Koláž umení ma fascinuje

Nie je jednoduché charakterizovať tohto multižánrového hudobníka niekoľkými slovami. Jeho tvorba je spätá s Košicami, odkiaľ pochádza. Dva albumy, Horizon(t) a Drakard, ktoré v poslednej dobe vydal, vzbudili veľký rozruch nielen v pozoruhodne silnom okruhu jeho fanúšikov, ale aj v širšej komunite prívržencov ambientu i elektronickej a alternatívnej hudby. Hudobník, skladateľ, spisovateľ a aktívny organizátor hudobných projektov a performancií. Jaro Kocián.

kocian

Aké boli tvoje hudobné začiatky?
Hudbu som začal robiť, keď som mal asi 16 – 17 rokov. Teraz mám 33. Bolo to na počítači, bez využitia a znalosti hudobného nástroja. V 21. som začal hrať na nástroje...

Ako by si svoju tvorbu charakterizoval?
Asi hĺbavá, taká na ľahšie pochopenie samého seba, smutná... hlboká a slobodná.

Vo vydavateľstve Hevhetia ti doteraz vyšli dve CD, Horizon(t) a najnovšie dvojalbum Drakard. Vedel by si pomenovať v čom sa líšia?
Povedal by som, že v ničom, lebo obe (respektíve všetky tri CD) sú z dvoch období 2001 – 2006 . Tieto tri CD by som rozdelil na dve časti. V jednej je cítiť slobodu a autenticitu a v druhej profesionalitu a jej okovy.

Akým spôsobom sa umelecky prezentuješ? Kde koncertuješ?
Hm, tak ja skúšam všeličo. Keďže som multi-umelec, ako vlastne celá moja generácia i generácie po nás, snažím sa využiť svoj kreatívny potenciál naozaj vo všetkých rovinách, či už je to prednes vlastnej tvorby v podobe prózy a básní, cez land art, koncertovanie. Mám za sebou krátke aktívne obdobie v showbusinesse, ako herec a režisér dabingu počítačových hier, jinglov do televízie a rádií, ako fotograf a básnik. Mám veľmi rád etno, pôsobím v dvoch projektoch, či už štúdiovo, alebo koncertne, rád hrám na klavíri. Predávam svoje kópie fotiek a kresieb. Snažím sa podporovať umelcov ako to ide, aby našli svoju cestu. Koncertujem komorne, veľmi ma to baví, pretože je to veľmi ťažké.

Obe tvoje nahrávky v buklete doprevádzajú krátke poviedky. Nemáš ambície prezentovať svoje literárne diela i samostatne? Ako by si opísal svoju literárnu tvorbu?
Áno, mám, ale kombinácia médií a koláž odvetví umenia ma naozaj fascinuje, či už v podobe výstavy fotografií spojenej s poéziou, prednášanie za sprievodu živej hudby, prednášam prózu a súčasne pritom hrám na klavíri, takisto ako aj nápad v podobe poviedky v buklete, alebo aj úžitkový predaj kartičiek s jednou jedinou básňou.

Aké sú tvoje hudobné elektronické vzory? Akú hudbu počúvaš a ktorá oblasť hudby je pre teba najviac inšpiratívna?
Môj vzor je Burial, ale ten elektronický. Rozumiem každej hudbe, ale pochopiteľne počúvam, čo mi je najbližšie, elektronickú a filmovú hudbu. Mal som rôzne fázy prechodov druhmi hudby. Mám veľmi rád celosvetové etno, zbožňujem Kind of Blue od Davisa, rýdze slovenské ľudovky, zbieram chillout, počúvam deep house a drum and bass radio. Neznášam vyumelkovanú hudbu, sám ju síce niekedy robím, ale viem prečo. Preto sa možno cítim slobodne a rád, keď kritizujem niekoho, kto si vypočíta, čo by sa mohlo ľuďom páčiť pre osobný zisk… Pre mňa je hudba sama inšpiratívna a keďže som neštudovaný muzikant, už som sa celkom naučil načúvať, čo to dofrasa zasa múza skrze hudbu odo mňa chce. (veľký smiech)

Aký koncert ťa najviac potešil v poslednej dobe?
Musím sa priznať, že na koncerty chodím výnimočne, ak treba niekoho podporiť. Ale náhodou som sa dostal v Tabačke na jeden koncert a zostal som do konca... Bol to môj životný zážitok. Volali sa Dné, bol to chalan - invalid, so sprievodom gitaristu. Na začiatku mali problém so zvukom, ale nejako sa cez to prehrýzli a potom to prišlo, ľudia sedeli na zemi a nedýchali, ešte teraz mi idú slzy do očí, keď na to pomyslím – chlapec sa úplne odovzdal. Do mesiaca som nahral CD inšpirované týmto koncertom spolu s hosťami ako ambientné free EP – svoju elektroniku, ktorú som vydal u nás v našom netovom labeli na elektroniku.

Ako ovplyvňuje tvoje umelecké sebavyjadrenie fakt, že si pozitívne previazaný s mestom, v ktorom žiješ?
Nedá sa to oddeliť. Všetko, čo tvoríš, si ty a keď si súčasťou mesta, tak tvoríš pomocou mesta. Neustále som v meste, i keď prírodu zbožňujem. Mesto nie je až také pozitívne, keďže na Zemi je peklo, ktoré spôsobujeme my ľudia. A práve v týchto mestách sa to „zlo“ koncentruje najviac. Uvidíme, akú zmenu prinesie WikiLeaks, hmm... Ale aby som nebol taký plný zlosti. Milujem plynutie času v meste, ako je ranná káva, v krčme s priateľmi s dobre načapovaným pivom a iné krásy, ktoré našťastie mestá majú. Napríklad keď sledujem obyčajný život ľudí a ako sa prejavujú formy lásky. Nedávno sme robili projekt v rámci súboru ORBA, kde sme „ilegálne“ tancovali na ulici. Ilegálne preto, lebo na ulici je spoločensky neprijateľné tancovať len tak, pred zvedavými očami nás ale chránila kamera. Projekt vrcholil kontrastom a bolestnou priepasťou mesta a prírody, volal sa FREE. Vystupujem len v meste, ale plánujeme literárny cyklus JAR len pre obecenstvo – v prírode!

Na tvojich albumoch sa podieľa viacero inštrumentalistov. Koncertuješ v zostave, alebo sa cítiš na pódiu najlepšie sám?
Aj aj. A som veľmi vďačný za spoluprácu. I keď je to so mnou ťažké.

Akým spôsobom tvoríš a selektuješ vlastné hudobné nápady? Máš okruh poslucháčov, ktorým púšťaš svoje skladby v ranom štádiu?
Kompozícia je zaranžovaná improvizácia, ak to tak nie je, hudba je umelá a je použitá na iný cieľ, než je ako to cítiš ty. Konečný cieľ je odovzdať sa... No a improvizácia je stále niečo nové. Nové nie je nič iné, ako veľa starého po novom. To je tvorba. Moje hudobné nápady sú môj život aký žijem, čo mám rád, keďže hudba je láska. Teraz selektujem podľa toho, ako sú veci dozreté a či danú problematiku, ktorú vyjadrujem, už môžem od seba oddeliť. Sprvu keď som tvoril, som všetko dlho, veľmi dlho skladoval a to je veľmi, veľmi zlé. Mám okruh ľudí, ktorým to púšťam, áno, samozrejme, potom sú tu ľudia a inštitúcie, ktorých a ktoré si veľmi vážim, za to že stoja od začiatku pri mne, je to od nich neuveriteľná podpora a patrí im moja nevysloviteľná vďaka.

Ku ktorej zo svojich skladieb máš osobitý vzťah?
Asi ROK4, lebo je tam koreň utrpenia asi ako v Adagiu for strings od Barbera, potom zvláštny spev v Mirror2, to je taká skladba v duchu „neviem kto som“, len tie dve mi teraz napadli... Mám ich rád všetky, veď sú to moje deti. Ale akonáhle ich dám von zo seba, už to tak necítim, je to inak, skladba už nie je moja, už sa ma to akoby netýka a mávam pocit, že tie skladby robil niekto iný. Ale rád si ich vypočujem s týmto odstupom, je to vzrušujúce. Skladby sú ako nádoby - plnia sa a odchádzajú. Plnia sa poslaním, láskou, múdrosťou a ostatnými všelijakými pocitmi. Stačí zasiať zrnko. Veď to poznáš.

Tvoje skladby majú veľmi zaujímavé a občas tajuplné názvy. Nesú v sebe skrytý príbeh, alebo ide skôr o čisto abstraktné hudobné vízie?
Až šokujúco sa niekedy zhodujú s budúcnosťou, napríklad RA2 je názov „z brucha“ a časom mi to prišlo ako Boh slnka Ra a naozaj, tá skladba je veľmi slnečná a v čase slnečného dňa je tým, čím má byť. Múza je prosto Pán! Vo všetkom. Ak vieš čítať hudbu, hudba je vždy jednoznačná – osobná, možno preto tie názvy. Ale ja dávam aj normálne názvy. I keď ja veľmi normálny nie som. Ale áno, ťažko sa rozumie názvu RST_3, keď to nevysvetlím, lebo to je skratka nedokončenej Real Time Strategy hry, tretí návrh. Ale vlastne prečo nedať tajomno. Ako hovoríš, ten názov je vlastne abstrakcia, lebo dávam tam tajomno, ty čítaš RTS_ 3 , hovoríš si, čo to môže byť a tak si to domyslíš a je abstrakcia.

Tvoja hudba nepochybne obsahuje isté transcendentné a filozofické elementy. Cítiš sa byť súčasťou nejakej duchovnej, filozofickej, alebo umeleckej komunity?
Umeleckej určite. Mám rád umelcov, ktorí to myslia vážne, keď vyjadrujú svoj život a to, čo majú radi. Nie je to vždy sranda. U mňa to však nebolo stále tak, musel som dospieť k tomu, že práve takto to je dobre. K druhej a tretej časti otázky: filozofia je poézia myšlienok, duchovno je všetko, keď si to ty. Knihy s touto tematikou som už spálil, predal, pochoval, mám vlastnú utópiu, možno zlyhám... (dlhé ticho, potom smiech)

V akom hudobno - technologickom prostredí pracuješ a tvoríš?
Všade - nedávno som si vďaka niekomu nahral a zahral na najúžasnejší klavír. Ja tvorím stále, lebo neustále musím robiť niečo nové, je to veľmi podmienené. Ale konkrétne, moja základňa je u mňa doma v izbe, ako hrdo píšem na cédečkach, kde nakoniec aj tak všetko spracujem. Občas zavítam aj do štúdia. Nedávno som dostal milý darček v podobe nahrávača do terénu. Počítač je u mňa každodennosť. Koncerty výlučne improvizujem, kolegovia zo mňa idú zošalieť, ale samozrejme používame aj kostry...

Čo si myslíš o kacírskej myšlienke, že dnes nemá vôbec zmysel vydávať CD? Aký máš názor na vešanie nahrávok na web a sťahovanie z internetu?
Milujem internet. Čo dodať? Sám som spoluzakladateľ internetového vydavateľstva pre elektroniku, výlučne vydávame len na internete. Cédečka sa síce prepadávajú, ale ja plne súhlasím s ich hodnotou, uvidíme ako to dopadne. Ja sa v poslednom čase rád prispôsobujem dobe, čo prichádza. Ale ako sa hovorí, dobré je stále dobré, minulosť sa neopakuje, len sa z nej čerpá. Treba sledovať, čo majú mladí ľudia radi, to je všetko. Je fatálnou chybou odvracať sa od mladých len preto, že máme viac skúseností. Možno to vnímam ako pedagóg, ale myslím si, že to vnímam ako človek, čo je na horizonte a už mu občas prekáža jeho vek a tak hľadá, kde pramení život.

Neláka ťa občas hrať iba čisto akustickú hudbu?

Láka. Hrávam ju. Materiál na nový album je čisto klavír, tri hodiny improvizovaného hrania. Naše doterajšie koncerty boli rýdzo improvizačné a akustické.

Peter Katina