Kniha o združení písničkářů
Přemysl Houda, Galén, 2008

»Šafrán je něco jako květovaná košile, kterou už nenosím, ale nikdy ji nevyhodím.« Komentuje svoje roky spojené s pesničkárskym združením Vladimír Merta. Okrem jeho mena si väčšina pamätníkov Šafrán spája s postavami časkoslovenskej folkovej scény ako Jaroslav Hutka, Vlasta Třešňák, prípadne Dagmar Andrtová-Voňková, či Zuzana Homolová. Kto by sa chcel dozvedieť o tejto, zďaleka nie len hudobnej, či kultúrnej etape našich dejín viac, má na to dobrú príležitosť vďaka piatej publikácii edície Olivovník zastrešenej vydavateľstvom Galén.

Knižka o Šafráne vyšla síce už roku 2008, ale vďaka odstupu, s ktorým sa pozerá na roky sedemdesiate, pôsobí nadčasovo. Je písaná perom mladého človeka, ktorý síce sám neprežil toto obdobie na vlastnej koži, ale vo veku dostupnejších informácií vyhľadal a zoskupil dnes už historické fakty do súvislostí, ktoré si každý čitateľ môže vyhodnotiť podľa vlastného úsudku. Podanie týchto faktov, prinajmenšom v prvej – autorskej/dokumentárnej časti knihy, je pomerne suché a blíži sa viac k učebnici histórie, než k beletrii. Kniha vyžaduje čitateľa - partnera, ktorý si nechce iba nostalgicky pripomenúť rozprávku vlastnej mladosti, ale má záujem doplniť si chýbajúce kamienky mozaiky do obrazu doby. Tento faktografický, trochu mechanický a odosobnený spôsob písania je vyvážený „pestrou kolážou chronologicky radených fotografií, plagátov, článkov a iných dokumentov, osvetľujúcich dejiny českej folkovej hudby v rokoch 1966-77.“ Najčastejšie sa dianie okolo Šafránu spomínalo v časopise časopis Melodie. Oskenované výstrižky spolu s ďalším obrazovým materiálom pripomínajú dobovú atmosféru, škoda len, že veľkosť písma je na hranici čitateľnosti. Okrem umelecko-dokumentárnych podkladov množstvo pitoreskných momentiek poskytli aj citácie zo spisov StB. Po takomto osviežení napokon kniha vygraduje v sérii rozhovorov po tridsiatich rokoch. V nich sa do minulosti, okrem vyššie menovaných, obzreli aj ďalší členovia Šafránu: Vladimír Veit, Bohdan Mikolášek, Zuzana Michnovová, Oskar Petr, Dagmar Voňková, Petr Lutka, Pepa Nos, Slávek Janoušek, Jana Burian a Jiří Dědeček, ale tiež menežer Jiří Pallas a nehrajúci autori Zorka Růžová a Jiří Zych. Z rôznych uhlov pohľadu tu ožívajú individuálne spomienky na dobovú klímu, preberá sa vzťah k ostatným kolegom, spriatelenému disentu i vyhranenému undergroundu, ktorého predstaviteľom bola tŕňom v oku schopnosť Šafránu nájsť si v oných časoch svoje polooficiálne cesty k verejnému účinkovaniu. S milosrdným odstupom sa tu spomenie množstvo animozít, na povrch vypláva zopár mystifikácií, zvyšky neprebolených krívd, ale aj vzájomne prepletených mikropríbehov, pripomínajúcich tak trochu výstavbu filmu Pulp Fiction. Kniha je plná informácií, ktoré sú nové a v určitom ohľade otvárajú oči aj samotným aktérom. Možno aj absurdita doby, s ktorou sa museli vyrovnať, spoločne a každý za seba nachádzať možné východiská, motivovala týchto oduševnených ľudí k výkonom, ktoré väčšinu z nich práve v období Šafránu vyniesli na vrchol ich umeleckej kariéry.
Každá doba má démonov, s ktorými je ťažké zápasiť ale ľahké sa im poddať. Motiváciou k zápasu je potreba slobody, ktorú často práve umelci dostávajú od prírody spolu s talentom - nie ako ušľachtilú vlastnosť, ale skôr nutnosť podobnú potrebe dýchať, jesť, piť a rozmnožovať sa. Etika a hudba sú dve množiny so spoločným prienikom. Môžu existovať nezávisle od seba, ale môžu jedna druhej slúžiť ako médium. Knihy ako táto majú potenciál posilniť imunitu voči prirodzenej tendencii človeka zaradiť sa do stáda a nažívať si pokorne v jeho strede, nechať sa dojiť, strihať a napokon aj zarezať.

Martin Chrobák

Tags: recenzie | kniha