Třešňák Band
23.07.2010 Filed in: Recenzie
NĚMÝ SUFLÉR
Galén
****
Vlasta Třešňák nikdy nesypal hudobné projekty a albumy z rukáva ako Vladimír Merta, ani sa neuzavrel do svojho samizdatového azylu ako Jaroslav Hutka. Päť albumov za viac ako štyri desiatky odmuzicírovaných rokov nie je žiadne omračujúce číslo, na rozdiel od niekdajších „šafránovských“ spoluhráčov však Třešňák vyzerá, akoby mu ubiehajúce roky len prospievali a akoby popri maliarskych a spisovateľských aktivitách chytil ešte ďalší, muzikantský druhý dych. Zdá sa, že podoba sólového pesničkára s gitarou je už neodvratne minulosťou rovnako ako spontánne poloimprovizácie s Kormanom a Gadžorom. Nové tisícročie Třešňáka zastihlo ako súčasť vlastnej rockovej kapely, s ktorou je neoddeliteľne spojený a s ktorou v prakticky identickom zložení počas piatich rokov nahral už tretí album.
Čo zostalo nemenné, je proletárska poézia a hovorový jazyk niekdajšieho karlínskeho rebela a expresívny prejav. Piesne na novom albume sú oveľa viac postavené na gitarových riffoch a menej na melódii (na tú akoby tentoraz takmer celkom rezignoval), ale na pozadí presne šlapúcej kapely Třešňák kričí svoje pocity akoby ich odsekával od seba, od svojej minulosti i súčasnosti. Väčšinou je táto textárska drsnosť účelná, len občas akoby provokácia samoúčelne prevážila („Genosse Reinharde, konečně řešení! Arbeit macht frei, ta matka pokroku…“). O to silnejšie potom pôsobia piesne, v ktorých sa Třešňák vracia ku komornému pesničkárstvu a k melódii, ako v piesni Skleroza s pôsobivým violončelom Olina Nejezchleba a ďalšom vrchole s názvom Cannabis.
U Třešňáka som mal vždy pocit, že za pesničkárom s akustickou dvanásťstrunnou gitarou sa skrýva utajený „bigbiťák“ - z cédečkovej trilógie Inventura, Skopolamin a najnovšieho Němého sufléra je však jasné, že to si len teraz, tesne pred šesťdesiatkou splnil svoje dávne mladícke sny.
Galén
****
Vlasta Třešňák nikdy nesypal hudobné projekty a albumy z rukáva ako Vladimír Merta, ani sa neuzavrel do svojho samizdatového azylu ako Jaroslav Hutka. Päť albumov za viac ako štyri desiatky odmuzicírovaných rokov nie je žiadne omračujúce číslo, na rozdiel od niekdajších „šafránovských“ spoluhráčov však Třešňák vyzerá, akoby mu ubiehajúce roky len prospievali a akoby popri maliarskych a spisovateľských aktivitách chytil ešte ďalší, muzikantský druhý dych. Zdá sa, že podoba sólového pesničkára s gitarou je už neodvratne minulosťou rovnako ako spontánne poloimprovizácie s Kormanom a Gadžorom. Nové tisícročie Třešňáka zastihlo ako súčasť vlastnej rockovej kapely, s ktorou je neoddeliteľne spojený a s ktorou v prakticky identickom zložení počas piatich rokov nahral už tretí album.
Čo zostalo nemenné, je proletárska poézia a hovorový jazyk niekdajšieho karlínskeho rebela a expresívny prejav. Piesne na novom albume sú oveľa viac postavené na gitarových riffoch a menej na melódii (na tú akoby tentoraz takmer celkom rezignoval), ale na pozadí presne šlapúcej kapely Třešňák kričí svoje pocity akoby ich odsekával od seba, od svojej minulosti i súčasnosti. Väčšinou je táto textárska drsnosť účelná, len občas akoby provokácia samoúčelne prevážila („Genosse Reinharde, konečně řešení! Arbeit macht frei, ta matka pokroku…“). O to silnejšie potom pôsobia piesne, v ktorých sa Třešňák vracia ku komornému pesničkárstvu a k melódii, ako v piesni Skleroza s pôsobivým violončelom Olina Nejezchleba a ďalšom vrchole s názvom Cannabis.
U Třešňáka som mal vždy pocit, že za pesničkárom s akustickou dvanásťstrunnou gitarou sa skrýva utajený „bigbiťák“ - z cédečkovej trilógie Inventura, Skopolamin a najnovšieho Němého sufléra je však jasné, že to si len teraz, tesne pred šesťdesiatkou splnil svoje dávne mladícke sny.
Miloš Janoušek
