrnul v jednej konkrétnej polohe, nech bola akokoľvek úspešná (každý album NIN znie úplne inak), ho okamžite katapultovali na vrchol v rámci alternatívnej hudobnej oblasti. Sám to dnes vníma tak, že bol jednoducho v správnom čase na správnom mieste a mal aj dosť veľké šťastie. Uvedomuje si, že súčasné mladé kapely to majú oveľa ťažšie, lebo je obrovský pretlak všetkého, no zároveň sa domnieva, že dnes má vďaka internetu každý aj oveľa viac možností, ako dostať výsledky svojho tvorivého úsilia medzi ľudí. Sám v posledných rokoch výrazne vystupuje proti zdieraniu fanúšikov hudobnými vydavateľstvami a distribučnými sieťami. Preto pred časom úplne zrušil svoju účasť v nahrávacích spoločnostiach a všetku svoju hudbu šíri len cez svoje siete, za minimálne poplatky. Je toho názoru, že treba hľadať cestu, ako môžu byť hudobníci podporovaní, aby mohli robiť, ale aby ich tvorba nebola pre ľudí drahá a aby nikto nikoho nezdieral. Trent je mimochodom známy výnimočným rešpektom k svojim fanúšikom a celkovou skromnosťou, pokorou a milým správaním. Pre zaujímavosť, dva jeho koncerty, ktoré som mala dosiaľ možnosť zažiť (v Bratislave a Mníchove), mali začať o 21:00 a v oboch prípadoch sa o 21:01 rozžali reflektory a NIN v plnej zostave už stáli na pódiu a s plnou vervou sa pustili do hry. Vyššie uvedené vlastnosti z Trenta vyžarujú aj pri osobnom stretnutí (mala som to šťastie stretnúť sa s ním v bratislavskej Inchebe v zákulisí pred koncertom) či v rozhovoroch a videách nachádzajúcich sa na internete.
Aby som sa však vrátila k Trentovmu príbehu. Hoci úspech NIN bol prakticky okamžitý, je zaujímavé, že v starých interview Trent vypovedá, ako sa desil skladania svojej hudby! Bolo to vraj preňho veľmi namáhavé a vyčerpávajúce, pretože si neveril a mal strach, že to, čo urobí, nebude dobré. Zjavne to vyplývalo z vyššie zmienených psychických problémov, no zrejme práve tie ho vybičovali k takým výkonom.

trent-reznor-portrait

Cesta do pekla a späť
Pekný, bledý, chudý mladík nevysokého vzrastu s dlhými čiernymi vlasmi a plachým výrazom tváre bez úsmevu predstupoval pred svoje publikum poobliekaný v akomsi transvestitnom SM štýle (koža, latex, sieťované pančuchy, rukavice po lakte a pod.), zásadne nespieval, ale kričal – z útrob nefalšovanej bolesti, osamelosti a pochybností o úplne všetkom s výnimkou vlastnej skazenosti, o ktorej bol naopak skalopevne presvedčený. Trent sa postupne dostal do stavu ťažkej závislosti na drogách a alkohole. Ako to už býva, v určitom momente mu došlo, že stojí na hrane. Našťastie si zvolil život a tvorbu a dobrovoľne išiel na liečenie, ktoré musel absolvovať dvakrát (po prvom pokuse svojej závislosti opäť podľahol). Z pekla, ktorým si prešiel, sa zrodil nový život a nová tvorivosť. Trent Reznor sa vynoril z tmy na svetlo, no nie zjednodušeným čierno-bielym spôsobom. Tento proces bol zrejme podporený prirodzeným dozrievaním. Trent je ročník 1965 a vyliečiť sa zo závislosti na omamných látkach sa mu podarilo okolo štyridsiatky. Výsledkom bol iný prístup k životu, k hudbe, aj k sebe samému. Konečne trocha viery a sebadôvery, vnútorného pokoja a vyrovnanosti. Vo svojom blogu na oficiálnych stránkach NIN asi pred štyrmi rokmi napísal, že netúži po ničom inom, len byť vo vnútri vlastnej hlavy a zaznamenávať hudbu, ktorú stále počuje. V novšom rozhovore priznal, že hudba sa mu po vyliečení stala zároveň jediným prostriedkom, ktorý ho chránil pred opätovným upadnutím do chemickej závislosti. Počas turné si po vystúpeniach zo strachu pred recidívou nemohol dovoliť „žúrovať“, a tak sa vždy len utiahol do svojej hotelovej izby a skladal nové veci.
Výsledkom vyššie opísaných stavov a zmien bol dvojalbum Ghosts z roku 2008. Ghosts predstavuje striedanie jemných klavírnych prelúdií, lyrického brnkania na akustickej gitare a iných snových hudobných vízií s drsnejšími, dynamickými pasážami s využitím gitár a bicích, rôzne kombinovanými s elektronickou hudbou. Výsledný dvojhodinový zvukový tok miestami pripomína staré časy NIN. Trentova hudba poslucháča vťahuje do rôznych nálad a fantázií, pričom nikdy nevedno, čo príde v nasledujúcej chvíli. Napriek názvu („Strašidlá“ alebo „Duchovia“) atmosféra nahrávky nie je strašidelná ani mrazivá, skôr prekvapivá. Tento album, hoci je najmä Trentovým dielom, ešte spadá pod hlavičku NIN a uzatvára ich diskografiu. NIN dnes už oficiálne neexistujú a či dakedy ešte budú, nevie nik, pravdepodobne ani sám Trent Reznor.

Filmová hudba
Po Ghosts sa Trent Reznor dostal k filmovej hudbe. Z muzikantského hľadiska to bolo vlastne úplne logické, pretože hudba k Sociálnej sieti Davida Finchera priam organicky vyplynula z toho, čo zaznieva v Ghosts. Tvoria ju jemné, snové kompozície zvukov vychádzajúcich z klavíru, syntetizátorov a niekoľkých experimentálnych digitálnych nástrojov (napr. Swarmatron, ktorý vydáva čudné kvílivé zvuky).
Trent: „V tomto filme hudba nemala vypĺňať prírodné scenérie alebo bojové scény. Išlo o to, vystihnúť hlavnú postavu, charakter niekoho, kto má skvelé nápady, ale nezapadá celkom do spoločnosti a popri realizácii svojich myšlienok zopár ľudí odrovná. Čo som v určitých verziách zažil aj vo vlastnom živote.“
Trent hudbu k Sociálnej sieti skladal vo svojom domácom „laboratóriu zvukov“ – ako svoje štúdio nazýva – plnom starých syntetizátorov, ktoré sa už dnes väčšinou ani nevyrábajú. Táto hudba mala byť „plynulá, tečúca, tvoriaca nekonečné slučky a zároveň nedokonalá, linúca sa cez niečo, čo pôsobí presne opačne“. Trent chcel dosiahnuť „nedokonalý, organický zvuk“. Aby vyvolal zvláštny, znepokojujúci pocit, použil veľmi nenápadné zvukové podklady, ktoré poslucháč vníma len podvedome. Ich zdrojom sú rôzne prístroje, napríklad ventilátor. Miestami chcel tento „chladný, neľudský dojem vyvážiť niečím, čo bude pôsobiť opačne“, a na to mu poslúžil obyčajný klavír. Na tomto projekte vystupoval ako Trentov partner britský skladateľ a producent so zvláštnym menom Atticus Ross, ktorý s NIN spolupracoval ako producent a programátor od r. 2005 a na Ghosts sa podieľal aj autorsky. Za hudbu k Sociálnej sieti dostali Reznor s Rossom Oscara. Je tak trochu iróniou, že kultová postava totálnej temnoty, autor „hitov“, kde sa v refrénoch spieva „I wanna fuck you like an animal“ (Closer) a „Fist-fuck“ (Wish), o dvadsať rokov neskôr v smokingu značky Prada prebral cenu Filmovej akadémie z rúk Nicole Kidman so slovami, že je to preňho veľká česť. Cenu si však rozhodne zaslúžil, pretože hudba k Sociálnej sieti je výnimočná. Pri preberaní slávnej sošky to jeho hudobný partner Atticus okomentoval: „Si génius, Trent. Skvelý priateľ a génius.“
Spolupráca dvojice Reznor – Ross pokračovala hudbou k ďalšiemu filmu v réžii Davida Finchera: Muži, ktorí nenávidia ženy. Nezisťovala som, ako sa k nej vyjadrujú kritici, ale ja osobne sa domnievam, že táto hudba je možno ešte lepšia. Tri hodiny (bez siedmych minút) nádhernej, surrealistickej koláže zvukov od prenikavých krátkych melódií cez tiché, nervy drásajúce bzučanie (v najbrutálnejšej scéne vo filme) až po rozprávkové cinkanie zvončekov (v scéne, kedy vo filme prvýkrát vidíme rodinné sídlo jednej z hlavných postáv – zámok, v ktorom sídli zlo). Toto dielo už ale na tohtoročných Oscaroch nezískalo ani len nomináciu. Povolaní zrejme usúdili, že zavolať medzi svetovú smotánku voľakedy brutálneho a kontroverzného muzikanta stačilo raz.

How to Destroy Angels
Dnes je Trent úplne iný človek a do veľkej miery aj iný hudobník. Pokojný, slušne vyzerajúci a vyrovnaný. V rozhovoroch sa vyjadruje, na rozdiel od mnohých iných rockerov, absolútne plynulo a kultivovane, hoci to nie je žiadny intelektuál typu Stinga alebo Bona. Namiesto depresie z neho vyžaruje tiché, jasné svetlo. Hovorí, že hoci neuznáva žiadne konkrétne náboženstvo, verí v Boha. Jeho hudba je doslova jeho život. A táto premena mu napokon priniesla aj osobné šťastie: pred pár rokmi našiel svoju životnú lásku, s ktorou sa oženil a má už aj syna. Mariqueen Mandig je mladá filipínska krásavica, ktorá sa tiež pohybovala v hudobnej oblasti. Trojica Trent Reznor, Atticus Ross a Mariqueen Mandig vytvorila v r. 2010 projekt nazvaný How to Destroy Angels: zatiaľ šesť piesní, ktoré naspievala Mariqueen. Trent hovorí, že ho baví byť teraz v inej pozícii – viac v pozadí.

Je skvelé, že existujú muzikanti, ktorí zrejú hudobne aj ľudsky. Takí vskutku ostávajú idolmi. Takými, ktorí nás približujú našej vlastnej ľudskosti a inšpirujú na celej čiare, aj keď my sami nie sme hudobníkmi.

Zuzana Šestáková