Nový album banskobystrickej kapely Schody nazvaný Básne ako z dymu (Hev-Het Tune 2011) sa mi pošťastilo vypočuť komplet celé najprv naživo. V Prahe, kam si ho Schody prišli vlani pred koncom roka pokrstiť, a to štýlovo – žiadne trochárenie - kameňnom vylomeným z hradčanských Starých zámeckých schodov. A čo som vtedy večer v zaujímavej holešovickej hale tanečného štúdia ALTA na to prvé počutie zistil? Že Schody sú suverénna, vyhraná kapela starých kamošov, ktorí už zapájajú synov ako následníkov, že spevák Juro Jamrich má krásny, vyspievaný barytón, ktorý v spodkoch naberá až erotickú naliehavosť, že vie o čom spieva, že publikum na svižné, poetické, nenásilne vtipné pesničky z albumu – také neobigbítové, pomenoval som si ich vtedy v rýchlosti - zabralo. Na prvý pohľad som ocenil aj výtvarne pekne urobený obal a priložený booklet – autor Michal Uhrík. Celkový prvý dojem teda: veľmi príjemné. A hneď sme to aj zapili krstiacim šumivým.
Čo som zistil po opakovanom počúvaní albumu? Že ho Schody zahrali v Prahe naživo verne, až na niektoré štúdiové aranžérske fičúrie, prirodzene. Nepredstavujte si však hneď nejaké prudké, nevídané-neslýchané experimenty. Pripravte sa na dvanásť poctivých gitarových pesničiek striedavých nálad s nesamozrejme dobrými, poetickými textami, pesničiek nesamožerných, z ktorých cítiť nadhľad a ľahkosť skúsených muzikantských matadorov, na jemný humor a ľahkú iróniu v podaní. Na prvom mieste tu cítiť radosť z hrania. Hrania muzikantského aj ihrania sa na všetky spôsoby. „Pohodové,“ píše sa výstižne v upútavke na stránke vydavateľa o piesňach Schodov.
Básne ako z dymu majú za zvukovú kulisu zrejme rodný šum kaviarne (na poriadnu slovenskú krčmu mi to znie príliš kultivovane), ktorou dvanásť piesní na albume začína i končí. A titulný zámer vypichnúť dobré texty cítiť hneď z prvej, polodeklamačne uchopenej Veršovanky o ženách od básnika Jaroslava Klusa, ktorý má na albume päť textov, alebo neskôr v Skutočnej dáme či v Revolvere napríklad. Spevák Juro Jamrich pracuje s tými ľahko zadymenými básňami, s každým ich slovom a odtieňom príkladne a v rôznych hosťoch má výraznú podporu – za všetkých spomeniem napríklad krásny jemnulinký dvojhlas v refréne Zabudni na bolesť / mysli na lásku v pesničke Sex v malom byte s Máriou „Čeňou“ Nečesanou (alebo Luciou Žiakovou?, v booklete sú uvedené obidve). Hudobným ťahačom skupiny je autor väčšiny piesní a štyroch textov na albume Rasťo Kašiar a kolegovia Jamrich, Hollub a Žiak mu autorsky tvorivo sekundujú. Špecifikum banskobystrického muzikantského hniezda, v ktorom okrem iného bzučí napríklad Sto múch, či breše Švepes; v ktorom sa pohybuje kopa navzájom všelijako prepojených muzikantov, je cítiť aj na albume Schodov. Hostí neúrekom, zo Švepsa aj odinakiaľ. V nahrávkach nie je núdza o nenápadné narážky, niektoré zrozumiteľné asi len zasväteným – v očiach máš trojizbové ticho / holluba na perách... - a drobné muzikantské žartíky – jódlovanie v druhej piesni s priam kántryovým odpichom Jesenné premeny, v Revolveri zase zborové šantenie pri zrýchľovanom dupáku, cvrlikanie vtákov, zvony... Nahrávanie bolo zrejme radostné.
Na záver mám len dve „pražské“ poznámky. Klusovi vyčítam v básni Skutočná dáma škaredý čechizmus „lásku ochočiť“ - na to sme my, slovenskí Pražiaci, veľmi citliví, nech radšej „krotí“.
A tých, ktorí sa zhrozili, že pri krste cédečka Básne ako z dymu, sa vandalizovalo priamo pod oknami Pražského Hradu, chcem upokojiť, že vylomený kameň zo Starých zámeckých schodov bol v noci po krste čo najšetrnejšie uložený na pôvodné miesto a sedí tam dodnes. Kto neverí, nech tam beží!

Gaco Novomesský

Tags: cd