Uriah Heep
Wake The Sleeper
Universal / Sanctuary Records
***

Pri počúvaní tejto platne napadá, aké trefné môže byť porekadlo o šustrovi, ktorý sa drží svojho kopyta. Uriah Heep patria k rockovej klasike. Počas desaťročí svojej existencie príliš neuhýbali z cesty a nerobia to ani dnes, čo je v ich prípade určite dobre. Rytmiku tvorí skvelý basista, a občasný autor Trevor Bolder spolu s bubeníkom Rustellom Gilbrookom, ktorý pred pár rokmi nahradil chorého Lee Kerslaka. Hlavný skladateľský tým tvorí zakladateľ kapely, gitarista Mick Box, spolu s dlhoročným klávesistom U.H. Philom Lanzonom. A nakoniec usmievavý, pozitívnou energiou nabitý kanadský spevák Bernie Shaw. S ním urobili U.H. terno. Mne osobne sa páči viac, než legendárny David Byron. Dôvod je jednoduchý. Bernie spieva s chuťou, vždy v dobrej kondícii a namiesto exhibicionistických póz, obvyklých u kolegov na jeho poste, z neho sála radosť. Album vkusne nadväzuje na tradíciu vydarených albumov z 90. Rokov Sea Of Light, alebo Sonic Origami. Už pri úvodnej Wake The Sleeper je jasné, že ponúkané zbožie má vysokú úroveň. V druhej Overload môžeme počuť pekné harmónie, pulzujúce figúry a brilantné inštrumentálne výkony všetkých zúčastnených. Vokálna linka krásne kooperuje s tou inštrumentálnou. Keď po svižnom rocku prechádzame do nasledujúceho boogie Tears Of The World, sme už dokonale naladení na uriášsky sound a hoci by sme už mohli predpokladať čo nás ďalej čaká, muzika nenudí ale nažhavuje našu zvedavosť, pretože síce dostávame krmivo, ktoré dobre poznáme, ale pripravené z čerstvých surovín a podľa receptúry, ktorá nie je historickou kauzou. V štvrtej piesni Light Of Thousand Stars zaujme osviežujúce striedanie temp i tonálnych polôh. Nasledujúca Heavens Rain je uriášskou verziu blues. Inokedy nadupané sóla tu Mick Box umne zamení za niekoľko dominantných tónov. A už prichádza zaťažkaný rock Book Of Lies, príjemne prehriaty vokálmi celej kapely. Opäť krásny mostík, po ktorom prejdeme do refrénu a kvetnatej inštrumentácie. V skladbe What Kind Of God už názov upozorní, že by bolo dobré sústrediť sa na spievaný text. Vkusná je i hudba. Najprv akoby softrock šestnástinového delenia, ktorý v rovnakom metre pretrvá až do hammonkami vehementne podporenej gradácie. Melodická basa nenápadne umocňuje harmonický postup a záver skladby potvrdia typické plné akordy nabité napätím. V osudovej osmičke Ghost Of The Ocean dostávame tvrdú nálož, znovu v rytme nekompromisného boogie, trioly sa na nás sypú ako z guľometu a Boxov wah-wah pedál má „pré“. Osobne si myslím, že Box tento efekt používa pričasto, čo jeho inak vynikajúcej hre pridáva na monotónnosti. Bol zo však asi zámer, lebo jeho gitara je zároveň veľmi atakujúca. Ostatne celý album hrá veľmi pekne, jeho zvuk je klasický a pritom zodpovedajúci dnešným nárokom a normám. Zvukári na čele s Chrisom Westom, spoločne s producentom Mike Faxmanom odviedli bezchybnú prácu. Album v detailoch aj ako celok sa počúva dobre - nevtieravo a pritom vzrušujúco. Napomáha tomu aj zoradenie skladieb. Na deviatej pozícii na nás čaká baladická Angels Walk With You, pekne gradujúce, pomaly sa valiace boogie s dominujúcim hammondovým sólom. Z desiatky na nás vybafne klasický heavy rock so striedavými tóninami E a H. Má to svoju logiku a premyslené spracovanie. Gitarové sólo sa blysne nad presnou figuráciou ostatných nástrojov a do toho znie precízny Shawov spev. Finálna jedenástka si vypožičala názov od nehynúcich Jethro Tull.
V úvode finálnej jedenástky s jethrotullovským názvom War Child zaznejú trochu tajomné a pritom otvorene znejúce harmónie doplnené vokálom zľahka evokujúcim Garyho Brookera zo skupiny Procol Harum, v polohách jeho kultivovaného a pritom uvoľnene vypätého spevu, aký poznáme napríklad z pesničky Salty Dog. Nasleduje rockový nášup s poltónovými postupmi, až toreádorsky nekompromisnými. Aj bubeník Rustell Gilbrook potvrdzuje, že kapela pri jeho angažovaní nepochybila.
V súvislosti s týmto CD som zámerne menoval ešte dve špičkové anglické kapely. Bolo to zámerne, lebo si myslím, že Uriah Heep k britskej rockovej klasike nesporne patrí. A to, ako vedia napísať pieseň, zahrať uvoľnene a s nadhľadom, ako majstrovsky spievajú a aká ide z ich hudby radosť, môj názor rozhodne potvrdí.

Martin Koubek

Tags: recenzie