TRIO NE:BO:DAJ
28.06.2013 Filed in: Recenzie
Azyl
Počúvam novú, decentne surrealistickú nahrávku Jula Fujaka a blúdim v jej zvláštnych tajomstvách. Niežeby som sa tam necítil dobre, ale opísateľná emočná pointa nie a nie sa vybaviť. Tápam po nej, v pocitoch ktoré evokuje. Nahrávka akoby bola doplnkom dobre utajených dejov, na ktoré mám prísť sám. Sofistikovaná intelektuálna tajnička. Odkrývanie nánosov. Možno ma len nechcú pustiť do trinástej komnaty. Potom ma napadne, či nie je o chlebe našom každodennom, slovenskom, čiernom. No ale čo napísať o chlebe? Počúvam a pristihnem sa, že mi pred očami bežia obrazy. Je v nich krajina. Naša. Mihajú sa v nej dávni predkovia, ktorých poznám z prastarých fotografií a z rozprávania. Vybavuje sa mi zvláštne vzrušujúci pocit z knihy Jonáša Záborského, Dejiny kráľovstva uhorského, ktorú som nedávno držal v rukách a s úžasom sa noril do starodávnej formy písanej slovenčiny jeho čias. Jej nikdy nevydaný rukopis ležal nejakých 140 rokov v archíve v Prahe. Rozmýšľam tiež o talentovaných ľuďoch: Ako prišla Jana Ambrózová k svojmu vyberanému hereckému a speváckemu výkonu, ktorý tu prezentuje? Kde sa vôbec vzala? Miestami ako nejaká nová Iva Bittová, avšak svojho exponovaného exhibicionizmu blahodarne zbavená. Alebo ako Maria Joāo, výnimočná portugalská speváčka. Elementárnou esenciou nahrávky, niekde priznanou, niekde ukrývanou, je tunajšia ľudová pieseň. Je ako mamin hlas, ktorý v akomkoľvek hluku vždy rozpoznáme. Aj napriek tomu, že všetko je tu pestro vyfarbené textovo-zvukovo-kompozičným experimentovaním. Pokročilý hudobný estét Julo Fujak akoby nám chcel prezentovať zvukovú podstatu tohto nášho životného priestoru. Pralátku, ktorá je nám spoločná, ako jazyk ktorým sa dorozumievame, proporčne aktualizovanú o súčasnosť, ktorú ako zhavranelých bratov na chvíľu odkľaje, nášmu svetu pripomenie. „Všetko je zas v poriadku, zboku, spredu aj od zadku“. Spev, husle, drumbľa – Jana Ambrózová; klavír, spev, zvukové hračky, rádio, autor väčšiny skladieb a aranžmánov – Julo Fujak; taliansky bajan, hlas – Andrej Pleštinský. Nahrávka bola v roku 2012 ocenená Prémiou Hudobného fondu. Je to hudba vykovaná z kultúry tohto nášho krehkého spoločenstva. Ale na strávenie naozaj nie je ľahká.
Počúvam novú, decentne surrealistickú nahrávku Jula Fujaka a blúdim v jej zvláštnych tajomstvách. Niežeby som sa tam necítil dobre, ale opísateľná emočná pointa nie a nie sa vybaviť. Tápam po nej, v pocitoch ktoré evokuje. Nahrávka akoby bola doplnkom dobre utajených dejov, na ktoré mám prísť sám. Sofistikovaná intelektuálna tajnička. Odkrývanie nánosov. Možno ma len nechcú pustiť do trinástej komnaty. Potom ma napadne, či nie je o chlebe našom každodennom, slovenskom, čiernom. No ale čo napísať o chlebe? Počúvam a pristihnem sa, že mi pred očami bežia obrazy. Je v nich krajina. Naša. Mihajú sa v nej dávni predkovia, ktorých poznám z prastarých fotografií a z rozprávania. Vybavuje sa mi zvláštne vzrušujúci pocit z knihy Jonáša Záborského, Dejiny kráľovstva uhorského, ktorú som nedávno držal v rukách a s úžasom sa noril do starodávnej formy písanej slovenčiny jeho čias. Jej nikdy nevydaný rukopis ležal nejakých 140 rokov v archíve v Prahe. Rozmýšľam tiež o talentovaných ľuďoch: Ako prišla Jana Ambrózová k svojmu vyberanému hereckému a speváckemu výkonu, ktorý tu prezentuje? Kde sa vôbec vzala? Miestami ako nejaká nová Iva Bittová, avšak svojho exponovaného exhibicionizmu blahodarne zbavená. Alebo ako Maria Joāo, výnimočná portugalská speváčka. Elementárnou esenciou nahrávky, niekde priznanou, niekde ukrývanou, je tunajšia ľudová pieseň. Je ako mamin hlas, ktorý v akomkoľvek hluku vždy rozpoznáme. Aj napriek tomu, že všetko je tu pestro vyfarbené textovo-zvukovo-kompozičným experimentovaním. Pokročilý hudobný estét Julo Fujak akoby nám chcel prezentovať zvukovú podstatu tohto nášho životného priestoru. Pralátku, ktorá je nám spoločná, ako jazyk ktorým sa dorozumievame, proporčne aktualizovanú o súčasnosť, ktorú ako zhavranelých bratov na chvíľu odkľaje, nášmu svetu pripomenie. „Všetko je zas v poriadku, zboku, spredu aj od zadku“. Spev, husle, drumbľa – Jana Ambrózová; klavír, spev, zvukové hračky, rádio, autor väčšiny skladieb a aranžmánov – Julo Fujak; taliansky bajan, hlas – Andrej Pleštinský. Nahrávka bola v roku 2012 ocenená Prémiou Hudobného fondu. Je to hudba vykovaná z kultúry tohto nášho krehkého spoločenstva. Ale na strávenie naozaj nie je ľahká.
Rado Tihlárik
