Fénix, ktorý prežil tornádo
28.06.2013 Filed in: Články
Tornádo Lue patrí k tým slovenským hudobným skupinám, na ktoré chodila avantgardná mládež po zmene režimu. Získali si veľkú popularitu aj v Česku a veľmi rýchlo a rázne prerástli lokálnu bratislavskú scénu. Ich pesničky aj koncerty mali vždy svojráznu atmosféru, zvýraznenú okrem iného aj dobrým imidžom kapely, tak trochu na spôsob novoromantikov. Pôvodnú tornádovskú päticu tvorili štyria dobre vyzerajúci mladíci a sexi speváčka svojrázneho šarmu. Hoci dnes z tejto zostavy zostali iba traja, pričom im pribudlo dvadsať rokov, speváčka nevyzerá o nič menej dobre a dvaja muži sú každý úplne iný, no stále v skvelej forme.
Počas uplynulých dvadsiatich rokov malo Tornádo Lue niekoľko dlhoročných prestávok, či skôr fénixovských cyklov: prestalo existovať, no po čase prišlo znovuzrodenie. Toto sa stalo niekoľkokrát, čo je dôkazom nezdolnej životnej sily v príslovečnom oku tornáda.
Tieto cykly postupne okliešťovali, či možno aj očisťovali a obrusovali tvár a výraz skupiny. Začínali piati: Jana Tóthová (spev), Juraj Hladný (bicie), Pavol Murín (basgitara), Jozef Čech (klarinet, saxofón), Dušan Palko (gitara) a v tejto svojej pôvodnej podobe nahrali dve CD: prvé, eponymné Tornádo Lue, nahraté v r. 1991, no vydané až 1993 a druhé, Vlky, v r. 1995. Po sedemročnej pauze sa dali opäť dokopy – bez Dušana Palka, ktorý zmizol v Austrálii. Takže hrali v štvorčlennej zostave: Jana, Juraj, Pavol, Jozef, plus Dodo Tarkay ako hosť. Vydali CD Nebeskí jazdci (2004) – zostali štyria, ale už sa objavovali náznaky, že to ďalej zrejme takto nepôjde. A keď fénix po čase (vlani) opäť povstal z popola, ostali traja: Jana, Juraj a Pavol. Podľa ich vlastných pocitov to vyzerá tak, že toto jadro sa už nerozpadne a že je nielen dostatočne stabilné, ale z viacerých hľadísk plne vyhovujúce.
(Pre úplnosť ich hudobnej chronológie treba dodať, že v r. 2011 sa Jana Tóthová podieľala na projekte Hudba z Marsu, pre ktorý nahrala pieseň Mustang song – jej autorom bol Michal Štofej).
Tieto zmeny do veľkej miery súvisia s celkovými zmenami, aké prirodzene prináša život nám všetkým. Aj členovia Tornáda si prechádzali obdobiami, kedy na hranie a tvorivosť jednoducho nebol čas, či tá správna energia. Veď aj keď boli od začiatku úspešní a obľúbení, nik z nich sa neživí iba hudbou. Skôr naopak: hudba, hranie a celé Tornádo Lue je pre nich od začiatku možnosťou, ako sa na chvíľu vymaniť z bežného života, vytvoriť si celkom iný, hravý priestor, v ktorom členovia kapely prestávajú existovať ako „normálne“, civilné osoby žijúce si svoj každodenný život s nutnosťou riešiť všetko, čo k nemu bežne patrí (vzťahy, rodina, peniaze, zdravie...) a stávajú sa svojskými, štylizovanými postavičkami na pódiu či v éteri. Preto napríklad texty ich piesní väčšinou vôbec nie sú intímne – ich autorka jednoducho spieva o všeličom, čo ju práve napadne, prípadne zhudobňuje básne iných autorov. (To však neznamená, že by jej texty nemali žiadny súvis s jej vlastným vnímaním sveta. Jana iba nespieva o svojich ľúbostných vzťahoch a iných súkromných zážitkoch.) Preto odmietajú zverejňovať akékoľvek informácie o svojom súkromnom živote alebo o ňom hovoriť v súvislosti so svojou hudobnou činnosťou, preto ich vystupovanie na pódiu, ich verejné fotografie a videoklipy vrátane toho, ako sa obliekajú a celkovo prezentujú, má v sebe čosi strojeného až kabaretného. Nie však v duchu umelej pózy, no v duchu priznaného javiskového sveta, ktorého zmysel, zámer a podstata je v oddelení sa od sveta reálneho. No aj za oponou, v tom reálnom, bežnom svete, sú tornádovskí hudobníci zaujímavé, mimoriadne vnímavé i humorné ľudské bytosti.
Pokiaľ ide o novú tvár Tornáda Lue, prvý koncert v novej zostave a s novým programom sa konal v apríli 2012. Koncertovali intenzívne celú jeseň (na Slovensku aj v Česku), čo vyvrcholilo koncom roka trojfázovým nahrávaním live v bratislavskom NuSpirit klube. To bol základ pre nové CD, Tornádo Lue Live. Okrem nového aranžmán starých skladieb (čo tvorilo hlavnú náplň minuloročného koncertovania) sú na ňom aj tri nové skladby, nahraté v štúdiu: Nikto není, Mein Schatz a Šílená. Na novej forme Tornáda je azda najpozoruhodnejšou zmenou prechod Juraja od bicích ku klávesom. Jana popri spievaní občas hrá na gitare, občas jemne udrie do bubnov či činelov. Texty ostávajú české, či skôr československé: v piesni Nikto není v písanej forme názvu písmeno „t“ nie je správne z hľadiska českej gramatiky a zoznam vecí, ktorým dáva speváčka zbohom, tiež z hľadiska češtiny nesedí, pokiaľ ide o pádovú väzbu. Tieto „chyby“ sú zámerné a mne osobne sympatické, pretože potvrdzujú, že Jana sa vyjadruje jednoducho spontánne, tak, ako sa jej chce, bez ohľadu na jazykové normy, pričom nemá prečo nepriznávať, že je Slovenka spievajúca po česky, čiže že češtinu neovláda dokonale. Navyše podtrhujú celkovú svojráznosť Tornáda. Objavuje sa aj nemčina, ktorá bola prítomná už aj na minulom albume Nebeskí jazdci. Po hudobnej stránke pôsobia nové pesničky kabaretne a nadčasovo, mimo akýchkoľvek súčasných žánrov, mimo snahy zapáčiť sa, pôsobiť moderne, či experimentovať. Experimentom je ich samotný vznik. Prekvapuje citlivý, nežný, akoby vyrovnanejší spev. Napriek určitej clivosti až depresívnosti v súčasnom Tornáde zďaleka nechýba humor, pre celú kapelu taký typický.
Vypočuť si nový album alebo zažiť koncert Tornáda Lue je určite veľmi príjemným, výraznou energiou a dobrou náladou nabitým zážitkom. Či je to už pre niekoho nostalgia po dvadsiatich rokoch, alebo oboznámenie sa s niečím dosiaľ neznámym.
Juraj, ako vnímaš svoj posun od bicích ku klávesom?
Ďuro: Zmenila sa celá koncepcia, nielen nástrojové obsadenie. S tým klavírom prišla Jana, mala pocit, že správna kabaretná speváčka by vždy mala mať svojho pianistu.:) Zistili sme, že je to možné a že nám to takto vyhovuje. Kupodivu som sa s tým celkom rýchlo zžil. Klavír je tiež rytmický nástroj, takže zostávam v rytmickej sekcii. Z bicích mi asi najviac chýbajú činely.:)
Akú históriu má tvoja hra na klavíri? Aký nástroj máš?
Ďuro: V detstve som chodil nejaký čas na hodiny klavíra, až kým som si neurobil prvú sadu bicích z kartónových krabíc a s klavírom som skončil. No a teraz som ho znova našiel.
Na koncertoch používam stage piano – zvuky klavíra a rôznych archaických organov. Skúšali sme všelijaké možnosti klávesových nástrojov, nakoniec sme vybrali tieto dva základné zvuky. Najradšej by som so sebou nosil malé klavírne krídlo a Hammond organ aj s Leslie bedňou, ale celé by to vážilo okolo tony, takže to momentálne nie je možné.
Jana, spievaš teraz veľmi jemne (hlavne v nových piesňach), hráš na všetkom, na čom treba. Ako odráža tvoja terajšia tvorba tvoj život, tvoj osobný vývoj?
Jana: Príliš neuvažujem nad tým ako spievam, v minulosti to asi znelo naliehavejšie. Vyplýva to asi aj z toho, že neprekrikujem celú kapelu. Práve to ma vlastne oslobodilo, ale napriek tomu sa na podstate nič nezmenilo. Môj život vedome oddeľujem od života Tornáda, je to možno len podzemie mojej mysle... Snažím sa spievať o všeobecných veciach, ktoré by sa mohli týkať každého človeka.
Vymýšľaš melódie k novým piesňam sama, alebo tvoríte spoločne?
Jana: Jedno sa prispôsobuje druhému a naopak. Mám relatívne jasnú predstavu, ako by mala pesnička vyzerať a robím všetko pre to, aby sme ju spolu zrealizovali. Niekedy ju vysvetľujem veľmi abstraktne, ale je výhodou, že sa poznáme tak dlho. Výsledok je nakoniec aj tak iný, obyčajne kombináciou predstáv všetkých zúčastnených.
Texty sú stále iba tvoja doména? Je v nich aj dnes dosť smútku a bolesti, nutnosti byť sám a aj tak ísť ďalej. Ako vnímaš tieto stránky života? Si šťastná a spokojná s tým, čo je? Čo je pre teba teraz najdôležitejšie, aby si mala pocit naplnenosti?
Jana: Texty píšem hlavne ja, ale často sa mi zdá, že sú na môj vkus málo absurdné, tak poprosím ostatných, aby hovorili, čo ich len napadne. Niečo nečakané a neadekvátne. Napríklad text o samurajovi: je to fakticky o ničom a volá sa to Samuraj. Ďuro vymyslel refrén, niečo ako Kamikadze, Ikebana, Harakiri, Kjótó... atď. Z takých vecí viem mať radosť. V zásade sa vyhýbam dopovedaným pointám. Bolesť a smútok sú moje hlavné témy, asi ich poznám najlepšie, ale pokladám sa za šťastného človeka. Najdôležitejšia je pre mňa láska.
V čom je pre vás rozdiel medzi Tornádom kedysi a teraz?
Jana: Neviem, asi len v tom, že Tornádo kedysi bolo niečo, s čím som nevedela žiť, no bez toho tiež nie, a dnes už menej pochybujem.
Paľo: Ja žiaden zásadný rozdiel nevnímam. Tornádo je už vyše dvadsať rokov rovnaké, menia sa iba okolnosti.
Ďuro: Tým, že teraz hráme len traja, pracujeme spolu o dosť systematickejšie ako v minulosti.
Ako vnímate plynutie času? Premeny? (seba, svojho života, okolia...)
Paľo: Čas je paradoxný. Čím rýchlejšie vám život ubieha, tým pomalšie starnete, Einstein to dokonca vedecky dokázal. Je to veľmi optimistická a povzbudivá téza.
Jana: Z môjho pohľadu časom miznú ľudia, sídliská, mestá... zdá sa, že je to mocná veličina, ale zároveň tomu tak úplne neverím.
Ďuro: A Faust hovorí: „Postoj, chvíľa, si krásna!“
Ako sa majú ostatní, bývalí členovia Tornáda? Ste s nimi v kontakte?
Jana: Neviem, dlho sme sa nevideli a už ani neviem „jak to doopravdy bylo“; je to ako stará fotka, trochu už vybledla.
Paľo: Pokiaľ viem, Dušan aj Jozef majú rodiny, kontakt je teraz sporadický, skôr náhodný. Ale priateľstvo sa nemeria množstvom spoločne strávených hodín.
A o úplne iných, nových členoch neuvažujete? Stačí/vyhovuje vám takáto zostava (aj čo sa týka nástrojov a tým pádom možností pri live vystúpeniach)?
Ďuro: Možnosti sú takmer nekonečné, ale táto nástrojová úspornosť je pre nás stále nečakane inšpirujúca.
Paľo: Na to, aby sme hudbou povedali to, čo chceme, si vystačíme traja. A niekedy by stačili aj dvaja.:) Potom zostáva otázkou iba forma. Budúcich členov našej sprievodnej skupiny nevylučujem.
Teraz je naším skrytým novým členom zvukár Ivan. Ale bez obsahu je akákoľvek forma zbytočná.
Čo teraz počúvate? Ovplyvňuje/inšpiruje vás v súčasnosti nejaká hudba alebo hudobník?
Paľo: Ani nie. Počúvam čokoľvek, čo sa mi postaví do cesty. Hudba nie je najdôležitejšia vec na svete.
Jana: Freejazzový bigband Sun Ra.
Ďuro: Aby som bol v obraze, na YouTube sledujem černošské gospelové omše.
Chcete svojim poslucháčom a fanúšikom odkázať niečo špeciálne, alebo ani nie?
Paľo: No, keď mám tú možnosť, tak by som zacitoval Lemmyho Kilmistera: „Nezomrite v hanbe!“
Jana: K tomu nemám čo dodať.
Ďuro: Hallelujah!
Počas uplynulých dvadsiatich rokov malo Tornádo Lue niekoľko dlhoročných prestávok, či skôr fénixovských cyklov: prestalo existovať, no po čase prišlo znovuzrodenie. Toto sa stalo niekoľkokrát, čo je dôkazom nezdolnej životnej sily v príslovečnom oku tornáda.
Tieto cykly postupne okliešťovali, či možno aj očisťovali a obrusovali tvár a výraz skupiny. Začínali piati: Jana Tóthová (spev), Juraj Hladný (bicie), Pavol Murín (basgitara), Jozef Čech (klarinet, saxofón), Dušan Palko (gitara) a v tejto svojej pôvodnej podobe nahrali dve CD: prvé, eponymné Tornádo Lue, nahraté v r. 1991, no vydané až 1993 a druhé, Vlky, v r. 1995. Po sedemročnej pauze sa dali opäť dokopy – bez Dušana Palka, ktorý zmizol v Austrálii. Takže hrali v štvorčlennej zostave: Jana, Juraj, Pavol, Jozef, plus Dodo Tarkay ako hosť. Vydali CD Nebeskí jazdci (2004) – zostali štyria, ale už sa objavovali náznaky, že to ďalej zrejme takto nepôjde. A keď fénix po čase (vlani) opäť povstal z popola, ostali traja: Jana, Juraj a Pavol. Podľa ich vlastných pocitov to vyzerá tak, že toto jadro sa už nerozpadne a že je nielen dostatočne stabilné, ale z viacerých hľadísk plne vyhovujúce.
(Pre úplnosť ich hudobnej chronológie treba dodať, že v r. 2011 sa Jana Tóthová podieľala na projekte Hudba z Marsu, pre ktorý nahrala pieseň Mustang song – jej autorom bol Michal Štofej).
Tieto zmeny do veľkej miery súvisia s celkovými zmenami, aké prirodzene prináša život nám všetkým. Aj členovia Tornáda si prechádzali obdobiami, kedy na hranie a tvorivosť jednoducho nebol čas, či tá správna energia. Veď aj keď boli od začiatku úspešní a obľúbení, nik z nich sa neživí iba hudbou. Skôr naopak: hudba, hranie a celé Tornádo Lue je pre nich od začiatku možnosťou, ako sa na chvíľu vymaniť z bežného života, vytvoriť si celkom iný, hravý priestor, v ktorom členovia kapely prestávajú existovať ako „normálne“, civilné osoby žijúce si svoj každodenný život s nutnosťou riešiť všetko, čo k nemu bežne patrí (vzťahy, rodina, peniaze, zdravie...) a stávajú sa svojskými, štylizovanými postavičkami na pódiu či v éteri. Preto napríklad texty ich piesní väčšinou vôbec nie sú intímne – ich autorka jednoducho spieva o všeličom, čo ju práve napadne, prípadne zhudobňuje básne iných autorov. (To však neznamená, že by jej texty nemali žiadny súvis s jej vlastným vnímaním sveta. Jana iba nespieva o svojich ľúbostných vzťahoch a iných súkromných zážitkoch.) Preto odmietajú zverejňovať akékoľvek informácie o svojom súkromnom živote alebo o ňom hovoriť v súvislosti so svojou hudobnou činnosťou, preto ich vystupovanie na pódiu, ich verejné fotografie a videoklipy vrátane toho, ako sa obliekajú a celkovo prezentujú, má v sebe čosi strojeného až kabaretného. Nie však v duchu umelej pózy, no v duchu priznaného javiskového sveta, ktorého zmysel, zámer a podstata je v oddelení sa od sveta reálneho. No aj za oponou, v tom reálnom, bežnom svete, sú tornádovskí hudobníci zaujímavé, mimoriadne vnímavé i humorné ľudské bytosti.
Pokiaľ ide o novú tvár Tornáda Lue, prvý koncert v novej zostave a s novým programom sa konal v apríli 2012. Koncertovali intenzívne celú jeseň (na Slovensku aj v Česku), čo vyvrcholilo koncom roka trojfázovým nahrávaním live v bratislavskom NuSpirit klube. To bol základ pre nové CD, Tornádo Lue Live. Okrem nového aranžmán starých skladieb (čo tvorilo hlavnú náplň minuloročného koncertovania) sú na ňom aj tri nové skladby, nahraté v štúdiu: Nikto není, Mein Schatz a Šílená. Na novej forme Tornáda je azda najpozoruhodnejšou zmenou prechod Juraja od bicích ku klávesom. Jana popri spievaní občas hrá na gitare, občas jemne udrie do bubnov či činelov. Texty ostávajú české, či skôr československé: v piesni Nikto není v písanej forme názvu písmeno „t“ nie je správne z hľadiska českej gramatiky a zoznam vecí, ktorým dáva speváčka zbohom, tiež z hľadiska češtiny nesedí, pokiaľ ide o pádovú väzbu. Tieto „chyby“ sú zámerné a mne osobne sympatické, pretože potvrdzujú, že Jana sa vyjadruje jednoducho spontánne, tak, ako sa jej chce, bez ohľadu na jazykové normy, pričom nemá prečo nepriznávať, že je Slovenka spievajúca po česky, čiže že češtinu neovláda dokonale. Navyše podtrhujú celkovú svojráznosť Tornáda. Objavuje sa aj nemčina, ktorá bola prítomná už aj na minulom albume Nebeskí jazdci. Po hudobnej stránke pôsobia nové pesničky kabaretne a nadčasovo, mimo akýchkoľvek súčasných žánrov, mimo snahy zapáčiť sa, pôsobiť moderne, či experimentovať. Experimentom je ich samotný vznik. Prekvapuje citlivý, nežný, akoby vyrovnanejší spev. Napriek určitej clivosti až depresívnosti v súčasnom Tornáde zďaleka nechýba humor, pre celú kapelu taký typický.
Vypočuť si nový album alebo zažiť koncert Tornáda Lue je určite veľmi príjemným, výraznou energiou a dobrou náladou nabitým zážitkom. Či je to už pre niekoho nostalgia po dvadsiatich rokoch, alebo oboznámenie sa s niečím dosiaľ neznámym.
Juraj, ako vnímaš svoj posun od bicích ku klávesom?
Ďuro: Zmenila sa celá koncepcia, nielen nástrojové obsadenie. S tým klavírom prišla Jana, mala pocit, že správna kabaretná speváčka by vždy mala mať svojho pianistu.:) Zistili sme, že je to možné a že nám to takto vyhovuje. Kupodivu som sa s tým celkom rýchlo zžil. Klavír je tiež rytmický nástroj, takže zostávam v rytmickej sekcii. Z bicích mi asi najviac chýbajú činely.:)
Akú históriu má tvoja hra na klavíri? Aký nástroj máš?
Ďuro: V detstve som chodil nejaký čas na hodiny klavíra, až kým som si neurobil prvú sadu bicích z kartónových krabíc a s klavírom som skončil. No a teraz som ho znova našiel.
Na koncertoch používam stage piano – zvuky klavíra a rôznych archaických organov. Skúšali sme všelijaké možnosti klávesových nástrojov, nakoniec sme vybrali tieto dva základné zvuky. Najradšej by som so sebou nosil malé klavírne krídlo a Hammond organ aj s Leslie bedňou, ale celé by to vážilo okolo tony, takže to momentálne nie je možné.
Jana, spievaš teraz veľmi jemne (hlavne v nových piesňach), hráš na všetkom, na čom treba. Ako odráža tvoja terajšia tvorba tvoj život, tvoj osobný vývoj?
Jana: Príliš neuvažujem nad tým ako spievam, v minulosti to asi znelo naliehavejšie. Vyplýva to asi aj z toho, že neprekrikujem celú kapelu. Práve to ma vlastne oslobodilo, ale napriek tomu sa na podstate nič nezmenilo. Môj život vedome oddeľujem od života Tornáda, je to možno len podzemie mojej mysle... Snažím sa spievať o všeobecných veciach, ktoré by sa mohli týkať každého človeka.
Vymýšľaš melódie k novým piesňam sama, alebo tvoríte spoločne?
Jana: Jedno sa prispôsobuje druhému a naopak. Mám relatívne jasnú predstavu, ako by mala pesnička vyzerať a robím všetko pre to, aby sme ju spolu zrealizovali. Niekedy ju vysvetľujem veľmi abstraktne, ale je výhodou, že sa poznáme tak dlho. Výsledok je nakoniec aj tak iný, obyčajne kombináciou predstáv všetkých zúčastnených.
Texty sú stále iba tvoja doména? Je v nich aj dnes dosť smútku a bolesti, nutnosti byť sám a aj tak ísť ďalej. Ako vnímaš tieto stránky života? Si šťastná a spokojná s tým, čo je? Čo je pre teba teraz najdôležitejšie, aby si mala pocit naplnenosti?
Jana: Texty píšem hlavne ja, ale často sa mi zdá, že sú na môj vkus málo absurdné, tak poprosím ostatných, aby hovorili, čo ich len napadne. Niečo nečakané a neadekvátne. Napríklad text o samurajovi: je to fakticky o ničom a volá sa to Samuraj. Ďuro vymyslel refrén, niečo ako Kamikadze, Ikebana, Harakiri, Kjótó... atď. Z takých vecí viem mať radosť. V zásade sa vyhýbam dopovedaným pointám. Bolesť a smútok sú moje hlavné témy, asi ich poznám najlepšie, ale pokladám sa za šťastného človeka. Najdôležitejšia je pre mňa láska.
V čom je pre vás rozdiel medzi Tornádom kedysi a teraz?
Jana: Neviem, asi len v tom, že Tornádo kedysi bolo niečo, s čím som nevedela žiť, no bez toho tiež nie, a dnes už menej pochybujem.
Paľo: Ja žiaden zásadný rozdiel nevnímam. Tornádo je už vyše dvadsať rokov rovnaké, menia sa iba okolnosti.
Ďuro: Tým, že teraz hráme len traja, pracujeme spolu o dosť systematickejšie ako v minulosti.
Ako vnímate plynutie času? Premeny? (seba, svojho života, okolia...)
Paľo: Čas je paradoxný. Čím rýchlejšie vám život ubieha, tým pomalšie starnete, Einstein to dokonca vedecky dokázal. Je to veľmi optimistická a povzbudivá téza.
Jana: Z môjho pohľadu časom miznú ľudia, sídliská, mestá... zdá sa, že je to mocná veličina, ale zároveň tomu tak úplne neverím.
Ďuro: A Faust hovorí: „Postoj, chvíľa, si krásna!“
Ako sa majú ostatní, bývalí členovia Tornáda? Ste s nimi v kontakte?
Jana: Neviem, dlho sme sa nevideli a už ani neviem „jak to doopravdy bylo“; je to ako stará fotka, trochu už vybledla.
Paľo: Pokiaľ viem, Dušan aj Jozef majú rodiny, kontakt je teraz sporadický, skôr náhodný. Ale priateľstvo sa nemeria množstvom spoločne strávených hodín.
A o úplne iných, nových členoch neuvažujete? Stačí/vyhovuje vám takáto zostava (aj čo sa týka nástrojov a tým pádom možností pri live vystúpeniach)?
Ďuro: Možnosti sú takmer nekonečné, ale táto nástrojová úspornosť je pre nás stále nečakane inšpirujúca.
Paľo: Na to, aby sme hudbou povedali to, čo chceme, si vystačíme traja. A niekedy by stačili aj dvaja.:) Potom zostáva otázkou iba forma. Budúcich členov našej sprievodnej skupiny nevylučujem.
Teraz je naším skrytým novým členom zvukár Ivan. Ale bez obsahu je akákoľvek forma zbytočná.
Čo teraz počúvate? Ovplyvňuje/inšpiruje vás v súčasnosti nejaká hudba alebo hudobník?
Paľo: Ani nie. Počúvam čokoľvek, čo sa mi postaví do cesty. Hudba nie je najdôležitejšia vec na svete.
Jana: Freejazzový bigband Sun Ra.
Ďuro: Aby som bol v obraze, na YouTube sledujem černošské gospelové omše.
Chcete svojim poslucháčom a fanúšikom odkázať niečo špeciálne, alebo ani nie?
Paľo: No, keď mám tú možnosť, tak by som zacitoval Lemmyho Kilmistera: „Nezomrite v hanbe!“
Jana: K tomu nemám čo dodať.
Ďuro: Hallelujah!
Zuzana Šestáková
