Úkaz menom Karásek
28.06.2013 Filed in: Články
Sváťa Karásek je „prírodný úkaz“. Javí sa ako čosi nepravdepodobné – čosi, čo by nemalo byť, a predsa je. Nepravdepodobnosť prvá: Sváťa nie je spevák, gitarista, ani pesničkár. Spieva trochu falošne, používa pár bežných akordov, preberá melódie ošúchaných tradicionálov. Nemal by spievať. Ak už spieva, nemal by ho nikto počúvať, a ak ho už niekto počúva, nemal by sa jeho spev publikovať a vydávať na hudobných nosičoch. Nemalo by to byť, a predsa to je. Prečo Sváťa spieva a ľudia ho počúvajú, dokonca sa jeho piesne stále znova objavujú na hudobných nosičoch?
Začnime tým, čo si hravo všimne každý. Sváťove texty sú svojím spôsobom geniálne. Farár, ktorému komunisti zabránili kázať, si našiel spôsob, ako kázať tam, kde by kázanie nikto nečakal. Kostol jednoducho preniesol do krčmy. Prevažná časť jeho textov je hravou, prekvapivo vypointovanou interpretáciou biblických príbehov. Karáskova poetika je priamočiara a cirkevníka zvyknutého na kostolnú rétoriku tu i tam zarazia slová, ktoré by v kostole nečakal. Sváťa však svoje skvostné texty znehodnocuje spevom a drnčaním gitary. Prečo? Nuž pre Sváťove texty nemožno nájsť vhodnejšiu formu. Práve ten spev a to drnčanie dáva textom živosť a autenticitu. Karásek je totiž inovatívny aj v spôsobe, akým piesňovú formu používa. Recykluje staré piesne. Nedbalou interpretáciou ich zbavuje nostalgických konotácií, z vtieravej melódie sa stáva surový hluk. Funkcia piesne je v Karáskovom prípade konceptuálna. Pôvodnú pieseň desakralizuje, vtipnou zvukovou alúziou ju zbaví pôvodného obsahu. Úctyhodný spirituál „Say no to the devil, say no“ sa v zvukomalebnej karikatúre zmení na existenciálnu výpoveď „Sejmou ti podobu, sejmou.“ Alebo spirituál: „Angel roll the stone away“ sa zmení na „Já jsem ňákej stounavej“. Nuž Sváťa desakralizuje starú hudobnú formu, aby vznikol priestor pre novú, civilnú formu sakrality. Obsah textu a forma piesne v Karáskovej tvorbe tvoria nedeliteľnú jednotu. Nepravdepodobnosť druhá: Sváťa spieva pesničky s explicitne kresťanským obsahom. Neštylizuje sa do roly politického disidenta. Neskladá piesne plné inotajov. To, že bude mať problémy so štátnou bezpečnosťou, sa dalo predpokladať. To, že ho medzi seba prijmú sekulárni predstavitelia českého disentu, sa predpokladať nedalo. Nemalo by to byť, a predsa to je? Ako vysvetliť túto nepravdepodobnosť? Tam, kde sa človek usiluje žiť to, čo Václav Havel nazval „životom v pravde“, sa pred ním nevyhnutne otvorí duchovný rozmer. Ľudia v spore s totalitným režimom potrebovali zdroj nádeje, ktorý by im dal silu v tom spore vytrvať. Biblické piesne, spievané v drsnom jazyku ulice, pre mnohých takúto silu mali. Keď sa disident Havel stal prezidentom, vo svojej prvej prezidentskej reči sa prihlásil k odkazu T. G. Masaryka: „Kristus, a nie Cézar“. Nepravdepodobnosť tretia: Karásek bol čudný farár. Doma sa cítil viac medzi máničkami ako medzi tradičnými cirkevníkmi. To sa pochopiť dá. Predpokladali by sme však, že „sekulárny“ farár bude svoju vieru chápať iba ako poetickú metaforu, nebude ju brať v jej doslovnom význame. Karásek však svoju vieru bral a dodnes berie vážne. Kľúč k fenoménu menom Karásek nám poskytol Sváťa sám. K piesni „Žalm na rozloučenou“, povedal toto: „Ta píseň není kritická jen k církvi, ale i k době a ke světu ve kterém žijeme. Já stojím jednou nohou v cirkvi, jednou mimo ní. Ale obě ty nohy stojí pevně, není to tak, že bych s té církve jenom vykukoval. Píseň je o tom, že sa pohybuji na té hranici, jsem plně v církvi i plně ve světě.“ Nuž, na novom CD nosiči dostávate do rúk most. Most, ktorý nepravdepodobným spôsobom spája rozdelené svety. Zostáva už len vložiť disk do prehrávača a ruka v ruke s tými podivnými piesňami sa po Karáskovom moste poprechádzať.
Svatopluk Karásek • Řekni ďáblovi ne
Galén, reedícia 2012
Karáskov slávny prvý album Say No to the Devil / Řekni ďáblovi ne prvýkrát vydal Jiří Pallas v roku 1979 vo svojom vydavateľstve Šafrán '78. Dnes už je to klasická nahrávka českého undergroundu 70tych rokov. 2CD reedícia vydavateľstva Galén je vôbec prvým prepisom priamo z originálneho pásu Robina Hájka a obsahuje všetkých šestnásť piesní nahratých v Prahe dňa 2. mája 1978. Druhý disk obsahuje Karáskovu platňu Řek's už ďáblovi ne? so záznamom jeho pamätného vystúpenia vo Vratislavi z novembra 1989 a šesticu štúdiových nahrávok z roku 1989. Tento album vychádza na CD prvýkrát. Obsiahly booklet ponúka text Jaroslava Riedela, fotografie a všetky piesňové texty.
Začnime tým, čo si hravo všimne každý. Sváťove texty sú svojím spôsobom geniálne. Farár, ktorému komunisti zabránili kázať, si našiel spôsob, ako kázať tam, kde by kázanie nikto nečakal. Kostol jednoducho preniesol do krčmy. Prevažná časť jeho textov je hravou, prekvapivo vypointovanou interpretáciou biblických príbehov. Karáskova poetika je priamočiara a cirkevníka zvyknutého na kostolnú rétoriku tu i tam zarazia slová, ktoré by v kostole nečakal. Sváťa však svoje skvostné texty znehodnocuje spevom a drnčaním gitary. Prečo? Nuž pre Sváťove texty nemožno nájsť vhodnejšiu formu. Práve ten spev a to drnčanie dáva textom živosť a autenticitu. Karásek je totiž inovatívny aj v spôsobe, akým piesňovú formu používa. Recykluje staré piesne. Nedbalou interpretáciou ich zbavuje nostalgických konotácií, z vtieravej melódie sa stáva surový hluk. Funkcia piesne je v Karáskovom prípade konceptuálna. Pôvodnú pieseň desakralizuje, vtipnou zvukovou alúziou ju zbaví pôvodného obsahu. Úctyhodný spirituál „Say no to the devil, say no“ sa v zvukomalebnej karikatúre zmení na existenciálnu výpoveď „Sejmou ti podobu, sejmou.“ Alebo spirituál: „Angel roll the stone away“ sa zmení na „Já jsem ňákej stounavej“. Nuž Sváťa desakralizuje starú hudobnú formu, aby vznikol priestor pre novú, civilnú formu sakrality. Obsah textu a forma piesne v Karáskovej tvorbe tvoria nedeliteľnú jednotu. Nepravdepodobnosť druhá: Sváťa spieva pesničky s explicitne kresťanským obsahom. Neštylizuje sa do roly politického disidenta. Neskladá piesne plné inotajov. To, že bude mať problémy so štátnou bezpečnosťou, sa dalo predpokladať. To, že ho medzi seba prijmú sekulárni predstavitelia českého disentu, sa predpokladať nedalo. Nemalo by to byť, a predsa to je? Ako vysvetliť túto nepravdepodobnosť? Tam, kde sa človek usiluje žiť to, čo Václav Havel nazval „životom v pravde“, sa pred ním nevyhnutne otvorí duchovný rozmer. Ľudia v spore s totalitným režimom potrebovali zdroj nádeje, ktorý by im dal silu v tom spore vytrvať. Biblické piesne, spievané v drsnom jazyku ulice, pre mnohých takúto silu mali. Keď sa disident Havel stal prezidentom, vo svojej prvej prezidentskej reči sa prihlásil k odkazu T. G. Masaryka: „Kristus, a nie Cézar“. Nepravdepodobnosť tretia: Karásek bol čudný farár. Doma sa cítil viac medzi máničkami ako medzi tradičnými cirkevníkmi. To sa pochopiť dá. Predpokladali by sme však, že „sekulárny“ farár bude svoju vieru chápať iba ako poetickú metaforu, nebude ju brať v jej doslovnom význame. Karásek však svoju vieru bral a dodnes berie vážne. Kľúč k fenoménu menom Karásek nám poskytol Sváťa sám. K piesni „Žalm na rozloučenou“, povedal toto: „Ta píseň není kritická jen k církvi, ale i k době a ke světu ve kterém žijeme. Já stojím jednou nohou v cirkvi, jednou mimo ní. Ale obě ty nohy stojí pevně, není to tak, že bych s té církve jenom vykukoval. Píseň je o tom, že sa pohybuji na té hranici, jsem plně v církvi i plně ve světě.“ Nuž, na novom CD nosiči dostávate do rúk most. Most, ktorý nepravdepodobným spôsobom spája rozdelené svety. Zostáva už len vložiť disk do prehrávača a ruka v ruke s tými podivnými piesňami sa po Karáskovom moste poprechádzať.
Daniel Pastirčák
Svatopluk Karásek • Řekni ďáblovi ne
Galén, reedícia 2012
