Z futrálu Števa Šantu
28.06.2013 Filed in: Seriály
Kolotoč zbytočností
Tak som si povedal, že sa tohto roku opäť s kamarátmi zavrieme do štúdia. Ani neviem, čo mi to napadlo, snáď som už dlhšiu dobu nikomu nevisel prachy, či čo. Aj som sa veru dohodol na termíne s mojím zvukárom – môj zvukár, to znie tak dobre ako môj psychoterapeut, či môj neurochirurg, mať vlastného špecialistu je veľmi fajn.
Začneme v apríli, keď sa oteplí, lebo, vravel som štúdio, ale myslel som garáž, skúšobňu miestnej deathmetalovej kapely, kde môj psychoterapeut hrá na bicie. V garážach, ako vieme, sa teplota až tak veľmi nelíši od tej vonkajšej a chýba mi odvaha použiť v nahrávke zvuk teplovzdušného ventilátora. Až sa osmelím, použijem aspoň zvuk vlaku – garáž stojí tri metre od koľajníc. Zatiaľ budeme prerušovať nahrávanie, kým si to rýchlik z Košíc do Bratislavy, či opačne, neprefičí okolo. A toto sa deje, vrátane nákladných a osobákov, tak raz za polhodinky.
Nahrávanie je oštara. Básnici to majú vsuchu, keď chcú vydať zbierku, nemusia ísť muklovať k tlačiarenskému stroju. Ja si to musím pekne všetko odmakať, nahrať každý tón, čo som si vymyslel, podľa možnosti presne, nech sa môj neurochirurg neukliká k smrti. Je otcom dvoch malých detí, musím ho šetriť. Aj tak mám zlý pocit, keď ho po večeroch odtŕham od rodiny.
Keď už bude všetko nahrané, príde čas na mixovanie. To pre mňa znamená počúvať tie veci tak desaťkrát denne po dobu niekoľkých týždňov. Na konci toho procesu začnem chytať depresiu zo svojho hlasu, potom z vlastných piesní a nakoniec, ach, z čohosi, čo sa ukrýva kdesi hlboko v mojej podstate, z niečoho, čo je zakódované v genetickej linke a tiahne sa až kdesi k prvokom a ešte ďalej, až hen, kamsi k veľkému tresku. To je čas, kedy to už treba opustiť a nechať céďo, nech si ide ďalej svojím životom po vlastných, ak len nemá prísť k slovu farmakológ. V tej chvíli už s tým nechcem mať nič spoločné.
A čo potom? Nuž, nič zvláštne. Vyjdú dve recenzie, zhovievavé, píšu ich kamaráti, občas čosi zaznie na Rádiu Devín. Na našom regionálnom rádiu už nezaznie nič. Púšťavali ma tam kedysi dennodenne, ale pred časom tá stanica zanikla. Zrejme nerozchodili tie tantiémy, na ktoré sa mi museli pre SOZA skladať. Minulého roku to boli skoro dve stovky.
„Prečo je umenie krásne? Pretože je zbytočné,“ píše Fernando Pessoa vo svojej Knihe nepokoja. Keď to raz takto pojmete, už sa z toho nevykrútite. Dokončíte jeden album a už premýšľate nad ďalším. Mnohí moji známi to zabalili, pretože si mysleli, že sa niečo stane, keď vydajú CD. Vzali to, skrátka, zo zlého konca.
Ten vyšší level by bol, samozrejme, nahrať album a nevydať ho, nechať ho trčať kdesi na hard disku. Stavať cestu, ktorá by „vznešene končila v polovici“. Ale na to mám zatiaľ málo sebadisciplíny.
Začneme v apríli, keď sa oteplí, lebo, vravel som štúdio, ale myslel som garáž, skúšobňu miestnej deathmetalovej kapely, kde môj psychoterapeut hrá na bicie. V garážach, ako vieme, sa teplota až tak veľmi nelíši od tej vonkajšej a chýba mi odvaha použiť v nahrávke zvuk teplovzdušného ventilátora. Až sa osmelím, použijem aspoň zvuk vlaku – garáž stojí tri metre od koľajníc. Zatiaľ budeme prerušovať nahrávanie, kým si to rýchlik z Košíc do Bratislavy, či opačne, neprefičí okolo. A toto sa deje, vrátane nákladných a osobákov, tak raz za polhodinky.
Nahrávanie je oštara. Básnici to majú vsuchu, keď chcú vydať zbierku, nemusia ísť muklovať k tlačiarenskému stroju. Ja si to musím pekne všetko odmakať, nahrať každý tón, čo som si vymyslel, podľa možnosti presne, nech sa môj neurochirurg neukliká k smrti. Je otcom dvoch malých detí, musím ho šetriť. Aj tak mám zlý pocit, keď ho po večeroch odtŕham od rodiny.
Keď už bude všetko nahrané, príde čas na mixovanie. To pre mňa znamená počúvať tie veci tak desaťkrát denne po dobu niekoľkých týždňov. Na konci toho procesu začnem chytať depresiu zo svojho hlasu, potom z vlastných piesní a nakoniec, ach, z čohosi, čo sa ukrýva kdesi hlboko v mojej podstate, z niečoho, čo je zakódované v genetickej linke a tiahne sa až kdesi k prvokom a ešte ďalej, až hen, kamsi k veľkému tresku. To je čas, kedy to už treba opustiť a nechať céďo, nech si ide ďalej svojím životom po vlastných, ak len nemá prísť k slovu farmakológ. V tej chvíli už s tým nechcem mať nič spoločné.
A čo potom? Nuž, nič zvláštne. Vyjdú dve recenzie, zhovievavé, píšu ich kamaráti, občas čosi zaznie na Rádiu Devín. Na našom regionálnom rádiu už nezaznie nič. Púšťavali ma tam kedysi dennodenne, ale pred časom tá stanica zanikla. Zrejme nerozchodili tie tantiémy, na ktoré sa mi museli pre SOZA skladať. Minulého roku to boli skoro dve stovky.
„Prečo je umenie krásne? Pretože je zbytočné,“ píše Fernando Pessoa vo svojej Knihe nepokoja. Keď to raz takto pojmete, už sa z toho nevykrútite. Dokončíte jeden album a už premýšľate nad ďalším. Mnohí moji známi to zabalili, pretože si mysleli, že sa niečo stane, keď vydajú CD. Vzali to, skrátka, zo zlého konca.
Ten vyšší level by bol, samozrejme, nahrať album a nevydať ho, nechať ho trčať kdesi na hard disku. Stavať cestu, ktorá by „vznešene končila v polovici“. Ale na to mám zatiaľ málo sebadisciplíny.
