MIKE LARK
28.06.2013 Filed in: Recenzie
1977
Lark Records
Nefalšovaného optimizmu v hudbe nikdy nie je dosť. Napísať veselú, tanečnú a zároveň inteligentnú pesničku nie je jednoduché. Mike Lark, poháňaný optimistickým dynamom, už pätnásť rokov tvorí práve takéto piesne. Že prvýkrát počujete toto meno? Stačí si spomenúť na ceny rádiových hláv, kde sa stal minulý rok nováčikom roka s projektom Dynamo Team: Slavia. Radosťou z hudby, recesiou a optimizmom prekypovala aj kapela, kde bol motorom aktivít a autorom piesní. Pripomíname hity Šakalík, Výberové vybrácie, Skakamarátka... Svoje aktuálne miesto našiel Mike za mixpultom, venuje sa tanečnej hudbe, kolážovitému experimentovaniu s hudobnými motívmi. Nie je najmladší na tanečnej scéne, k čomu sa nehanbí priznať názvom albumu. Rok 1977 je rokom narodenia jeho generácie. Koncepcia albumu je veľmi podobná svojmu predchodcovi, Slavii. Začína sa dvoma veselými skladbami. Lark to robí asi zámerne, že druhá časť jeho nahrávok znie zaujímavejšie. Po hitovejšom prvom sete nasleduje druhý, experimentálnejší. Čo chýba 1977, je viac šťavnatého dievčenského hlasu z Dynamo Teamu. Na albume absentujú skladby ako Show Me The Reality, We Get High, ktoré presne definovali žáner chic dance. 1977 charakterizuje slovné spojenie bigbeat indie dance. Tanečnosť ostala, oveľa častejšie sa ozýva Larkov spev, čo posúva skladby k pesničkovým polohám. Lark rád tvorí s nostalgickým retropohľadom a to sa prejavilo nielen v booklete albumu. Nie gýčovitou spomienkou na dancefloor deväťdesiatych rokov je napríklad skladba One More Groove. Lark je ďalším príkladom toho, ako sa z chalana s gitarou stal pán za mixpultom. Nielen záverečná Soul, ale i skladba Diamonds pripomína časy, keď sa mladý Oldfield pohrával s loopovaním. Dnes je jasné, že Mike Lark absolútne nabehol na tanečnú vlnu. Príbeh jeho hudobného vývoja pripomína Damona Albarna, ktorý sa po kapele Blur venoval projektu Gorillaz, neskôr sólovým projektom, filmovej a scénickej hudbe. Čo bude nasledovať, je v Larkových rukách.
Lark Records
Nefalšovaného optimizmu v hudbe nikdy nie je dosť. Napísať veselú, tanečnú a zároveň inteligentnú pesničku nie je jednoduché. Mike Lark, poháňaný optimistickým dynamom, už pätnásť rokov tvorí práve takéto piesne. Že prvýkrát počujete toto meno? Stačí si spomenúť na ceny rádiových hláv, kde sa stal minulý rok nováčikom roka s projektom Dynamo Team: Slavia. Radosťou z hudby, recesiou a optimizmom prekypovala aj kapela, kde bol motorom aktivít a autorom piesní. Pripomíname hity Šakalík, Výberové vybrácie, Skakamarátka... Svoje aktuálne miesto našiel Mike za mixpultom, venuje sa tanečnej hudbe, kolážovitému experimentovaniu s hudobnými motívmi. Nie je najmladší na tanečnej scéne, k čomu sa nehanbí priznať názvom albumu. Rok 1977 je rokom narodenia jeho generácie. Koncepcia albumu je veľmi podobná svojmu predchodcovi, Slavii. Začína sa dvoma veselými skladbami. Lark to robí asi zámerne, že druhá časť jeho nahrávok znie zaujímavejšie. Po hitovejšom prvom sete nasleduje druhý, experimentálnejší. Čo chýba 1977, je viac šťavnatého dievčenského hlasu z Dynamo Teamu. Na albume absentujú skladby ako Show Me The Reality, We Get High, ktoré presne definovali žáner chic dance. 1977 charakterizuje slovné spojenie bigbeat indie dance. Tanečnosť ostala, oveľa častejšie sa ozýva Larkov spev, čo posúva skladby k pesničkovým polohám. Lark rád tvorí s nostalgickým retropohľadom a to sa prejavilo nielen v booklete albumu. Nie gýčovitou spomienkou na dancefloor deväťdesiatych rokov je napríklad skladba One More Groove. Lark je ďalším príkladom toho, ako sa z chalana s gitarou stal pán za mixpultom. Nielen záverečná Soul, ale i skladba Diamonds pripomína časy, keď sa mladý Oldfield pohrával s loopovaním. Dnes je jasné, že Mike Lark absolútne nabehol na tanečnú vlnu. Príbeh jeho hudobného vývoja pripomína Damona Albarna, ktorý sa po kapele Blur venoval projektu Gorillaz, neskôr sólovým projektom, filmovej a scénickej hudbe. Čo bude nasledovať, je v Larkových rukách.
Jurai Gonšor
