MICHAL BUGALA
09.07.2011 Filed in: Recenzie
!st touch
Hudobný fond
Debutový album Michala Bugalu (1982), ktorý sa po štúdiu v rakúskom Grazi postupne vyprofiloval na výrazného predstaviteľa tretej generácie slovenských jazzových gitaristov a prebral tak štafetu po Karolovi Ondreičkovi (1935) a Matúšovi Jakabčicovi (1961), sa nahrával v newyorskom Brooklyne (Peter Karl Studios) za spoluúčasti sidemanov zvučných mien. Za bicie si sadol Kendrick Scott, ku kontrabasu sa postavil Vicente Archer, tenorsaxofónu sa chopil Seamus Blake a medzi akustickým klavírom a Rhodes piánom pendloval (preferujúc krídlo) Danny Grissett. K očakávaniu toho najlepšieho prispieva fakt, že páni podieľajúci sa na Bugalovej sólovej prvotine majú za sebou hviezdne spolupráce (Scott a Archer hrali napr. s Methenym, Garrettom či Blanchardom). Tak som si to netrpezlivo šupla do CD gramofónika a jala sa počúvať. Osem trekov zmiešaných v domovskom štúdiu Bugo Bros a zmasterizovaných Oskarom Rózsom v Sound Studio Excellent (koľká skromnosť) sa nesie v temer puristickom duchu akustického jazzového mainstreamu so zanedbateľným minimom elektronického experimentovania (reverzné zvuky) s väčšinovo swingujúcou rytmikou obohatenou o zopár lomených „bumčvachov“ s funkoidnými predrážačkami. Bugalova gitara sa nesie na dobre vybalansovanej vlne virtuozity, melodického i modálneho hrania s precízne artikulovaným tónom mäkkej zamatovej farby. V skladbe Nowhere Now sa blysnú rozklady akustickej španielky s impresiou zasnenej nostalgie. Zúčastnení sólisti vyvážene sekundujú Bugalovej gitare, keď on sám je autorom všetkých kompozícií. Schéma väčšiny z nich sa drží kánonu téma - improvizácia - téma a laikovi by napadlo, že takto možno zaznamenať akýkoľvek koncert z tisícky jazzových klubov a festivalov po celom svete. Prvému dotyku rozhodne nechýba ich spontánnosť a iskrenie.
Hudobný fond
Debutový album Michala Bugalu (1982), ktorý sa po štúdiu v rakúskom Grazi postupne vyprofiloval na výrazného predstaviteľa tretej generácie slovenských jazzových gitaristov a prebral tak štafetu po Karolovi Ondreičkovi (1935) a Matúšovi Jakabčicovi (1961), sa nahrával v newyorskom Brooklyne (Peter Karl Studios) za spoluúčasti sidemanov zvučných mien. Za bicie si sadol Kendrick Scott, ku kontrabasu sa postavil Vicente Archer, tenorsaxofónu sa chopil Seamus Blake a medzi akustickým klavírom a Rhodes piánom pendloval (preferujúc krídlo) Danny Grissett. K očakávaniu toho najlepšieho prispieva fakt, že páni podieľajúci sa na Bugalovej sólovej prvotine majú za sebou hviezdne spolupráce (Scott a Archer hrali napr. s Methenym, Garrettom či Blanchardom). Tak som si to netrpezlivo šupla do CD gramofónika a jala sa počúvať. Osem trekov zmiešaných v domovskom štúdiu Bugo Bros a zmasterizovaných Oskarom Rózsom v Sound Studio Excellent (koľká skromnosť) sa nesie v temer puristickom duchu akustického jazzového mainstreamu so zanedbateľným minimom elektronického experimentovania (reverzné zvuky) s väčšinovo swingujúcou rytmikou obohatenou o zopár lomených „bumčvachov“ s funkoidnými predrážačkami. Bugalova gitara sa nesie na dobre vybalansovanej vlne virtuozity, melodického i modálneho hrania s precízne artikulovaným tónom mäkkej zamatovej farby. V skladbe Nowhere Now sa blysnú rozklady akustickej španielky s impresiou zasnenej nostalgie. Zúčastnení sólisti vyvážene sekundujú Bugalovej gitare, keď on sám je autorom všetkých kompozícií. Schéma väčšiny z nich sa drží kánonu téma - improvizácia - téma a laikovi by napadlo, že takto možno zaznamenať akýkoľvek koncert z tisícky jazzových klubov a festivalov po celom svete. Prvému dotyku rozhodne nechýba ich spontánnosť a iskrenie.
Dorota Zervanová
