Z futrálu Števa Šantu
07.06.2012 Filed in: Seriály
Dýka v srdci romantika
- Daj tam toto céďo, zlatko, a navoľ skladbu číslo 3. To je pieseň pre teba.
- Nikto ma nebude mať radšej ako ty?
- Yes, baby!
Kým skladba „No one's gonna love you that I do“ dohrá, sme pri našom paneláku. Milá ešte musí po čosi do práce.
-Nechám ti ten album v aute?
-Nie, ber si ho, je to čudná hudba.
V okamihu je po romantike a ja si svojich Band Of Horses beriem smutne domov. Tu si ich pustím ešte raz sám, lebo v celom baráku niet evidentne nikoho, kto by sa ku mne pridal.
Keď som bol v puberte, vraveli nám, že dievčatá majú rady romantikov. Možno iba chceli upokojiť naše divoké správanie, rozbujačené hormonálnou búrkou, alebo nám naznačovali čosi o osobnej hygiene, čo ja viem, snáď sme len niečo zle pochopili. V každom prípade sme s chlapcami z vchodu začali skúšať skladať zamilované básničky a chodili ich recitovať pod okno Helene z 8. A, pretože Helena bývala na prízemí a my sme si od toho faktu veľa sľubovali.
Aj náš výzor sa časom nápadne zmenil. AC/DC a Iron Maiden sme bez mihnutia oka vymenili za Duran Duran a Kajagoogoo, pásikované obtiahnuté nohavice za kárované mrkváče a objavili jednu veľmi dôležitú vec. Totiž gél na vlasy. A šminky našich materí - tak nám to kázal new romantic movement.
„Áno, máme rady chalanov, čo sa maľujú,“ písali nám dievčatá z NDR v rámci dobrovoľného družobného korešpondenčného styku. Bol to pekný matrix.
Čas, samozrejme, ukázal, že čerta starého túžia baby po romantike. Ak aj taký druh dievčat existoval, akosi sme ho úspešne míňali.
„Pozri,“ ukazujem von oknom kočke, „dúha!“
„No a?“ odpovie a vráti svoj pohľad k strieľačke s Jasonom Stathamom.
Viem, kdesi sme v tom predadolescentnom období urobili chybu. Stratili sme sa vo svete, v ktorom ženské híkajú obdivom, keď Ryan Gosling ktorémusi zloduchovi s gustom rozkope hlavu na blato. Darmo si teraz cibrím pokazenú estetiku videami z Kaotic.com. Čo mi Simon Le Bon s partiou v tom ťažkom emocionálnom období vpísal na synapsy, už nejde len tak vymazať. A je už neskoro vrátiť sa k čiernemu tričku Judas Priest v dobe, keď najobľúbenejšia farba tých najdrsnejších z drsných je ružová.
A tak ostávam so svojou obľúbenou hudbou sám. Kašlú mi na ňu aj moji žiaci, všetci do jedného počúvajú heavy metal. Ešte aj dievčina, ktorej by k nežnej tváričke najviac pasovali kvietkované šaty a piknikový košík, ohrnie nos nad mojimi cédečkami, pretože jej hrdinami sú Avenged Sevenfold. A niekto ako Thom Yorke či Glen Hansard jej pripadajú príliš mäkkí.
Aj minule sedím pri stole s kamarátkou, od pohľadu nežnou, krehkou dievčinou a ponúknem sa medzi rečou, že jej požičiam nejakú peknú hudbu a ona že:
„Keď mňa hudba vôbec nezaujíma, ja radšej pajkujem.“
„???“
„Pajkovačka, cín, chápeš?“
Ach iste, že mi to hneď nenapadlo.
Chodím po uliciach so slúchadlami v ušiach. Doma tiež. Je mi tam dobre v tom svete, ale občas by som rád privítal návštevu. Aj som si zakúpil k tomuto účelu rozbočovač na dva malé jacky, reku že budeme s milou niekedy počúvať hudbu spolu, ale leží kdesi na dne šuplíka, nepoužitý a celkom zbytočný. Ale áno, určite existujú jemnocitné dievčatá. To len moja romantická duša je večne nevedome, zato úplne neomylne fascinovaná – drsnejšími protipólmi.
- Nikto ma nebude mať radšej ako ty?
- Yes, baby!
Kým skladba „No one's gonna love you that I do“ dohrá, sme pri našom paneláku. Milá ešte musí po čosi do práce.
-Nechám ti ten album v aute?
-Nie, ber si ho, je to čudná hudba.
V okamihu je po romantike a ja si svojich Band Of Horses beriem smutne domov. Tu si ich pustím ešte raz sám, lebo v celom baráku niet evidentne nikoho, kto by sa ku mne pridal.
Keď som bol v puberte, vraveli nám, že dievčatá majú rady romantikov. Možno iba chceli upokojiť naše divoké správanie, rozbujačené hormonálnou búrkou, alebo nám naznačovali čosi o osobnej hygiene, čo ja viem, snáď sme len niečo zle pochopili. V každom prípade sme s chlapcami z vchodu začali skúšať skladať zamilované básničky a chodili ich recitovať pod okno Helene z 8. A, pretože Helena bývala na prízemí a my sme si od toho faktu veľa sľubovali.
Aj náš výzor sa časom nápadne zmenil. AC/DC a Iron Maiden sme bez mihnutia oka vymenili za Duran Duran a Kajagoogoo, pásikované obtiahnuté nohavice za kárované mrkváče a objavili jednu veľmi dôležitú vec. Totiž gél na vlasy. A šminky našich materí - tak nám to kázal new romantic movement.
„Áno, máme rady chalanov, čo sa maľujú,“ písali nám dievčatá z NDR v rámci dobrovoľného družobného korešpondenčného styku. Bol to pekný matrix.
Čas, samozrejme, ukázal, že čerta starého túžia baby po romantike. Ak aj taký druh dievčat existoval, akosi sme ho úspešne míňali.
„Pozri,“ ukazujem von oknom kočke, „dúha!“
„No a?“ odpovie a vráti svoj pohľad k strieľačke s Jasonom Stathamom.
Viem, kdesi sme v tom predadolescentnom období urobili chybu. Stratili sme sa vo svete, v ktorom ženské híkajú obdivom, keď Ryan Gosling ktorémusi zloduchovi s gustom rozkope hlavu na blato. Darmo si teraz cibrím pokazenú estetiku videami z Kaotic.com. Čo mi Simon Le Bon s partiou v tom ťažkom emocionálnom období vpísal na synapsy, už nejde len tak vymazať. A je už neskoro vrátiť sa k čiernemu tričku Judas Priest v dobe, keď najobľúbenejšia farba tých najdrsnejších z drsných je ružová.
A tak ostávam so svojou obľúbenou hudbou sám. Kašlú mi na ňu aj moji žiaci, všetci do jedného počúvajú heavy metal. Ešte aj dievčina, ktorej by k nežnej tváričke najviac pasovali kvietkované šaty a piknikový košík, ohrnie nos nad mojimi cédečkami, pretože jej hrdinami sú Avenged Sevenfold. A niekto ako Thom Yorke či Glen Hansard jej pripadajú príliš mäkkí.
Aj minule sedím pri stole s kamarátkou, od pohľadu nežnou, krehkou dievčinou a ponúknem sa medzi rečou, že jej požičiam nejakú peknú hudbu a ona že:
„Keď mňa hudba vôbec nezaujíma, ja radšej pajkujem.“
„???“
„Pajkovačka, cín, chápeš?“
Ach iste, že mi to hneď nenapadlo.
Chodím po uliciach so slúchadlami v ušiach. Doma tiež. Je mi tam dobre v tom svete, ale občas by som rád privítal návštevu. Aj som si zakúpil k tomuto účelu rozbočovač na dva malé jacky, reku že budeme s milou niekedy počúvať hudbu spolu, ale leží kdesi na dne šuplíka, nepoužitý a celkom zbytočný. Ale áno, určite existujú jemnocitné dievčatá. To len moja romantická duša je večne nevedome, zato úplne neomylne fascinovaná – drsnejšími protipólmi.
