DANO HERIBAN
04.08.2012 Filed in: Recenzie
Na jeden dych
Ladon
Speváčka a skladateľka Silvia Gieciová hovorí, že v angličtine ju to ťahá do r'n'b groovu, ale ak robí pesničky na slovenské texty, vždy z toho vylezie Jaro Filip alebo Dežo Ursiny. Niečo na tom bude, lebo ak má byť slovenský text o niečom, modifikuje hudbu inak ako angličtina, ktorá má veľa jednoslabičných slov a iný rytmus reči.
Dana Heribana málokto neporovnal s Filipom alebo Ursinym, s tým prvým určite aj preto, lebo je veľmi aktívny a patrične frekventovaný herec a sám si hrá na klavíri. Ak sa veci prizrieme bližšie, uvedomíme si, že Heriban nie je ako Filip, ten večne zadychčaný skladateľ, ktorý sype z rukáva, lebo na vysedenie nemá čas. V jeho tvorbe môžeme sledovať skôr ursinyovský ponor, hlboké sústredenie a zaostrenie na detail. Aj nepovrchné texty si robí sám a vraj spravidla vznikajú ako prvé, čo je u autorsky sebestačných pesničkárov - kde hudba často vzniká akosi paralelne s textom - skôr výnimka.
Na svojom druhom albume Na jeden dych Heriban citeľne ožil. Prvý album, Leporelo (2008), bol komorný a introvertný, ale na aktuálnej kolekcii prichádza k slovu aj radosť v podobe funkového groovu, inštrumentálnej pestrosti - napríklad dychová sekcia v niekoľkých skladbách. Heriban by bol schopný zložiť hit, ale chápe, aké sprostosti sú u nás hitmi, tak sa radšej ani nesnaží napĺňať nejaké hitmakerské zvyklosti. Dôkaz jeho potenciálu môžeme počuť napríklad v odpichovke Šepkárka, kde príde refrén až na konci. Ale taký, že nám bzučí v hlave pekných pár dní. Alebo v ďalšej chytľavej veci, Ďakujem za október, je basové sólo. No a čo.
Isteže, je tu aj šansón s povinným pátosom a otvorenosťou voči trápeniam hlavne v citovej sfére. Do emocionálnej pornografie však nikdy nezachádza a zachováva si rezervovanosť múdreho človeka, ktorý prežil svoje, no ale ako správny gentleman dobre vie, s čím môže von.
No a treťou polohou sú elegantne swingujúce veci, ktoré pripomínajú hoc aj Šlitra a Suchého (alebo Jammieho Culluma). K nim sa hodia kĺzavé, hravé texty a aj také vie Heriban spraviť. Napríklad Gerda, s prekvapivou pointou. Hej, tie texty si zaslúžia presne taký elegantný booklet, v akom cédečko vyšlo.
Tak ako na prvom albume, aj tu je Heribanovou pravou rukou basgitarista a gitarista Filip Hittrich, ktorý so svojím bratom, bubeníkom Jakubom, tvoria jadro Heribanovej skupiny, nazvanej prosto HeriBand. Hittrich vie skladby, ktoré Heriban donesie, zabaliť do vhodných zvukov a farieb, potvrdzujúc prominentného producenta. Zvukovo je tento album pestrofarebný ako skladba Stovka chutí, bonus z projektu Žena s ovocím, ktorej spoluautorom je Dano. Skladba drží pokope s ostatným, zvukom aj imaginatívnosťou. Keby nebolo Ženy s ovocím, povedal by som, že Heriban robí veci ako u nás nikto. Má cit, rozum, mimoriadnu muzikalitu, zmysel pre slová a hlavne vie, čo hovorí a prečo.
Ladon
Speváčka a skladateľka Silvia Gieciová hovorí, že v angličtine ju to ťahá do r'n'b groovu, ale ak robí pesničky na slovenské texty, vždy z toho vylezie Jaro Filip alebo Dežo Ursiny. Niečo na tom bude, lebo ak má byť slovenský text o niečom, modifikuje hudbu inak ako angličtina, ktorá má veľa jednoslabičných slov a iný rytmus reči.
Dana Heribana málokto neporovnal s Filipom alebo Ursinym, s tým prvým určite aj preto, lebo je veľmi aktívny a patrične frekventovaný herec a sám si hrá na klavíri. Ak sa veci prizrieme bližšie, uvedomíme si, že Heriban nie je ako Filip, ten večne zadychčaný skladateľ, ktorý sype z rukáva, lebo na vysedenie nemá čas. V jeho tvorbe môžeme sledovať skôr ursinyovský ponor, hlboké sústredenie a zaostrenie na detail. Aj nepovrchné texty si robí sám a vraj spravidla vznikajú ako prvé, čo je u autorsky sebestačných pesničkárov - kde hudba často vzniká akosi paralelne s textom - skôr výnimka.
Na svojom druhom albume Na jeden dych Heriban citeľne ožil. Prvý album, Leporelo (2008), bol komorný a introvertný, ale na aktuálnej kolekcii prichádza k slovu aj radosť v podobe funkového groovu, inštrumentálnej pestrosti - napríklad dychová sekcia v niekoľkých skladbách. Heriban by bol schopný zložiť hit, ale chápe, aké sprostosti sú u nás hitmi, tak sa radšej ani nesnaží napĺňať nejaké hitmakerské zvyklosti. Dôkaz jeho potenciálu môžeme počuť napríklad v odpichovke Šepkárka, kde príde refrén až na konci. Ale taký, že nám bzučí v hlave pekných pár dní. Alebo v ďalšej chytľavej veci, Ďakujem za október, je basové sólo. No a čo.
Isteže, je tu aj šansón s povinným pátosom a otvorenosťou voči trápeniam hlavne v citovej sfére. Do emocionálnej pornografie však nikdy nezachádza a zachováva si rezervovanosť múdreho človeka, ktorý prežil svoje, no ale ako správny gentleman dobre vie, s čím môže von.
No a treťou polohou sú elegantne swingujúce veci, ktoré pripomínajú hoc aj Šlitra a Suchého (alebo Jammieho Culluma). K nim sa hodia kĺzavé, hravé texty a aj také vie Heriban spraviť. Napríklad Gerda, s prekvapivou pointou. Hej, tie texty si zaslúžia presne taký elegantný booklet, v akom cédečko vyšlo.
Tak ako na prvom albume, aj tu je Heribanovou pravou rukou basgitarista a gitarista Filip Hittrich, ktorý so svojím bratom, bubeníkom Jakubom, tvoria jadro Heribanovej skupiny, nazvanej prosto HeriBand. Hittrich vie skladby, ktoré Heriban donesie, zabaliť do vhodných zvukov a farieb, potvrdzujúc prominentného producenta. Zvukovo je tento album pestrofarebný ako skladba Stovka chutí, bonus z projektu Žena s ovocím, ktorej spoluautorom je Dano. Skladba drží pokope s ostatným, zvukom aj imaginatívnosťou. Keby nebolo Ženy s ovocím, povedal by som, že Heriban robí veci ako u nás nikto. Má cit, rozum, mimoriadnu muzikalitu, zmysel pre slová a hlavne vie, čo hovorí a prečo.
Marian Jaslovský
