Müller spieva Lasicu,
Lasica spieva Müllera,
Lasica a Müller spievajú Filipa
44 sro
****

Na tejto mimoriadnej nahrávke je výborné všetko - novoobjavená energia zľudovených evergreenov Jara Filipa, famózne svieži aranžmán a produkcia Oskara Rózsu, tajomne silný emočný náboj a vzrušujúce výkony zúčastnených. No všetkému absolútnym spôsobom dominuje niekoľko rokov odmlčaný Richard Müller. Piesne Godot neprichádza a Sťahovaví vtáci považujem za vrchol albumu. Dovoľujem si povedať, že doráňaný a unavený bard Richard sa nimi definitívne pasoval na slovenskú Edith Piaf. Ponúka nám tu asi najpravdivejšiu esenciu samého seba. Podstatu, ktorá sa vie zavŕtať do podstaty našej, pod kožu duše. Pri prvom počúvaní som spontánne preskakoval všetky piesne s pánom Lasicom. Samozrejme, sú úžasné, možno jeho vôbec najlepšie. Ale dychtivosť, s akou som si vypočul najskôr Rišove piesne, ma samého zaskočila. Čo to je? Solitér a pozér Müller, roky teatrálne zverejňujúci vnútornosti svojich vášní a depresií, či už tých pravých alebo tých zhulených, si rozšafne minul všetok svoj plameň. Stálo ho to takmer život. A tu zrazu počúvam, ohúrený, jeho esenciálne čistý, azda najčistejší hlas, ktorý ma prudko zasahuje svojou smutnou emocionalitou. Hmm, tak pre toto mu ľudia dokážu znovu a znovu odpúšťať... Album je mimoriadny, behajú mi po mysli len samé superlatívy. Uvidíme, či ich čas potvrdí. Akokoľvek, Richard ma dostal, podarilo sa mu to vôbec po prvý raz. Prajem mu zdravie a radosť zo života.

Rado Tihlárik

Tags: recenzie