SZIDI TOBIAS
09.07.2011 Filed in: Recenzie
Do vetra
Studio DVA
Do vetra sa dá šepkať a pritom duša hučí. Šepkať a povedať viac než dosť. Zem, vzduch, domov, cudzina, milovanie, čakanie, bolesť, nádej, sklamanie, láska, rozkoš... Slová, slohy, refrény Szidi sú plné života a plné duše. Do úst jej ho vložili jej textári Michal Horáček a Peter Lipovský a z maďarskej klasiky požičaný Sándor Petöfi. Na hudbe sa podieľal Milan Vyskočáni, ktorý spolupracoval aj na predchádzajúcom Szidininom albume Pod obojím. Nie je zbytočne zložitá, je však silná vo svojej jednoduchosti. Neodvádza bezúčelné od hlasu, ale je jeho príjemným spoločníkom.
Dramaturgia nového CD herečky a šansonierky má zaujímavý spád. Po smutno patetickej Zemi ide energetická „samochvála“ Milovaná. Z nej srší až akýsi manierizmus spojený s dievčenskou ľahkosťou a šibalstvom. Tempo je v kolíske. Spomaľuje, zrýchľuje a drží tak v správnom napätí. Šansónik a tango vystrieda ľudovka s maďarským textom. Szidi strieda jazyky a pohráva sa s ich pravidlami, špecifikami a výslovnosťou. Už chýba iba nemčina a ocitli by sme sa v atmosfére starého Prešporku s rozkošnými slečnami, ktorým dvorí večný džentlmen Schöne Náci. S každou zmenou sa mení aj atmosféra. Je kozmopolitná, či starodávna? Asi z každého trochu. Nie je to priama linka, ale viacero odbočiek, ktoré nakoniec aj tak vedú k cieľu – ku kompaktnosti.
Szidin hlas je správne vulgárny, aj keď ona pôsobí krehko. A tam je rozpor. Keď si priam násilne pýta lásku (Poď), alebo keď vykričí, že „dala milému“. Ale v tom istom koncepčnom tobiasovskom svete vie zašepkať „uspávanku pre dieťa“ alebo priznať že je „smutná“. Speváčka, ktorá je zároveň aj herečkou, vedome či podvedome dáva kúsok zo svojho druhého umenia aj do spevu. Výrazu to iba pomáha a Szidi to vie.
Studio DVA
Do vetra sa dá šepkať a pritom duša hučí. Šepkať a povedať viac než dosť. Zem, vzduch, domov, cudzina, milovanie, čakanie, bolesť, nádej, sklamanie, láska, rozkoš... Slová, slohy, refrény Szidi sú plné života a plné duše. Do úst jej ho vložili jej textári Michal Horáček a Peter Lipovský a z maďarskej klasiky požičaný Sándor Petöfi. Na hudbe sa podieľal Milan Vyskočáni, ktorý spolupracoval aj na predchádzajúcom Szidininom albume Pod obojím. Nie je zbytočne zložitá, je však silná vo svojej jednoduchosti. Neodvádza bezúčelné od hlasu, ale je jeho príjemným spoločníkom.
Dramaturgia nového CD herečky a šansonierky má zaujímavý spád. Po smutno patetickej Zemi ide energetická „samochvála“ Milovaná. Z nej srší až akýsi manierizmus spojený s dievčenskou ľahkosťou a šibalstvom. Tempo je v kolíske. Spomaľuje, zrýchľuje a drží tak v správnom napätí. Šansónik a tango vystrieda ľudovka s maďarským textom. Szidi strieda jazyky a pohráva sa s ich pravidlami, špecifikami a výslovnosťou. Už chýba iba nemčina a ocitli by sme sa v atmosfére starého Prešporku s rozkošnými slečnami, ktorým dvorí večný džentlmen Schöne Náci. S každou zmenou sa mení aj atmosféra. Je kozmopolitná, či starodávna? Asi z každého trochu. Nie je to priama linka, ale viacero odbočiek, ktoré nakoniec aj tak vedú k cieľu – ku kompaktnosti.
Szidin hlas je správne vulgárny, aj keď ona pôsobí krehko. A tam je rozpor. Keď si priam násilne pýta lásku (Poď), alebo keď vykričí, že „dala milému“. Ale v tom istom koncepčnom tobiasovskom svete vie zašepkať „uspávanku pre dieťa“ alebo priznať že je „smutná“. Speváčka, ktorá je zároveň aj herečkou, vedome či podvedome dáva kúsok zo svojho druhého umenia aj do spevu. Výrazu to iba pomáha a Szidi to vie.
Daniel Hevier ml.
