VLADIMÍR MERTA
07.06.2012 Filed in: Recenzie
Včerejší vydání
Galén
Úctyhodná diskografia takmer troch desiatok albumov Vladimíra Mertu je pozoruhodná nielen kvantitou, ale aj pestrosťou a dlhodobo udržiavanou vysokou latkou kvality. Pozoruhodná je však aj tým, že kým Mertove regulárne štúdiové autorské albumy sa dajú porátať na prstoch jednej ruky, v diskografii jednoznačne prevládajú archívne snímky.
S mapovaním tvorby tohto výsostne českého pesničkára začal paradoxne slovenský Opus. Až neskôr štafetu prebralo vydavateľstvo Galén, ktoré sa programovo zameriava na tvorbu osobností z okruhu združenia Šafrán. No a vďaka Galénovi bol pre Mertu – aspoň čo sa týka albumov – minulý rok veľmi úrodný. Najprv vyšiel dlho očakávaný štúdiový projekt Ponorná řeka, aby o pár mesiacov trh obohatil ďalší album (vlastne dvojalbum) Včerejší noviny, zostavený – ako inak – z archívnych nahrávok vystúpení Vladimíra Mertu a huslistu Jana Hrubého.
Záznamy na oboch diskoch sú z rôznych období a delia ich od seba tri desaťročia, takže je to vítaná príležitosť k porovnávaniu. Zlínsky koncert (z r. 1976) má v sebe možno viac energie a aj sarkazmu, na druhej strane na zázname z Dobřichovíc (r. 2010) je Merta vyzretý pesničkár s hlasom a prejavom dôveryplnej naliehavosti. Čo majú oba záznamy spoločné, je doslova „dylanovské“ poňatie, s akým Merta pristupoval (a pristupuje) k svojim skladbám. Piesne pre neho nikdy neboli stabilný, ustálený artefakt. Naopak – menili sa z koncertu na koncert, podľa okamžitej nálady pesničkára, podľa atmosféry v sále. Trojminútová skladba sa nezriedka natiahla na dvoj i viacnásobnú dĺžku, v rámci ktorej Merta márnotratne načrtával a zahadzoval nápady a improvizácie. Preto je každý Mertov koncert iný a neopakovateľný, v tom vždy bolo jeho kúzlo. Pre poslucháča, ktorý pozná Mertove skladby, je stále zaujímavé sledovať ako ich mení, ako sa pohráva so známym motívom, aby sa nakoniec nečakane vydal kamsi úplne inam.
V týchto improvizačných orgiách mu už roky znamenite sekunduje práve huslista Jan Hrubý (Etc., Kukulín, Michal Prokop). Byť Mertovým spoluhráčom je vždy tak trochu o nervy. Mertova a Hrubého kongenialita však spočíva práve v nespútanej improvizácií, ktorá je vlastná obom a ktorá môže, ale aj nemusí vždy vyjsť. Ale ak vyjde, sú to čarovné okamihy.
Galén
Úctyhodná diskografia takmer troch desiatok albumov Vladimíra Mertu je pozoruhodná nielen kvantitou, ale aj pestrosťou a dlhodobo udržiavanou vysokou latkou kvality. Pozoruhodná je však aj tým, že kým Mertove regulárne štúdiové autorské albumy sa dajú porátať na prstoch jednej ruky, v diskografii jednoznačne prevládajú archívne snímky.
S mapovaním tvorby tohto výsostne českého pesničkára začal paradoxne slovenský Opus. Až neskôr štafetu prebralo vydavateľstvo Galén, ktoré sa programovo zameriava na tvorbu osobností z okruhu združenia Šafrán. No a vďaka Galénovi bol pre Mertu – aspoň čo sa týka albumov – minulý rok veľmi úrodný. Najprv vyšiel dlho očakávaný štúdiový projekt Ponorná řeka, aby o pár mesiacov trh obohatil ďalší album (vlastne dvojalbum) Včerejší noviny, zostavený – ako inak – z archívnych nahrávok vystúpení Vladimíra Mertu a huslistu Jana Hrubého.
Záznamy na oboch diskoch sú z rôznych období a delia ich od seba tri desaťročia, takže je to vítaná príležitosť k porovnávaniu. Zlínsky koncert (z r. 1976) má v sebe možno viac energie a aj sarkazmu, na druhej strane na zázname z Dobřichovíc (r. 2010) je Merta vyzretý pesničkár s hlasom a prejavom dôveryplnej naliehavosti. Čo majú oba záznamy spoločné, je doslova „dylanovské“ poňatie, s akým Merta pristupoval (a pristupuje) k svojim skladbám. Piesne pre neho nikdy neboli stabilný, ustálený artefakt. Naopak – menili sa z koncertu na koncert, podľa okamžitej nálady pesničkára, podľa atmosféry v sále. Trojminútová skladba sa nezriedka natiahla na dvoj i viacnásobnú dĺžku, v rámci ktorej Merta márnotratne načrtával a zahadzoval nápady a improvizácie. Preto je každý Mertov koncert iný a neopakovateľný, v tom vždy bolo jeho kúzlo. Pre poslucháča, ktorý pozná Mertove skladby, je stále zaujímavé sledovať ako ich mení, ako sa pohráva so známym motívom, aby sa nakoniec nečakane vydal kamsi úplne inam.
V týchto improvizačných orgiách mu už roky znamenite sekunduje práve huslista Jan Hrubý (Etc., Kukulín, Michal Prokop). Byť Mertovým spoluhráčom je vždy tak trochu o nervy. Mertova a Hrubého kongenialita však spočíva práve v nespútanej improvizácií, ktorá je vlastná obom a ktorá môže, ale aj nemusí vždy vyjsť. Ale ak vyjde, sú to čarovné okamihy.
Miloš Janoušek
