Umelec, rečník, vtipkár, človek paradoxov. O pôvodnej slovenskej hudbe vie viac než priemerný hudobný historik, o muzikantoch ani nehovoriac. Na adresu domácich pomerov si pritom neodpúšťa kritiku ostrú ako britva. V krajine pod Tatrami spoluvytvára kultúrne hodnoty. Domácu politiku ale zatracuje so zanietením jezuitu. Spieva po slovensky a hrá po slovensky tak ako máloktorý Slovák. Profesionalita, s akou to robí, sa však hodí výsostne do opisu hudobných legiend Západu. Zoznámte sa prosím s Andrejom Šebanom, najzáhadnejším (a najzábavnejším) príslušníkom slovenskej hudobnej scény.

Začnime od konca. Vraj ste v ostatných týždňoch v nadpriemernej pohode. Čože sa za tým skrýva?
Veľa sme skúšali, hrali a nahrávali. A čím viac hrám, tým viac som v pohode.

Čím viac pracujete, tým ste spokojnejší?
Pre mňa to nie je práca.

Čím viac sa venujete hobby, tým ste spokojnejší?
Pre mňa to nie je ani hobby.

Čím viac sa venujete svojej hudobnej vášni, tým ste spokojnejší?
Asi áno. Jeden múdry scenárista povedal, že keď má človek v živote možnosť tvoriť, tak má šancu byť naplnený alebo nebodaj šťastný. Práca a hobby sú pre mňa niečo úplne iné ako tvorba.

Takže vy ste vlastne nikdy nepracovali?
Ani veľmi nie. (Smiech).

Hudba je však rehoľa a vy sa jej venujete už od siedmich rokov. Kde sa vo vás bralo toľko sebadisciplíny, že ste dobrovoľne trávili hodiny cvičením namiesto toho, aby ste sa vonku naháňali s kamarátmi?
Ako chlapec som sa najskôr venoval tak napoly kresleniu a tak napoly hudbe. A keď som mal dvanásť rokov, ticho som sám sebe povedal, že chcem a naplno budem robiť muziku. Nebral som ohľady na podmienky a možnosti, to by som sa ďaleko nedostal. Toto rozhodnutie a jeho nasledovanie bolo výsledkom mojej individuálnej vnútornej sily a odhodlania. Vízia, že sa živím hudbou, bola pre mňa priam fascinujúca. Vlastne to bolo niečo až za hranicou mojich najdivokejších predstáv, aké som si len vedel predstaviť v predstave predstavy o predstave.

Ako sa v disciplíne udržiavate dnes, keď už vaše meno možno považovať za značku?
Je to stále o tom istom – o mojej vôli, o individuálnej sile. Pred okolím o skúšaní samozrejme hovorím ako o džobe. Za formulkami „idem do roboty“ a „mám prácu“ sa skrýva skúšanie doma aj s kapelou, koncertovanie i rozširovanie hudobných obzorov. A tichá výstraha, že nebudem dvíhať mobily, odpovedať na esemesky, komunikovať cez mail, cez Facebook, ani inak.

Krásny džob, avšak s pracovnými hodinami skôr v limite od nevidím do nevidím ako od ôsmej do štvrtej...
Je to naozaj tak. Pokiaľ si nenaordinujem dovolenku, pretože už zjavne potrebujem vypnúť, venujem sa hudbe v jednom kuse.

Ako sa udržiavate v kondícii, aby ste to všetko zvládali a aby výsledok stál za to?
Telo neoklamete. Práve naopak, ono vám hovorí, ako na tom ste a čo si myslí. Ak chcete, aby veci nejako vyzerali, musíte byť v aspoň relatívne dobrej kondícii. Keby to tak nebolo, tak si neviem predstaviť, ako by napríklad vyzeralo novembrové turné Andrej Šeban Bandu. V rámci šnúry sme odohrali desať koncertov v mestách po celom Slovensku a jedno vystúpenie sme absolvovali v Prahe. Samotné koncerty niekedy trvali až dve a trištvrte hodiny. Pre mňa to znamenalo mať v hlave takmer tri hodiny programu, potom rovnako dlho stáť na pódiu, celé to viesť, hrať na gitaru, spievať a komunikovať s publikom. Takže, aby som konečne priamo odpovedal na vašu otázku, v lete plávam koľko sa len dá a v zime lyžujem. Tiež koľko sa len dá.

Ako je to s psychickou prípravou - bojujete po toľkých rokoch verejného vystupovania ešte s trémou alebo so strachom zo zlyhania?
To ani nie. Najmä, keď človek hrá veľa koncertov za sebou, tréma opadne. To však neznamená, že sa môžete vybrať na pódium nepripravený, lážo-plážo, ako keby ste šli na návštevu a v ruke ešte držať mobil, z ktorého počuť „tak nazdar“. Musíte si pamätať minimálne dve hodiny hudby, potrebujete byť absolútne skoncentrovaný. Čo v praxi vyzerá asi tak, že v období, keď koncertujem, nemyslím na nič iné ako na to, čo bolo na pódiu deň predtým a ako by to malo na pódiu vyzerať v deň vystúpenia. Túto koncentráciu si treba strážiť a nenechať sa vyviesť z rovnováhy okolnosťami typu nefungujúca sprcha v hotelovej izbe a nevykúrená sála. Ak tým veciam neviete zabrániť, ani ich neriešte. Len by ste sa zbytočne rozčúlili a negatívne ovplyvnili koncert.

Vždy ste pristupovali k hudbe a vystúpeniam takto zodpovedne, alebo to prišlo s vekom?
Skôr ako o zodpovednosti je to o tom, že ak chcete podať profesionálny výkon, inak sa to robiť ani nedá. Moment, keď vyleziete na pódium, je výsledok dlhej predchádzajúcej prípravy, taká špička ľadovca. No a s vekom ide to, že je človek stále pozornejší, citlivejší a veci sa snaží zdokonaľovať. Vyžaduje to veľa času a sústredenia. Ale pre mňa je hudba ten najlepšie strávený čas, takže s tým nemám problém.

Odmenou za vydarený koncert zvykne byť vlna eufórie. Čo robíte s ňou?
Keď sa hranie podarí a všetko dobre dopadne, stav do ktorého sa dostanete, je skutočne neopísateľný. Úplne vás nabudí a ťažko sa potom dá zaspať. Koncerty mi vždy úplne pretočia režim.

Rockeri ale nechodia hneď spať ani po nevydarených vystúpeniach.
No, tak to veru nechodia! Čítal som interview s jedným hudobníkom, ktorý hovoril, že jeho podmienkou pri koncertovaní je hotel s non-stop sprístupneným bazénom. Po vystúpení vždy skočí do vody a pláva dovtedy, kým eufóriu zo seba nedostane. Až potom ide spať. Tak, ale čo budeme snívať? Nám tu takýto luxus určite nehrozí.

Aké je vaše rýdzo slovenské riešenie?
Vypijem pivo - dve, porozprávam sa s chlapcami z kapely a s naším zvukárom Milošom Brunclíkom o tom, aký bol koncert a idem spať.

Pravdu povediac, očakávali sme trochu divokejšie metódy.
Samozrejme, boli obdobia akýchsi intenzívnejších žúrov, ani si ich už presne nepamätám... (Smiech).

Možno sa len ťažšie oslavuje s kolegami, ktorí sú od vás o generáciu mladší... Považujeme za zázrak, že niekto tak náročný ako vy vôbec dokázal vyskladať novú kapelu, navyše z muzikantov, ktorí by vám mohli suplovať synov. Prečo ste lovili práve v takýchto jarých vodách?
Moji spoluhráči - basgitarista Peter „Muca“ Rusňák, klávesák Daniel Špiner a bubeník Miško Fedor - sú šikovní mladí ľudia, ochotní obetovať kapele isté veci. Na Slovensku je naozaj ťažké nájsť súcich muzikantov! Krajina je malá, možností na koncertovanie je minimum a živiť sa tu hudbou je mimoriadne náročné. Okrem toho tu ani neexistuje poriadna scéna alebo podhubie. Martin Valihora má klub U Dežmára, kde sa stretávajú muzikanti, všetka česť. Ale o ulici s lokálmi, v ktorých by sa pravidelne hrávalo, či nebodaj hrávalo niečo iné ako cover verzie, respektíve „vlastná tvorba“ pripomínajúca kópie kópií skopírovaných kópií, môžeme len snívať. Hudobníci sa nepohybujú v prostredí, kde by sa navzájom kontaktovali, učili, obohacovali a rástli. A to opisujem pomery v hlavnom meste. Na zvyšku Slovenska je situácia ešte žalostnejšia.

Nemajú dôvody pre túto elégiu aj hlbšie korene – napríklad chýbajúcu výchovu k hudbe?
Samozrejme, to tu chýba. Naše hudobné školstvo je v tragickom stave. Je to široký problém, plný rôznych súvislostí. Ale čo v tejto krajine vlastne naozaj funguje?

S kapelou, ktorú ste v týchto neľahkých pomeroch dokázali dať dokopy, ste „spokojný v rámci možností“ alebo „skutočne spokojný“?
Som rád, že som našiel takých talentovaných a obetavých spoluhráčov, som hrdý na našu spoluprácu a najmä na nedávnu šnúru. To však neznamená, že Andrej Šeban Band funguje tak, ako by sa patrilo. Na Slovensku jednoducho nie je možné venovať sa hudbe poriadne a napríklad skúšať od pondelka do piatku. Chalani sú zďaleka, majú svoje zamestnania, sú fixovaní na isté miesta a ja nie som schopný dostať ich do skúšobne a tam sa s nimi na pol roka zavrieť a hrať.



Vyzerá to tak, že celý problém slovenskej hudby je problém finančný.
Je to jeden z najväčších problémov všeobecne na Slovensku, aj v mojom prípade. Rád by som skúšal profesionálne, tak ako sa to robí v naozajstných podmienkach. Na to by som však musel mať dostatok farebných papierikov rozmerov asi osem krát pätnásť centimetrov, aby som si mohol dovoliť platiť členov kapely paušálne každý mesiac. Mal by som ich za to kompletne k dispozícii a nemusel počúvať a bohužiaľ akceptovať „ja dnes nemôžem, lebo...“

Výsledok podmienok, v akých sa na Slovensku robí hudba, je aký?
To, čo sa dnes deje na našej hudobnej scéne, je najväčší a najbohapustejší amaterizmus, aký tu kedy bol. To, čo tu je k dispozícii, má so súčasnými profesionálnymi podmienkami máločo spoločné.

Podmienky sa odvíjajú aj od niečoho iného ako od ekonomického aspektu?
Nie je to len o peniazoch. Svoju úlohu tu zohráva aj história, kultúra a veľkosť krajiny. Situácia je naozaj na zaplakanie, a málokto si tu uvedomuje. Koľko kapiel dnes jazdí so svojím zvukárom, so svojím osvetľovačom, so svojím ozvučením, so svojimi svetlami?

Koľko?
Odhadujem to tak na cifru od nula do dva až tri.

Kto sú tí vyvolení?
Tí, ktorí majú dobrú finančnú podporu.

Ako ste na tom boli počas Andrej Šeban Band Tour vy?
Mali sme vlastnú aparatúru a vlastného zvukára, ale na svetlá už nevyšlo. Väčšina kapiel je na tom ešte horšie – vystúpenia odohrajú so zvukárom a osvetľovačom, ktorého na koncerte vidia prvýkrát v živote. A o svetlách sa tu už nikto ani nebaví. Keď ma dnes niekto pozve koncertovať, tak to nie, že sa rieši honorár, ale hľadá sa auto, ktoré by som si mohol finančne dovoliť.

Ako teda dokáže prežiť slovenský hudobník?
Tak, že hrá všetko, všade, s kýmkoľvek. Ako zmyslov zbavený. A popritom je ešte aj zamestnaný, alebo si aspoň privyrába na brigádach.

Prečo sa hudobníci radšej neuchyľujú ku kompromisu – sem-tam spraviť komerčnú muziku a za honorár sa potom venovať alternatíve?
Lebo toto je tá najväčšia pasca, aká existuje a aká tu fungovala už za hlbokého socializmu. Veľa ľudí objavilo toto riešenie - získame peniaze, kúpime si aparatúru a začneme robiť to naše umenie. A tak odišli hrávať do takzvaných barov vo Švédsku, Nórsku a Nemecku. A keď tie peniaze konečne mali, tak boli takí zničení, že už ani nevedeli, na čo ich vlastne zarobili a radšej si začali kupovať Mercedesy a Bavoráky. Ako všetko, čo robíte, aj komerčné hranie na vás zanechá stopy. Automaticky sa začnete inak chovať, začnete inak rozmýšľať, inak si nastavíte priority. Časom si na to zvyknete a na konci už ani neviete, čo si naozaj myslíte.

Znie to tak, akoby ste hovorili z vlastnej skúsenosti.
Samozrejme, veď som robil aj veci komerčného typu, všelijako som sa živil muzikou. Skladal som hudbu do reklám a musel som komunikovať s ľuďmi z agentúr. Nahrával som s kadekým, od Marcely Laiferovej cez Petra Hečka, Vaša Patejdla, Mariku Gombitovú, Paľa Hammela, Roba Grigorova, po Ivetu Bartošovú. Všetci, ktorí tu mali ruky a nohy ma volali nahrávať gitary a ja som pekne nastúpil a šiel. Popritom som skúšal a vystupoval s viacerými kapelami, robil hudbu do divadla a do filmu. Až som si jedného dňa všimol, že už ani neviem, prečo hrám, čo hrám, či ma to baví, že vlastne neviem nič. Keď raz do takéhoto kolotoča nastúpite, za chvíľu vás to pomelie a vy sa až po čase pristihnete pri otázke „a čo som to na začiatku chcel?“.

Ale tak... aspoň skúsenosť s barom máte minimálnu.
Keď skončila spolupráca s Richardom Müllerom a mal som pocit, že asi nemám peniaze, skúsil som, prosím pekne, flamenco u západných susedov. Jedenkrát sme vycestovali do Rakúska a tam sme hrali v nejakej španielskej krčme. Dopadlo to naozaj famózne. Flamenco neviem hrať a opil som sa tam pod čiernu zem. Po vystúpení som kapelníkovi oznámil, že ma tam už nikdy viac neuvidí. A tak sa aj stalo.

Boli ste počas vystúpenia primerane nastylovaný?
Nuž, natiahli ma do bielej španielskej košele, obmotali opaskom s býkom a obuli mi špicaté topánky. Cítil som sa výborne. Ako idiot. (Smiech).
Životné ponaučenie: zo Slovenska by sme mali vyvážať niečo iné ako flamenco.
A toto je ďalší problém našej hudby! Tu sa žije spôsobom hlava v LA a nohy v Petržalke. Keď niektorí muzikanti obdivujú nejakého XY z NY, tak si málokedy uvedomujú, že on nemá nohy v Bratislave a hlavu v NYC, ale že je celý v New Yorku. Tam žije, tvorí a reflektuje miestnu atmosféru. Kým nám ako keby chýbala nebojácnosť a autenticita. Dopadnúť to môže len jediným spôsobom – človek sa stane viac či menej dobrým epigónom.

Zaujíma však niekoho v zahraničí pôvodná slovenská tvorba?
Mohla by, keby bola postavená na tom, že je odtiaľto, že je to naša kultúra a nie len napodobnenina inej kultúry. Nosiť r´n´b zo Slovenska do Ameriky je síce krásna činnosť, ale asi taká potrebná ako vyvážať sushi do Japonska, pizzu do Talianska a guláš do Maďarska. Kto má chuť počúvať džez z Petržalky? Koho to zaujíma? Ja džez milujem. Ale ten autentický.

Takže váš ortieľ?
Treba sa pozrieť, ktorému slovenskému telesu sa podarilo preraziť s pôvodnou tvorbou v zahraničí a na jeho príklade pochopiť, ako veci fungujú. Pokiaľ viem, tak uspel jeden, jediný súbor. Volá sa Lúčnica.

Vy však vychádzate zo slovenskej ľudovej hudobnej tradície ako máloktorý z našich autorov. Vaše ambície nepresahujú hranice?
Ja sa síce môžem o niečo pokúšať, ale zásadná vec je uspieť najprv pred domácim publikom. A keď to bude fungovať pod Tatrami, možno sa to dostane aj von. Ja robím tu, vychádzam zo slovenských tradícii, stále o tom meliem a hrám na gitare tak slovensky ako nikto iný.

Veľa slovenských muzikantov sa snaží koncertovať v zahraničí, najmä vo Veľkej Británii.
Je fajn ísť zahrať au-pairkam do Londýna, alebo spraviť turné po Amerike pre slovenské komunity. Super, gratulujem tým ľuďom, je to krásny výlet a všetko je fajn, ale to je úplne iný príbeh. Ja by som rád koncertoval po celom svete, ale nie je to moja hlavná priorita. Vážim si každé živé vystúpenie, nech sa odohráva kdekoľvek.

Čo radíte kolegom s internacionálnymi cieľmi?
Nič. Maximálne im môžem držať palce. Človek si väčšinou neuvedomuje, že ak sa nainfikoval ambíciou ísť von, tak v sebe zasadil nebezpečné semienko. Z neho onedlho vyrastie strom s menom Jedno strašné utrpenie. A on bude kvôli nemu robiť psie kusy dovtedy, kým sa neprebudí a konečne sa nespýta sám seba „ale kam chcem ja chodiť? Veď ja ani neviem, ako môj dvor vyzerá“.

Čo ste veštili Jane Kirschner, keď odchádzala do Londýna za britskou, ak nie rovno svetovou, kariérou?
Ukazuje sa, že to nie je také jednoduché. Na Ostrovoch majú jednak dosť speváčok a jednak konkurenciu, na akú my nie sme zvyknutí. Takisto nepodceňujme materinský jazyk. Plynulé a prirodzené vyjadrovanie sa v cudzej reči vyžaduje obrovské úsilie.

Sklony slovenských hudobníkov spievať v cudzom jazyku majú rovnaký pôvod ako ich snahy uspieť v zahraničí?
Tu sa niektorí ľudia naozaj hanbia spievať po slovensky. Radšej sa schovajú za angličtinu. Myslia si totiž, že ju majú v malíčku, ak vedia plynulo vysloviť drum & bass. A dopadne to tak, že prídu na pódium a začnú zo seba vypúšťať nejaké manču, kvanču, hvanču, everybody. Pričom tomu väčšinou nerozumejú ani oni, ani tí dolu. Ale nezabúdajme, keď je to po anglicky, tak to asi bude nejaký zážitok! Česť a sláva tým, ktorí spievajú po slovensky. Česť a sláva tým, ktorí spievajú po slovensky o tom, čo cítia a čo si myslia namiesto toho, aby omieľali bľaboty nejakého textára, len nech ich hrajú v rádiu a dostanú sa do hitparády.

Registrujete na našej scéne kapely, ktoré by sa vymykali vyššie vymenovaným normám?
Až tak dôkladne tieto veci nesledujem. Ani neviem, či viem niekoho v rýchlosti vymenovať. Páči sa mi Sto múch, tak ale to sa neráta, lebo som ich produkoval. A Živým kvetom kvitujem to, ako nekalkulujú, ale dávajú to tak, ako to je.

Zrátané a podčiarknuté, prečo nemajú slovenskí muzikanti v Bratislave aj hlavu?
Chýba nám orientácia na domáce vzory, na našu tvorbu. Ja tým zahraničným ambíciám rozumiem, sám som tým prešiel. Ale vždy som vychádzal zo slovenskej hudby. Naši mladí muzikanti sa tu nemajú o koho oprieť. Keď sa obhliadnu, kde môžu nájsť inšpiráciu? Tých mien nie je až tak veľa - Marián Varga, Dežo Ursíny, Jaro Filip, Richard Müller, Modus v najpôvodnejšej verzii, Fermata. A o niečo sa snažím ja.

Majú sa však kapely kvôli komu unúvať ísť ťažšou cestou? Keď sa pozriete na publikum, často býva na zaplakanie viac ako samotný interpret.
Samozrejme, každá minca má dve strany. Kto dnes dokáže vnímať koncert naplno? Nie je to veľa ľudí. Aj keď moje publikum je veľmi pozorné. Sú však aj takí, ktorí chodia na vystúpenia preto, aby sa tam stretli s kamarátmi, predviedli sa v nových handrách, ukázali si smajlíkov, šťukali fotoaparátmi, povedali si, čo je nové. Stačí si pozrieť akýkoľvek koncert na youtube - každý niečo melie, v ruke má zdvihnutý telefón, ani na chvíľu nesklapne. Veď tam na tom pódiu to je ako taká veľká televízia, že? Veď tí speváci sú takí zlatí, však?

Teraz sa už len rozhodnúť, či bola prvá sliepka alebo vajce.
Ja sa naozaj ani nečudujem, že nie všetci ľudia vedia, ako sa ku koncertom stavať. Zase sa dostanem k tomu, ako tu žalostne chýba výchova k hudbe. Muziku sa treba naučiť počúvať, to nie je len tak. Spájať písmená neznamená vedieť čítať. Pozerať sa na farby, neznamená vidieť obraz. Je celkom prirodzené, že adekvátne k publiku sa stavajú aj interpreti, minimálne tí v strednom prúde. Robiť panákov na pódiu je dosť ponižujúce.

Už sa teda ani nemusíme pýtať na váš celkový dojem z oficiálnej slovenskej kultúry?
Nuž, fantastický je! (Smiech). Vyzerá to tak, ako to vyzerá.

Nie sú to slová príliš pesimistické na to, že ste momentálne v stave nadpriemernej pohody?
To nie je pesimizmus. Takto vnímam realitu ja. Niekto ďalší to môže vidieť úplne inak.

Lucia Mušáková

---

Andrej Šeban patrí k najvýraznejším hudobníkom na Slovensku. Svojrázny gitarista, skladateľ, spevák a producent, narodil sa 23. júna 1962 v Bratislave (nenechajte sa zmiasť anglickou wikipediou). Študoval súkromne klavír, klasickú gitaru, spev i kompozíciu. Je absolventom FiF UK v obore hudobná veda. Pôsobil vo viac ako desiatke kapiel rôznej intenzity popularity. Ako štúdiový hráč sa podieľal na albumoch najznámejších slovenských a českých hudobníkov, napísal hudbu pre divadlo, film. Vydal osem sólových albumov a momentálne pracuje na deviatom. Žije v bratislavskej Rači. Oči aj uši si na Andrejovi môžete popásť na koncertoch, videách na youtube, na DVD nosičoch, v knihe fotografií Ivana Zubáľa, či vo filme Ivana Húšťavu Odveta.

---

Tags: rozhovor