Radovan Tariška
23.07.2010 Filed in: Recenzie
SEXTET
Hudobné centrum
***
Na ČT2 nedávno dávali spoločný koncert sestier Idy Kellarovej a Ivy Bittovej. Hrali slávne jazzové a bluesové evergreeny a hádajte, kto tam okrem Idy a Ivy najviac hviezdil. No predsa páni „bratia“ klavirista Ondrej Krajňák so saxafonistom Radom Tariškom. A to v takej spoločnosti ako David Dorůžka alebo George Mraz. Páni bratia na pódiu jednoducho excelovali! Rovnaký skvelý pocit som z nich mal aj na BJD 2008, kde vystúpili pod hlavičkou Radovan Tariška feat. Ryan Carniaux. Podľa mňa ich vystúpenie vtedy patrilo medzi tie najzaujímavejšie. No a začiatkom tohto roku sa podarilo tejto výbornej partii vydať za podpory Hudobného centra aj spoločný album. Naozaj som sa naň tešil. Istým prekvapením bolo, že z ôsmich skladieb Tariškovho sexteta je päť pripísaných new-yorskému odchovancovi Ryanovi Carniauxovi. Len prvá a posledná skladba patria Radovi Tariškovi a prostredná Odřejovi Štveráčkovi. Na albume je všetko skvele zahrané, vyvážené a prakticky tu nie sú formálne nedostatky. Mladí a mimoriadne talentovaní muzikanti (štyria Slováci, Čech a Američan) tu ukazujú, že vedia hrať naozaj výborne. A to je najväčšia, no asi aj jediná významná devíza albumu. Chýba tu totiž to niečo „medzi nebom a zemou“, čím dokázali uchvátiť divákov pri živom vystúpení. Akoby sa koncentrovali na nejakú jazzovú komisiu v New Yorku, ktorú chcú presvedčiť, že sú majstri mainstreamu. Možno práve to ich obralo o vlastnú jedinečnosť. Súčasní vyznávači módneho new-yorského mainstreamu v princípe najmä preparujú jeho slávnu minulosť. Robia to sofistikovane a tak sprievodným javom je neuveriteľná virtuozita. No výsledkom je často akademicky chladný a emočne anonymný obsah. Hrať takto jazz je dnes naozaj „in“, no len zopár špičkových predstaviteľov tohto štýlu sa dokáže nestratiť v jeho slepých uličkách. O to náročnejšie je vydanie takto ladeného albumu pre partiu chlapcov z malej postkomunistickej krajiny bez jazzovej tradície a zázemia. Možno to však bolo potrebné z taktických dôvodov. Album je technicky veľmi kvalitný. Zostáva teda veriť, že splní svoj účel a pomôže chlapcom presadiť sa vo svete. No obávam sa, že z hľadiska širšieho poslucháčstva je to ťažko uchopiteľný produkt. Odborníci sa o ňom určite vyjadria pochvalne, ale ľud pospolitý si ho veľmi pravdepodobne sotva všimne. Bol by fajn, keby som sa mýlil. Na albume sa mi najviac páčili obe Tariškove skladby a tiež jediná Štveráčkova. Sú priamočiarejšie ako tie Corniauxove a majú v sebe viac človečiny. Všetky Carniauxove skladby sú inteligentne skonštruované, sú však chladné a chýba im emočný rozmer. Čo mi na albume chýbalo, bola typická vzrušujúca gradácia a hravosť sól (aj výplní) Ondreja Krajňáka. Akoby to ani nehral on. Podobne som vnímal výkony Tariškove. Obávam sa, že je to daň za povinnú mainstreamovú štýlovosť.
Hudobné centrum
***
Na ČT2 nedávno dávali spoločný koncert sestier Idy Kellarovej a Ivy Bittovej. Hrali slávne jazzové a bluesové evergreeny a hádajte, kto tam okrem Idy a Ivy najviac hviezdil. No predsa páni „bratia“ klavirista Ondrej Krajňák so saxafonistom Radom Tariškom. A to v takej spoločnosti ako David Dorůžka alebo George Mraz. Páni bratia na pódiu jednoducho excelovali! Rovnaký skvelý pocit som z nich mal aj na BJD 2008, kde vystúpili pod hlavičkou Radovan Tariška feat. Ryan Carniaux. Podľa mňa ich vystúpenie vtedy patrilo medzi tie najzaujímavejšie. No a začiatkom tohto roku sa podarilo tejto výbornej partii vydať za podpory Hudobného centra aj spoločný album. Naozaj som sa naň tešil. Istým prekvapením bolo, že z ôsmich skladieb Tariškovho sexteta je päť pripísaných new-yorskému odchovancovi Ryanovi Carniauxovi. Len prvá a posledná skladba patria Radovi Tariškovi a prostredná Odřejovi Štveráčkovi. Na albume je všetko skvele zahrané, vyvážené a prakticky tu nie sú formálne nedostatky. Mladí a mimoriadne talentovaní muzikanti (štyria Slováci, Čech a Američan) tu ukazujú, že vedia hrať naozaj výborne. A to je najväčšia, no asi aj jediná významná devíza albumu. Chýba tu totiž to niečo „medzi nebom a zemou“, čím dokázali uchvátiť divákov pri živom vystúpení. Akoby sa koncentrovali na nejakú jazzovú komisiu v New Yorku, ktorú chcú presvedčiť, že sú majstri mainstreamu. Možno práve to ich obralo o vlastnú jedinečnosť. Súčasní vyznávači módneho new-yorského mainstreamu v princípe najmä preparujú jeho slávnu minulosť. Robia to sofistikovane a tak sprievodným javom je neuveriteľná virtuozita. No výsledkom je často akademicky chladný a emočne anonymný obsah. Hrať takto jazz je dnes naozaj „in“, no len zopár špičkových predstaviteľov tohto štýlu sa dokáže nestratiť v jeho slepých uličkách. O to náročnejšie je vydanie takto ladeného albumu pre partiu chlapcov z malej postkomunistickej krajiny bez jazzovej tradície a zázemia. Možno to však bolo potrebné z taktických dôvodov. Album je technicky veľmi kvalitný. Zostáva teda veriť, že splní svoj účel a pomôže chlapcom presadiť sa vo svete. No obávam sa, že z hľadiska širšieho poslucháčstva je to ťažko uchopiteľný produkt. Odborníci sa o ňom určite vyjadria pochvalne, ale ľud pospolitý si ho veľmi pravdepodobne sotva všimne. Bol by fajn, keby som sa mýlil. Na albume sa mi najviac páčili obe Tariškove skladby a tiež jediná Štveráčkova. Sú priamočiarejšie ako tie Corniauxove a majú v sebe viac človečiny. Všetky Carniauxove skladby sú inteligentne skonštruované, sú však chladné a chýba im emočný rozmer. Čo mi na albume chýbalo, bola typická vzrušujúca gradácia a hravosť sól (aj výplní) Ondreja Krajňáka. Akoby to ani nehral on. Podobne som vnímal výkony Tariškove. Obávam sa, že je to daň za povinnú mainstreamovú štýlovosť.
Rado Tihlárik
