Ivan Tásler a IMT SMile
23.07.2010 Filed in: Recenzie
2010: ODYSEA DVA
Universal
***
Žiadne mimoriadne inštrumentácie, nové aranžérske nápady ani zvukové novinky na albume nenájdete. Kto pozná Ivana Táslera a IMT Smile, nemá ho čo prekvapiť. Táslerovská klasika. Po formálnej stránke je album slušne spracovaný. Obsahuje jedenásť pesničiek, pod ktorými je podpísaná kapela, Peter Lipa a Ivan Tásler. Ten je tiež autorom štyroch textov, ďalšie štyri poskytol Vlado Krausz.
Začiatok odpaľuje Táslerov duet s Petrom Lipom v azda najlepšej skladbe albumu Čo bude. Skladba sa dramaticky valí z kopca do vypätého finále a nezvratne so sebou strháva aj poslucháča (len škoda pribrzďujúcich tanečných medzihier). Za veľmi dobrú považujem aj Letnú. Je to predýchaná „nostalgic“ pesnička, po slovensky slaďák. Zbrane rovnakého kalibru úspešne nasadil aj v ďalšom vygradovanom slaďáku o ženách Psyché. Najväčším prekvapením albumu je však adaptácia Hoffmanovej revolučno-politickej pesničky Sľúbili sme si lásku. Preľakol som sa, či náhodou nepôjde o prznenie. U Táslera človek nikdy nevie. No nie je to tak. Nový rozmer a príjemne svieža nálada pesničky si ma získali. Ani háklivý refrén sa Ivanovi v ústach neprieči. Možno aj preto, že pôvodný spoločensko-morálny apel refrénu akoby tu prekrýval apel osobný o sľube lásky partnerskej.
Na albume je všetko chlapsky drsné, tak ako býva u Táslera zvykom. No akési vážnejšie, než obvykle. Album nie je možné púšťať ako podmaz, bude vyrušovať a vnucovať sa. Kričiaci a emočne vypätý Ivan jednoducho nepripustí nedostatok poslucháčskej pozornosti. S albumom treba buď byť, alebo ho vypnúť. A byť s ním sa dá napríklad v aute alebo v slúchadlách. Vtedy si ho možno užiť.
Nezostáva nič, len konštatovať že slovenský „enfant terrible“, hašterivý bitkár Ivan Tásler, stále patrí k veľkým talentom slovenskej popmusic. Mnohé pesničky sa i tu celkom vydarili, no úroveň svojich najlepších albumov, napríklad takého T (Tásler), sa mu dosiahnuť nepodarilo. Ivan je ako žiak, ktorý už veľmi dlho všetkých štve. Mnohí mu to potom zrátajú a dajú aj za výbornú odpoveď päťku. Ako napríklad Juraj Kušnierik, ktorý mu za tento album v recenzii časopisu .týždeň dal 0 (!) bodov. Aj keby si to za svoje postoje a časté faux pas Tásler ako osoba naozaj zaslúžil, nie je fér prenášať to na jeho hudbu. Nedá sa nič robiť, tento album je podľa mňa dobrou odpoveďou a ja mu za ňu zlú známku určite nedám. No menej zloby v srdci by zrejme prospelo nielen Táslerovej hudbe.
Universal
***
Žiadne mimoriadne inštrumentácie, nové aranžérske nápady ani zvukové novinky na albume nenájdete. Kto pozná Ivana Táslera a IMT Smile, nemá ho čo prekvapiť. Táslerovská klasika. Po formálnej stránke je album slušne spracovaný. Obsahuje jedenásť pesničiek, pod ktorými je podpísaná kapela, Peter Lipa a Ivan Tásler. Ten je tiež autorom štyroch textov, ďalšie štyri poskytol Vlado Krausz.
Začiatok odpaľuje Táslerov duet s Petrom Lipom v azda najlepšej skladbe albumu Čo bude. Skladba sa dramaticky valí z kopca do vypätého finále a nezvratne so sebou strháva aj poslucháča (len škoda pribrzďujúcich tanečných medzihier). Za veľmi dobrú považujem aj Letnú. Je to predýchaná „nostalgic“ pesnička, po slovensky slaďák. Zbrane rovnakého kalibru úspešne nasadil aj v ďalšom vygradovanom slaďáku o ženách Psyché. Najväčším prekvapením albumu je však adaptácia Hoffmanovej revolučno-politickej pesničky Sľúbili sme si lásku. Preľakol som sa, či náhodou nepôjde o prznenie. U Táslera človek nikdy nevie. No nie je to tak. Nový rozmer a príjemne svieža nálada pesničky si ma získali. Ani háklivý refrén sa Ivanovi v ústach neprieči. Možno aj preto, že pôvodný spoločensko-morálny apel refrénu akoby tu prekrýval apel osobný o sľube lásky partnerskej.
Na albume je všetko chlapsky drsné, tak ako býva u Táslera zvykom. No akési vážnejšie, než obvykle. Album nie je možné púšťať ako podmaz, bude vyrušovať a vnucovať sa. Kričiaci a emočne vypätý Ivan jednoducho nepripustí nedostatok poslucháčskej pozornosti. S albumom treba buď byť, alebo ho vypnúť. A byť s ním sa dá napríklad v aute alebo v slúchadlách. Vtedy si ho možno užiť.
Nezostáva nič, len konštatovať že slovenský „enfant terrible“, hašterivý bitkár Ivan Tásler, stále patrí k veľkým talentom slovenskej popmusic. Mnohé pesničky sa i tu celkom vydarili, no úroveň svojich najlepších albumov, napríklad takého T (Tásler), sa mu dosiahnuť nepodarilo. Ivan je ako žiak, ktorý už veľmi dlho všetkých štve. Mnohí mu to potom zrátajú a dajú aj za výbornú odpoveď päťku. Ako napríklad Juraj Kušnierik, ktorý mu za tento album v recenzii časopisu .týždeň dal 0 (!) bodov. Aj keby si to za svoje postoje a časté faux pas Tásler ako osoba naozaj zaslúžil, nie je fér prenášať to na jeho hudbu. Nedá sa nič robiť, tento album je podľa mňa dobrou odpoveďou a ja mu za ňu zlú známku určite nedám. No menej zloby v srdci by zrejme prospelo nielen Táslerovej hudbe.
Rado Tihlárik
