Carl Palmer Band
04.08.2012 Filed in: Články
Keď som sa dozvedel, že v Bratislave bude vystupovať bubenícka legenda a dlhoročný člen takých rockových gigantov ako Atomic Rooster, ELP, či Asia, Carl Palmer, bolo mi jasné, že tento sviatok si nemôžem nechať ujsť.
Koncert pod hlavičkou Rock v múzeu sa uskutočnil v príjemných priestoroch Múzea obchodu v Podunajských Biskupiciach. To sa pomaly, ale isto, stáva dejiskom veľmi zaujímavých koncertov menšinových žánrov a hostiteľom kvalitných zahraničných skupín, ktorých vystúpenia sú pre väčšie kluby buďto nezaujímavé, alebo rizikové z hľadiska rentability, prípadne je dramaturgia Rocku v múzeu o krok pred ostatnými.
Jarné teploty umožnili, aby sa vystúpenie bandu Carla Palmera odohralo vonku na záhradnom nádvorí múzea. Pri príchode nás už z diaľky vítala krásna súprava Ludwig Vistalite v modrom prevedení, ktorá dominovala pódiu. Neprekvapilo, že medzi divákmi prevládali staršie ročníky, je však škoda, že tak málo mladých ľudí si našlo cestu k tejto síce poslucháčsky náročnej, ale zároveň veľmi emotívnej hudbe.
Ako sme sa dozvedeli, Mr. Palmer dve hodinky strávil ladením súpravy a potom si šiel na hodinku zdriemnuť. Preto koncert pravdepodobne začal s polhodinovým meškaním. Po mohutnom reprodukovanom intre Welcome Back My Friends to the Show That Never Ends nastúpil na pódium sám oddýchnutý Majster so svojimi dvoma spoluhráčmi a úsmev z tváre mu nezmizol počas celého koncertu. Repertoár sa skladal prevažne z tvorby tria ELP. Palmerovi spoluhráči, gitarista Paul Bielatowitz a hráč na basu Simon Fitzpatrick, si rozdelili party, ktoré v originále hral Keith Emerson na klávesových nástrojoch a musím povedať, že sa tejto úlohy zhostili so cťou. To bolo cítiť hneď v ďalšej veci, ktorou bola výborná The Barabrian. V prvej polovici koncertu najväčší úspech zožala skladba Hoedown z albumu Trilogy, ktorá je podľa môjho skromného názoru jedna z najlepších vecí, akú ELP hrali. Nasledovali Abbadon’s Bolero a Tarkus. Je milé vidieť staršieho pána za bicími, ktorého to aj po vyše štyridsiatich rokoch na scéne stále baví a koncert si užíva.
Potom prišiel čas sólového predstavenia hráčov. Gitarista v prvej polovici sóla hral variácie na klasickú hudbu, pričom jeho elektrická gitara PRS znela ako španielka s nylonovými strunami. V druhej polovici pomocou nasamplovaných kláves nám zahral C.K. pochod, čo tiež vyznelo veľmi efektne. Zato basgitarista Simon Fitzpatrick hral triviálne známu klasiku Stairway to Heaven, pričom na svojej päťstrunovej base hral gitarový doprovod plus spevovú melódiu naraz. Nechýbalo ani záverečné sólo a musím uznať, že takúto vydarenú verziu tejto trošku opočúvanej pesničky som už dlho nepočul.
Nasledoval asi najznámejší opus Pictures of the Exhibition, ktorý bol pre mňa najsilnejším zážitkom z celého koncertu. Carl Palmer ma očaril svojím trošku staromilským hraním, kde bolo cítiť vplyvy Geneho Krupu na strane jednej a Gingera Bakera na strane druhej. Súprava mala ten správny retro sound, čo naozaj evokovalo dobu vzniku týchto piesní.
Došlo aj na novú skladbu, čo bola vlastne Toccata a fúga d mol od J. S. Bacha, ale úroveň skladieb ELP nedosahovala. Keith Emerson je len jeden... Nasledovala ďalšia pecka Fanfare of a Common Man so sólom na bicie, kde nám Mr. Palmer predviedol niekoľko veselých žonglérskych parádičiek. Potom sa v mene skupiny rozlúčil, ale diváci si vydupali ešte dva prídavky a to triviálne známu Peter Gun Theme a Nut Rocker.
Myslím, že koncert fanúšikov classical rocku naozaj nesklamal. Samozrejme, že od tejto formácie asi málokto očakáva novú hudbu, ale pripomenutie si takých klenotov, akými repertoár ELP oplýval, nie je na škodu, práve naopak. A z tohto pohľadu sa večer v Múzeu hudby vydaril.
Koncert pod hlavičkou Rock v múzeu sa uskutočnil v príjemných priestoroch Múzea obchodu v Podunajských Biskupiciach. To sa pomaly, ale isto, stáva dejiskom veľmi zaujímavých koncertov menšinových žánrov a hostiteľom kvalitných zahraničných skupín, ktorých vystúpenia sú pre väčšie kluby buďto nezaujímavé, alebo rizikové z hľadiska rentability, prípadne je dramaturgia Rocku v múzeu o krok pred ostatnými.
Jarné teploty umožnili, aby sa vystúpenie bandu Carla Palmera odohralo vonku na záhradnom nádvorí múzea. Pri príchode nás už z diaľky vítala krásna súprava Ludwig Vistalite v modrom prevedení, ktorá dominovala pódiu. Neprekvapilo, že medzi divákmi prevládali staršie ročníky, je však škoda, že tak málo mladých ľudí si našlo cestu k tejto síce poslucháčsky náročnej, ale zároveň veľmi emotívnej hudbe.
Ako sme sa dozvedeli, Mr. Palmer dve hodinky strávil ladením súpravy a potom si šiel na hodinku zdriemnuť. Preto koncert pravdepodobne začal s polhodinovým meškaním. Po mohutnom reprodukovanom intre Welcome Back My Friends to the Show That Never Ends nastúpil na pódium sám oddýchnutý Majster so svojimi dvoma spoluhráčmi a úsmev z tváre mu nezmizol počas celého koncertu. Repertoár sa skladal prevažne z tvorby tria ELP. Palmerovi spoluhráči, gitarista Paul Bielatowitz a hráč na basu Simon Fitzpatrick, si rozdelili party, ktoré v originále hral Keith Emerson na klávesových nástrojoch a musím povedať, že sa tejto úlohy zhostili so cťou. To bolo cítiť hneď v ďalšej veci, ktorou bola výborná The Barabrian. V prvej polovici koncertu najväčší úspech zožala skladba Hoedown z albumu Trilogy, ktorá je podľa môjho skromného názoru jedna z najlepších vecí, akú ELP hrali. Nasledovali Abbadon’s Bolero a Tarkus. Je milé vidieť staršieho pána za bicími, ktorého to aj po vyše štyridsiatich rokoch na scéne stále baví a koncert si užíva.
Potom prišiel čas sólového predstavenia hráčov. Gitarista v prvej polovici sóla hral variácie na klasickú hudbu, pričom jeho elektrická gitara PRS znela ako španielka s nylonovými strunami. V druhej polovici pomocou nasamplovaných kláves nám zahral C.K. pochod, čo tiež vyznelo veľmi efektne. Zato basgitarista Simon Fitzpatrick hral triviálne známu klasiku Stairway to Heaven, pričom na svojej päťstrunovej base hral gitarový doprovod plus spevovú melódiu naraz. Nechýbalo ani záverečné sólo a musím uznať, že takúto vydarenú verziu tejto trošku opočúvanej pesničky som už dlho nepočul.
Nasledoval asi najznámejší opus Pictures of the Exhibition, ktorý bol pre mňa najsilnejším zážitkom z celého koncertu. Carl Palmer ma očaril svojím trošku staromilským hraním, kde bolo cítiť vplyvy Geneho Krupu na strane jednej a Gingera Bakera na strane druhej. Súprava mala ten správny retro sound, čo naozaj evokovalo dobu vzniku týchto piesní.
Došlo aj na novú skladbu, čo bola vlastne Toccata a fúga d mol od J. S. Bacha, ale úroveň skladieb ELP nedosahovala. Keith Emerson je len jeden... Nasledovala ďalšia pecka Fanfare of a Common Man so sólom na bicie, kde nám Mr. Palmer predviedol niekoľko veselých žonglérskych parádičiek. Potom sa v mene skupiny rozlúčil, ale diváci si vydupali ešte dva prídavky a to triviálne známu Peter Gun Theme a Nut Rocker.
Myslím, že koncert fanúšikov classical rocku naozaj nesklamal. Samozrejme, že od tejto formácie asi málokto očakáva novú hudbu, ale pripomenutie si takých klenotov, akými repertoár ELP oplýval, nie je na škodu, práve naopak. A z tohto pohľadu sa večer v Múzeu hudby vydaril.
Tibor Katay
