Bolo nás jedenásť
23.07.2010 Filed in: Seriály
Lasica, Satinský, Filip
(OPUS, 1981)
Učebnicových textárov je viacero, ale Lasica je špecifický. Jeho texty nemusíme počítať na stovky a najmä tie z „Filipovského obdobia“ patria k textárskym briliantom. Začiatkom, ale aj vrcholom autorskej dielničky Lasica – Filip bola práve platňa Bolo nás jedenásť. Nasledovali aj ďalšie, ale iba táto prináša vyvážený hudobný, textársky a interpretačný materiál.
Úsmev, úškrn, zamyslenie
Bolo nás jedenásť je prístupný širokým vrstvám poslucháčov. Rovnako cinkne na strunu jednoduchým ľuďom, intelektuálom, deťom, mládeži, stáreži. Po textárskej stránke sú pre všetkých prichystané momenty úsmevu, úškrnu, zamyslenia sa, chvíle s otvorenými očami, ústami a ušami.
Odpoveď na otázku, či je lepšie šiť text na hudbu, alebo ho zaodieť hudbou, je pre každého textára osobitá. Lasicove prvé texty sa objavujú na nahrávkach už od roku 1963. Spravidla šlo o texty na hotové melódie, o poslovenčovanie zahraničných hitov. Bežná forma popu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Lasica si na obdobie textovania spomína: „Po čase som si začal pripadať ako lúštiteľ krížovky. Dlhá nota – dlhá slabika, krátka nota – krátka slabika. A nakoniec mi vždy vyšlo to, čo býva v každej tajničke – nejaká hlúposť.“
Jaro Filip prišiel za Lasicom s tým, že skladá hudbu zásadne na hotové texty. Lasica sa rozpísal ako mu zobák narástol, v témach, v ktorých bol doma spolu s Julom Satinským. Komická dvojica L+S si od šesťdesiatych rokov budovala vlastný rukopis nasiaknutý paródiou. Paródia vzniká patetizovaním témy s vážnou a serióznou tvárou. Kdesi pod povrchom ich tvorby driemala príbuznosť s Voskovcom a Werichom.
Posvätná nedotknuteľnosť autorít
L+S siahli po posvätnej nedotknuteľnosti dejinných a literárnych autorít a mýtov. S nadhľadom a rešpektom ironizovali pietny vzťah vtedajšej spoločnosti k odkazu romantickej generácie. Očisťovali zidealizovanú ľudovú tvorbu, poľudšťovali nadľudskosť osobností. Predstavenia, a s nimi aj piesne, sa často stávali nositeľmi „skrytých“ odkazov. Konfrontovanie dennej reality sa na pódiu stieralo so zmýšľaním z minulosti (18. storočie). Vďaka L+S sa zrazu človek a spoločnosť zajtrajška veľmi neposunuli. Nasledoval zákaz, odmlčanie, koncom sedemdesiatych rokov návrat.
Je logické, že spoločným menovateľom pre texty z Bolo nás jedenásť sa stala ľudová slovesnosť. S ňou ruka v ruke slovenská ľudová balada. S baladou je spojená gradácia – stupňovanie, tragický koniec, pochmúrny dej. Lasica v textoch gradáciu naplno vyžmýkal, odpredu aj odzadu. Tragický koniec posunul smerom ku tragikomickosti. Pochmúrny dej vystriedala smutno skutočná realita s prevahou úsmevu a nádeje. Až na jednu výnimku, texty na albume nekončia smrťou. Ak sa technicky raz – dvakrát prešmykne gramatický alebo nepravý rým, ľahko prižmúriť očko. Veď môže ísť o autorský zámer pri parodizovaní folklóru, nie?
Piesne vznikali ako súčasti hry Náš priateľ René a kabaretných relácií Ktosi je za dverami. Na jednej strane si značná časť textov strieľa z obyčajnosti ľudí (Jano bol chlap), zo slovenskej sedliackej povahy (Na výstave) a sedliackeho rozumu (Keď som išiel do lesa). Na strane druhej dvojsečne zobrazovali kolektívnu vinu (V našej obci, Bolo nás jedenásť), uzavretie sa pred zlým svetom a úfanie v svet lepší (Do batôžka), samotu a hľadanie dôvery (Za dedinou).
Aj keď sa album zvykne zaradiť k tomu najlepšiemu, najpočúvateľnejšiemu zo slovenskej populárnej hudby, nenájdeme na ňom ani jeden text o láske či zlomenom srdci.
Sila jednoduchosti
Jazyk albumu rozpráva prostou ľudskosťou. Piesňové príbehy sa odohrávajú v krčme, v dedine, za dedinou, v jedálenskom vozni. Sú rozsiahle, bez uchopiteľného refrénovitého miesta. V takom prípade je dobré vypomôcť si slovnými figúrami. Gradáciu (klimax) sme už spomenuli. V texte Keď som išiel do lesa mizne najprv pol prsta a nakoniec celá ruka. Samozrejme, s optimistickým záverom, chlapskou optikou šťastia v nešťastí, keď prácu nahradí vínečko. Učebnicovou ukážkou klesavej gradácie (antiklimax) je titulná Bolo nás jedenásť. Motívom príbuzná s tradicionálom Desať malých černoškov, patrí k najlepším slovenským textom vôbec.
Ďalším obľúbeným prvkom je vymenúvanie. S textom V jedálnom vozni Lasicovi pomáhal Tomáš Janovic. Mnohé slovné spojenia z piesne už zľudoveli. V rýchliku slov, kde nie je ani jedno zbytočné, je priam obdivuhodné použitie slovného hlavolamu. Opakovanie rovnakého slova na začiatku veršov či strôf (anafora) môžeme pozorovať v Chcel by som byť, Spomínam na Paríž, Ach, to by boli vojny malebné.
Každý z textov by si zaslúžil zmienku na pár riadkov. Sú hutné, nie je v nich žiadna vata, slovo po slove má svoje logické opodstatnenie. Lasicova piesňová logika je vystavená na absurdnosti príčiny a následku. O obľúbenosti ich písanej podoby svedčia viaceré knižné vydania. Keď som išiel do lesa sa pred revolúciou objavila v učebnici literatúry pre 8. – 9. ročník. Absolútnymi briliantmi ostávajú dve balady. Za dedinou, okrem krásnej tematiky bútľavého miesta, je krásnou ukážkou využitia slabikotvorných spoluhlások r a l. Výpovednú silu skladby Do batôžka odporúčam zhliadnuť v živom zázname novembrových udalostí.
Lasica dobre vie, čo je to mať pri písaní piesní Filipa. Hudobníci, ochotní skladať hudbu na hotové texty, sa vyskytujú zriedkavo. Piesne na platni nestáli o hitparádovosť a hrateľnosť. Boli tvorené pre radosť, zábavu, s hravým postojom k jazyku. To skromné málo sa pretavilo do jedného z najlepších slovenských albumov vôbec.
(OPUS, 1981)
Učebnicových textárov je viacero, ale Lasica je špecifický. Jeho texty nemusíme počítať na stovky a najmä tie z „Filipovského obdobia“ patria k textárskym briliantom. Začiatkom, ale aj vrcholom autorskej dielničky Lasica – Filip bola práve platňa Bolo nás jedenásť. Nasledovali aj ďalšie, ale iba táto prináša vyvážený hudobný, textársky a interpretačný materiál.
Úsmev, úškrn, zamyslenie
Bolo nás jedenásť je prístupný širokým vrstvám poslucháčov. Rovnako cinkne na strunu jednoduchým ľuďom, intelektuálom, deťom, mládeži, stáreži. Po textárskej stránke sú pre všetkých prichystané momenty úsmevu, úškrnu, zamyslenia sa, chvíle s otvorenými očami, ústami a ušami.
Odpoveď na otázku, či je lepšie šiť text na hudbu, alebo ho zaodieť hudbou, je pre každého textára osobitá. Lasicove prvé texty sa objavujú na nahrávkach už od roku 1963. Spravidla šlo o texty na hotové melódie, o poslovenčovanie zahraničných hitov. Bežná forma popu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Lasica si na obdobie textovania spomína: „Po čase som si začal pripadať ako lúštiteľ krížovky. Dlhá nota – dlhá slabika, krátka nota – krátka slabika. A nakoniec mi vždy vyšlo to, čo býva v každej tajničke – nejaká hlúposť.“
Jaro Filip prišiel za Lasicom s tým, že skladá hudbu zásadne na hotové texty. Lasica sa rozpísal ako mu zobák narástol, v témach, v ktorých bol doma spolu s Julom Satinským. Komická dvojica L+S si od šesťdesiatych rokov budovala vlastný rukopis nasiaknutý paródiou. Paródia vzniká patetizovaním témy s vážnou a serióznou tvárou. Kdesi pod povrchom ich tvorby driemala príbuznosť s Voskovcom a Werichom.
Posvätná nedotknuteľnosť autorít
L+S siahli po posvätnej nedotknuteľnosti dejinných a literárnych autorít a mýtov. S nadhľadom a rešpektom ironizovali pietny vzťah vtedajšej spoločnosti k odkazu romantickej generácie. Očisťovali zidealizovanú ľudovú tvorbu, poľudšťovali nadľudskosť osobností. Predstavenia, a s nimi aj piesne, sa často stávali nositeľmi „skrytých“ odkazov. Konfrontovanie dennej reality sa na pódiu stieralo so zmýšľaním z minulosti (18. storočie). Vďaka L+S sa zrazu človek a spoločnosť zajtrajška veľmi neposunuli. Nasledoval zákaz, odmlčanie, koncom sedemdesiatych rokov návrat.
Je logické, že spoločným menovateľom pre texty z Bolo nás jedenásť sa stala ľudová slovesnosť. S ňou ruka v ruke slovenská ľudová balada. S baladou je spojená gradácia – stupňovanie, tragický koniec, pochmúrny dej. Lasica v textoch gradáciu naplno vyžmýkal, odpredu aj odzadu. Tragický koniec posunul smerom ku tragikomickosti. Pochmúrny dej vystriedala smutno skutočná realita s prevahou úsmevu a nádeje. Až na jednu výnimku, texty na albume nekončia smrťou. Ak sa technicky raz – dvakrát prešmykne gramatický alebo nepravý rým, ľahko prižmúriť očko. Veď môže ísť o autorský zámer pri parodizovaní folklóru, nie?
Piesne vznikali ako súčasti hry Náš priateľ René a kabaretných relácií Ktosi je za dverami. Na jednej strane si značná časť textov strieľa z obyčajnosti ľudí (Jano bol chlap), zo slovenskej sedliackej povahy (Na výstave) a sedliackeho rozumu (Keď som išiel do lesa). Na strane druhej dvojsečne zobrazovali kolektívnu vinu (V našej obci, Bolo nás jedenásť), uzavretie sa pred zlým svetom a úfanie v svet lepší (Do batôžka), samotu a hľadanie dôvery (Za dedinou).
Aj keď sa album zvykne zaradiť k tomu najlepšiemu, najpočúvateľnejšiemu zo slovenskej populárnej hudby, nenájdeme na ňom ani jeden text o láske či zlomenom srdci.
Sila jednoduchosti
Jazyk albumu rozpráva prostou ľudskosťou. Piesňové príbehy sa odohrávajú v krčme, v dedine, za dedinou, v jedálenskom vozni. Sú rozsiahle, bez uchopiteľného refrénovitého miesta. V takom prípade je dobré vypomôcť si slovnými figúrami. Gradáciu (klimax) sme už spomenuli. V texte Keď som išiel do lesa mizne najprv pol prsta a nakoniec celá ruka. Samozrejme, s optimistickým záverom, chlapskou optikou šťastia v nešťastí, keď prácu nahradí vínečko. Učebnicovou ukážkou klesavej gradácie (antiklimax) je titulná Bolo nás jedenásť. Motívom príbuzná s tradicionálom Desať malých černoškov, patrí k najlepším slovenským textom vôbec.
Ďalším obľúbeným prvkom je vymenúvanie. S textom V jedálnom vozni Lasicovi pomáhal Tomáš Janovic. Mnohé slovné spojenia z piesne už zľudoveli. V rýchliku slov, kde nie je ani jedno zbytočné, je priam obdivuhodné použitie slovného hlavolamu. Opakovanie rovnakého slova na začiatku veršov či strôf (anafora) môžeme pozorovať v Chcel by som byť, Spomínam na Paríž, Ach, to by boli vojny malebné.
Každý z textov by si zaslúžil zmienku na pár riadkov. Sú hutné, nie je v nich žiadna vata, slovo po slove má svoje logické opodstatnenie. Lasicova piesňová logika je vystavená na absurdnosti príčiny a následku. O obľúbenosti ich písanej podoby svedčia viaceré knižné vydania. Keď som išiel do lesa sa pred revolúciou objavila v učebnici literatúry pre 8. – 9. ročník. Absolútnymi briliantmi ostávajú dve balady. Za dedinou, okrem krásnej tematiky bútľavého miesta, je krásnou ukážkou využitia slabikotvorných spoluhlások r a l. Výpovednú silu skladby Do batôžka odporúčam zhliadnuť v živom zázname novembrových udalostí.
Lasica dobre vie, čo je to mať pri písaní piesní Filipa. Hudobníci, ochotní skladať hudbu na hotové texty, sa vyskytujú zriedkavo. Piesne na platni nestáli o hitparádovosť a hrateľnosť. Boli tvorené pre radosť, zábavu, s hravým postojom k jazyku. To skromné málo sa pretavilo do jedného z najlepších slovenských albumov vôbec.
Juraj Gonšor
