„Ňet vekšeho rozkošu jak u starej baby...“
28.06.2013 Filed in: Články
Zuzana Homolová
Ani neviem, či sa sluší priznať k toľkej subjektivite. Ale dobre. Nasadil som si slúchadlá a..., v momente zostávam omráčený omamnou emóciou, hrdlo stiahnuté, prikovaný k stoličke, počarovaný. Prudkosť náhleho zážitku povoľuje až pri tretej skladbe. Vydýchnem si. Veru, ani si nespomínam, kedy ma niečo naposledy tak zasiahlo. Nádhera! Cítim intenzívnu potrebu zaniesť Zuzane Homolovej kyticu kvetov. A s hlbokým uznaním potľapkať po chrbte Miloša Železňáka a Sama Smetanu za majstrovský suport. Už predposledná Zuzanina nahrávka Tvojej duši zahynúť nedám (2005) bola majsterštik. Výborné boli aj tomu predchádzajúce Slovenské balady (1995). Ale Ňet vekšeho rozkošu je pre mňa spomedzi nich asi najpríjemnejším prekvapením. Nepamätám sa, kedy som Zuzanu počul tak zaujímavo a uvoľnene spievať. A kedy boli aranžmány tak komplementárne s ňou samou a jej piesňami. Je to jej azda najčistejšia a najsviežejšia nahrávka vôbec.
Zuzanino pesničkárstvo je ako nebrúsený diamant. Aby si jeho úchvatnosť a prírodnú čistotu dokázal svet plne uvedomiť, treba ho správne zabrúsiť, osadiť do vhodného šperku, dať do zodpovedajúcej vitríny a správne nasvietiť. A na to treba tých najcitlivejších zlatníkov. Na začiatku si to vyskúšali Vladimír Merta a Jan Hrubý (Čas odchádza z domu, 1989). Bohužiaľ, kráse diamantu skôr ublížili. Až moravský folkrockový bard Vlasta Redl (Slovenské balady, 1995) bol šťastnou voľbou. Po ňom však prišli Samo Smetana a Dano Salontay, ktorí sa ukázali byť voľbou ešte šťastnejšou (Tvojej duši zahynúť nedám, 2005). V najnovšej nahrávke Ňet vekšeho rozkošu sa Zuzanin diamant brúsil v rukách Miloša Železnáka a Sama Smetanu. A zdá sa, že títo páni sú zatiaľ tí najlepší zlatníci vôbec. Nahrávka vznikla v triu Trojka Z. H. (Homolová, Železňák, Smetana). Má nádherný akustický zvuk, jemne doplnený elektrickou gitarou. Zuzanin hlas znie radostne sviežo a zároveň zrelšie ako kedykoľvek predtým. Balady sú krásne, obzvlášť prvé dve. Uchváti čistota formy, akou sú uchopené, nápadité aranžmány decentne pulzujú a s majstrovskou úspornosťou a vkusom dotvárajú nadčasový kontext balád. Pôsobia ako čerstvý vzduch na lúke v horách.
Zuzana Homolová, ako folková pesničkárka, je nepochybne vzácny fenomén v slovenskej kultúre. Je to však fenomén vyhranený. Sám dlhé roky presviedčam mnohých svojich priateľov, aby si skúsili prešliapať cestu k zážitku, ktorý Zuzana ponúka. Ale nie všetkým sa to darí. Táto nahrávka je ďalšou skvelou príležitosťou, aby svoj hendikep napravili.
Zuzanino pesničkárstvo je ako nebrúsený diamant. Aby si jeho úchvatnosť a prírodnú čistotu dokázal svet plne uvedomiť, treba ho správne zabrúsiť, osadiť do vhodného šperku, dať do zodpovedajúcej vitríny a správne nasvietiť. A na to treba tých najcitlivejších zlatníkov. Na začiatku si to vyskúšali Vladimír Merta a Jan Hrubý (Čas odchádza z domu, 1989). Bohužiaľ, kráse diamantu skôr ublížili. Až moravský folkrockový bard Vlasta Redl (Slovenské balady, 1995) bol šťastnou voľbou. Po ňom však prišli Samo Smetana a Dano Salontay, ktorí sa ukázali byť voľbou ešte šťastnejšou (Tvojej duši zahynúť nedám, 2005). V najnovšej nahrávke Ňet vekšeho rozkošu sa Zuzanin diamant brúsil v rukách Miloša Železnáka a Sama Smetanu. A zdá sa, že títo páni sú zatiaľ tí najlepší zlatníci vôbec. Nahrávka vznikla v triu Trojka Z. H. (Homolová, Železňák, Smetana). Má nádherný akustický zvuk, jemne doplnený elektrickou gitarou. Zuzanin hlas znie radostne sviežo a zároveň zrelšie ako kedykoľvek predtým. Balady sú krásne, obzvlášť prvé dve. Uchváti čistota formy, akou sú uchopené, nápadité aranžmány decentne pulzujú a s majstrovskou úspornosťou a vkusom dotvárajú nadčasový kontext balád. Pôsobia ako čerstvý vzduch na lúke v horách.
Zuzana Homolová, ako folková pesničkárka, je nepochybne vzácny fenomén v slovenskej kultúre. Je to však fenomén vyhranený. Sám dlhé roky presviedčam mnohých svojich priateľov, aby si skúsili prešliapať cestu k zážitku, ktorý Zuzana ponúka. Ale nie všetkým sa to darí. Táto nahrávka je ďalšou skvelou príležitosťou, aby svoj hendikep napravili.
Rado Tihlárik
