Všetko je vo vajci

Jakub Ursiny & Teatro fatal

Málokto z hudobníkov súčasnej generácie sa môže pochváliť tým, že by svoju premiéru absolvoval na albume, ktorý čas potvrdil ako jeden z míľnikov slovenskej rockovej hudby. Jakubovi Ursinymu sa to, vďaka otcovi Dežovi, podarilo už v troch rokoch. Nedočkavé „...ešte, ešte!“ sotva trojročného chlapca sme mohli prvýkrát počuť roku 1981 z LP platne Modrý vrch, v úvode skladby so symbolickým názvom Všetko je vo vajci. S Jakubovým nástupom na hudobnú scénu to až také nedočkavé nebolo. Chodil na klavír, na VŠMU vyštudoval dramaturgiu a scenáristiku, stážoval aj na FAMU a DAMU, zahral si vo filmoch Martina Šulíka Všetko čo mám rád a Orbis pictus, žil svoj život, ale jeho predstavy o hudbe dostali reálnu podobu až po tridsiatke.

kubo2

Najprv to bolo trio Deo. Potom, v roku 2009, okolo seba sústredil početnejšiu skupinu hudobníkov pod názvom Teatro Fatal. Z ich hudby je zrejmé, že nie je ľahko zaraditeľným produktom pre masy. Napriek tomu sa viac i menej vydarené koncerty akustického kvinteta stretávajú so živou odozvou. Dedičstvo si našlo svoju prirodzenú cestu. Oceňujú to nielen pamätníci motivovaní prázdnym priestorom po Dežovi, ale aj zástupcovia mladšej generácie, ktorých vnímanie neovplyvňujú očividné, alebo počuteľné genetické súvislosti. Napätie v Jakubovom hlase v súlade s kapelou vytvára trojrozmerné obrazy krajiniek, do ktorých poslucháči priťahovaní zvláštnym svetlom alebo vôňou atmosféry môžu nahliadnuť, alebo vstúpiť a podnikať neisté výlety do vnútrozemia niekoľkominútových dramatických útvarov. Neurčitosť s ktorou kladú chodidlá na tejto trase, dodáva novým, i keď povedomým pocitom, na intenzite. Inšpirácie etnickou, klasickou, avantgardnou hudbou, či art rockom vedú vo výslednom tvare vždy k pesničke s čistým leitmotívom. To všetko sa dá overiť aj na vlastné uši. Osem skladieb z albumu Teatro Fatal je k dispozícii na vypočutie, alebo stiahnutie, na stránkach skupiny www.teatrofatal.sk. Okrem príležitostných koncertov a nahrávaniu s vlastnou skupinou sa Jakub Ursiny venuje hudobnej spolupráci aj na iných projektoch. Hudobník a producent Rado Chrzan ho prizval naspievať jednu z pesničiek na svojom debutovom albume Dokorán. V Divadle Andreja Bagara v Nitre bola v októbri minulého roku uvedená premiéra predstavenia na motívy románu Dušana Mitanu Koniec hry. K tomuto predstaveniu robil Jakub výber hudby a sám prispel aj autorsky. V súčasnosti robí hudbu do animovaného filmu Maťa Snopeka Posledný autobus, kde zaznie aj skladba Idem si z albumu Teatro Fatal.

Jakub, kto pozná hudbu tvojho otca, nemôže prehliadnuť tú podobnosť vašich hlasov a do istej miery aj skladateľského rukopisu. Si si toho vedomý?
To, čo robím, určite korešponduje s tvorbou môjho otca a v určitom bode cielene nadväzuje na tento odkaz. Na koncertoch to ľudia oceňujú a čo ma prekvapuje, sú to hlavne ľudia mladí, ktorí už nemali možnosť môjho otca zažiť. Ja sám ale viem, že som ovplyvnený rôznymi prúdmi a viem, že na albume sú hmatateľné. Je to otázka rozhľadenosti poslucháča.

Čím sa tvoja hudba od otcovej odlišuje? 
Tým, že okrem gitary tam nie je nič elektrifikované a aj gitara je elektroakustická. Efekty sú použité iba v dvoch momentoch. Hlas zdvojujem iba v jednej pesničke a aj to iba v dvoch frázach, čiže tak ako počujete album na nahrávke, by mal znieť aj na koncerte.

Je pre teba dôležitejšie o čom spievaš, alebo ako spievaš? 
Moja skúsenosť so spievaným textom sa pomaly rozširuje. Na albume s Tetaro Fatal sme siahli po textoch nášho kamaráta Mirka Veselka. Sú jednoduché, spevavé, vtipné a poetické. Keď sa vyčerpal tento zásobník, rozhodol som sa pokračovať v zhudobňovaní básní Ivana Laučíka. Táto spolupráca vznikla po jeho smrti, keď som od jeho syna namiesto parte dostal báseň Chrysothrix Chlorina. Tú som zhudobnil a keď som sa rozhodol nahrať album, siahol som aj po ďalších básňach, konkrétne Picasso, Výzva a báseň o jaskyniach, ktorá nemá meno, ale pochádza zo zbierky Pohyblivý v pohyblivom. Album dopĺňa text ďalšieho kamaráta Richarda Užáka, je v angličtine a volá sa Pinball. Naspievala ju Janka Bútorová. V ďalšom ťažení ale ostanem pri slovenčine. Aj keď text nemá chybu, angličtinu proste treba vedieť spievať a to my nevieme. Ja teda vôbec nie. Môj podiel na textoch na prvej platni bol zatiaľ nulový, ale každá z týchto piesní ma inšpirovala a nakopla k nejakému výkonu. To je alfa aj omega celej alchýmie a najnovšie to skúšam sám aj s textami. Čo sa spevu týka, spievam najlepšie ako viem. Ide mi o to neupadnúť do škatuľky, hrať sa s hlasom, používať jeho možnosti a posúvať si hranice. Keď sa to darí, je to najkrajšia práca akú som zatiaľ robil.

Zdá sa, že pod výsledný tvar albumu sa podpísali viaceré osobnosti.
Album je výsledkom nasadenia mňa, mojich spoluhráčov a materiálu, ktorý som bol v danej dobe schopný dať dokopy. Boli to šťastné okolnosti a som rád, že sme dospeli k nejakému výsledku. Ozdobou nám bol Takumi Ide z Tokia, ktorý zahral na kontrabas. Kontakt s touto osobnosťou nás všetkých ovplyvnil v tom najlepšom slova zmysle. Žiaľ, Takumimu skončilo na Slovensku štipendium. Svoj nástroj ale posunul nemenej šikovnému Ivovi Jankovičovi, čiže Takumi Ide a my ideme ďalej.

Po otcovi si zdedil aj autorské práva k jeho nahrávkam. Už dlhšie uvažuješ o súbornej reedícii jeho diela.
Čo sa reedícií týka, je to symptomatické pre celé dianie na Slovensku. Nikto nemá záujem investovať do tak nákladného súborného diela (13 CD). Na druhej strane sa mnohí na tvorbe môjho otca kariérne odpálili knihami, článkami, dokumentami a pod. To síce odhalilo všetky kuloárne informácie a odkrylo všelijaké pikošky, no dielo ostalo v tzv. ústnom podaní. CD sú nezohnateľné. Jedine Česi ďalej distribuujú Provisorium, Príbeh a Ten istý tanec. Naposledy som jednal s českým vydavateľstvom Indies, ale tiež nenabrali odvahu na takú rozsiahlu investíciu. Principiálne ide o upratanie tvorby do formy: pôvodné obaly, texty a žiadne bonusy. Nič komplikované. Úplne by stačila exkluzívna limitovaná edícia. Som presvedčený, že by sa rozpredala. Ďalšou kapitolou sú dokumentárne filmy. Tiež by vystačili na 2 - DVD. A ďalšou je nerealizovaný divadelný projekt P + L...

Popri Teatre Fatal plánuješ postaviť skupinu, s ktorou by si oživil otcove piesne.
Potreba robiť viac ma inšpirovala k zámeru postaviť nové Provisorium. Velikou oporou mi je klávesista Valér Miko, s ktorým vyberáme pesničky a skúšame ich. Teším sa na túto skúsenosť, aj keď nemám ambíciu robiť revival band. Skôr by som chcel ukázať, ako sa dá robiť nadčasová hudba a že keď je nadčasová, tak aj nadčasovo funguje.

V Bulharsku máš nevlastného brata z otcovej strany. Venuje sa hudbe aj on?
Keď som mal asi 10 rokov, dozvedel som sa, že mám v Bulharsku mladšieho brata, ktorý sa volá Liubo. Vtedy som ešte nevedel, čo mám. Dnes je môj brat v Bulharsku absolútna špica medzi DJmi. Nespieva síce, ale je nesmierne usilovný a priebojný. Je už uznávanou kapacitou v DJskej komunite po celej Európe. Okrem toho je aj producentom mladých DJov, promotérom a na jeho sety chodí každý piatok 2000 ľudí. V Sofii visia jeho plagáty všade. Je oprostený od nálepky syn ale naše meno reprezentuje s najväčšou vážnosťou takpovediac od nuly. Naša tvorba ani prístup k nej sa v ničom neprelínajú, a to je dobre.

Ako vidíš ďalší vývoj udalostí na domácej pôde?
V súčasnosti sme dospeli do stavu, keď v Tetaro Fatal má každý svoje povinnosti, a preto sú naše spoločné koncerty vzácne. Snažím sa pomaly pripravovať nový album, nikam sa neponáhľam, užívam si času. Nahral som už pred Teatro Fatal album Deo, čo bolo trio, teraz by sa obidve CD mali vytlačiť a vydať pod značkou elephantrecords.sk. Tým by som upratal istú časť svojej tvorby a uvidíme, ako to bude pokračovať ďalej s koncertmi a novým, už pripravovaným albumom.

Martin Chrobák