AC+
28.06.2013 Filed in: Recenzie
2012
Forza Music / Opus
Pri prehrabávaní sa históriou tejto (legendárnej) kapely narazíte až na rok 1982. Koncom deväťdesiatych rokov sa zdalo, že skupinu pohltil čas a priestor. AC+ sa zapísala do slovenských popdejín najmä skladbami Klára, Zavri oči padá dážď, Nemusíš sa tieňov báť. Áno, pure eighties. Takmer zabudnuté zoskupenie z Malaciek sa pokúsilo o návrat v roku 2008. Skupina sa znovu naštartovala a po tridsiatich rokoch od vzniku kapely vychádza album s poetickým názvom 2012.
Medzi starým a novým AC+ je takmer pätnásťročná priepasť a tu si treba naliať čistého vína. Super, že sa chlapci dali dohromady a hranie ich baví. Aj zvuk na albume sa snaží byť trendy, no na nábeh do kola stredného prúdu to nie je. V hudbe aj v interpretácii cítiť tieň osemdesiatych rokov. Od synťákov cez gitary až po bicie. Nie je to hudobný návrat, ani retro štýl, ale ani osobitý rukopis kapely. Jednoducho sa pre kapelu zastavil čas a zrazu sa ocitli v 21. storočí. Dnes je už ťažko uveriť kŕčovitým textom, ktoré poeticky a pateticky riešia sociálne problémy. Rovnako poeticky i pateticky aceplusáci riešia lásku. Nechýbajú insitné refrény, ktoré vyplňujú solmizačné slabiky vždy, keď je to možné. Piesne zachádzajú miestami až na predpolnočnú úroveň tanečnej zábavy v osvetlenom kultúrnom dome. Odporúčam dvihnúť obočie, pousmiať sa a prekúsnuť toto dielko.
AC+ už asi iní nebudú. Ich novinka bude mať svojich poslucháčov rovnako ako kapela publikum na koncertoch. A sú kapely, ktoré z 80´ dopadli horšie a ťažia len zo svojej starej slávy. Snaha tvoriť nové skladby, nahrávať, hrať a ešte ako tak zaujať sa cení. Pre svoju generáciu dosť, pre novú to ale nestačí.
Forza Music / Opus
Pri prehrabávaní sa históriou tejto (legendárnej) kapely narazíte až na rok 1982. Koncom deväťdesiatych rokov sa zdalo, že skupinu pohltil čas a priestor. AC+ sa zapísala do slovenských popdejín najmä skladbami Klára, Zavri oči padá dážď, Nemusíš sa tieňov báť. Áno, pure eighties. Takmer zabudnuté zoskupenie z Malaciek sa pokúsilo o návrat v roku 2008. Skupina sa znovu naštartovala a po tridsiatich rokoch od vzniku kapely vychádza album s poetickým názvom 2012.
Medzi starým a novým AC+ je takmer pätnásťročná priepasť a tu si treba naliať čistého vína. Super, že sa chlapci dali dohromady a hranie ich baví. Aj zvuk na albume sa snaží byť trendy, no na nábeh do kola stredného prúdu to nie je. V hudbe aj v interpretácii cítiť tieň osemdesiatych rokov. Od synťákov cez gitary až po bicie. Nie je to hudobný návrat, ani retro štýl, ale ani osobitý rukopis kapely. Jednoducho sa pre kapelu zastavil čas a zrazu sa ocitli v 21. storočí. Dnes je už ťažko uveriť kŕčovitým textom, ktoré poeticky a pateticky riešia sociálne problémy. Rovnako poeticky i pateticky aceplusáci riešia lásku. Nechýbajú insitné refrény, ktoré vyplňujú solmizačné slabiky vždy, keď je to možné. Piesne zachádzajú miestami až na predpolnočnú úroveň tanečnej zábavy v osvetlenom kultúrnom dome. Odporúčam dvihnúť obočie, pousmiať sa a prekúsnuť toto dielko.
AC+ už asi iní nebudú. Ich novinka bude mať svojich poslucháčov rovnako ako kapela publikum na koncertoch. A sú kapely, ktoré z 80´ dopadli horšie a ťažia len zo svojej starej slávy. Snaha tvoriť nové skladby, nahrávať, hrať a ešte ako tak zaujať sa cení. Pre svoju generáciu dosť, pre novú to ale nestačí.
Jurai Gonšor
