Hoci meno pesničkára Števa Šantu (42) nie je zatiaľ širšej verejnosti príliš známe, vo folkových kruhoch sa o zaujímavom Popradčanovi už dávnejšie vie. Svojimi vierohodnými príbehmi si podmaňuje nielen divákov na koncertoch, ale aj čitateľov článkov na rôznych blogoch.


Ostrov (zľava: Števo Šanta, Mário Karas, Zbyňo Džadoň, Tomáš Hulka, Oliver Ondráš).

„Pesničky skladám odkedy som sa naučil prvé akordy, teda od deviatich rokov,“ spomína si Števo na prvé kontakty s hudbou. „Prišlo to úplne prirodzene, ani nie ako nejaká potreba vyjadrovať sa, ale skôr učenie sa napodobovaním.“ Debutové cédečko Pod hladinou vydal až ako zrelý štyridsiatnik, ale albumy si imaginárne vydával vlastne už od detských čias. „Do zošita som si zostavoval zoznamy piesní, kreslil som si návrhy obalov. To rojčenie mi vydržalo, aj keď som už koncertoval, ale vždy to reálne skončilo len nejakým demom alebo záznamom z vystúpenia. Až operácia hlavy mi pomohla uvedomiť si, okrem vlastnej pominuteľnosti i fakt, že som vlastne celé tie roky márnivo presníval a nemám v ruke vôbec nič. Takže potom už veci nabrali spád.“ S nahratým albumom oslovil všetky existujúce vydavateľstvá na Slovensku. Pozitívne zareagovala jedine Hevhetia. „Myslím, že Jána Sudzinu to vtedy oslovilo ani nie hudobne, skôr úprimnosťou výpovede.“ Zadumaný mladík, vyzretý muzikantsky aj autorsky, si umne počkal na svoju chvíľu a na debute ponúkol jedenásť skutočne kvalitných folkových skladieb s krásnymi rýmami. „Nahrával som ho so štúdiovými muzikantmi, pretože som vtedy ešte nemal vlastnú kapelu. Chcel som, aby to bolo viac rockové pesničkárstvo, než rýdzo folkový album, tak som to cítil. Skladby sme aranžovali za pochodu v štúdiu, takže to bolo šité trochu horúcou ihlou a dnes to vnímam ako trochu aranžérsky „preplácané“, že je tam zbytočne veľa hrania. Ibaže vtedy som s aranžovaním nemal žiadne skúsenosti.“ Zhruba v tom období (2008) vznikla aj skupina Ostrov. „Veľmi som túžil po vlastnej kapele a keď vychádzal prvý album, chcel som tým piesňam dať aj koncertnú podobu. Takže som oslovil svojich kamarátov, ktorí už v hudbe mali niečo za sebou.“ Nebolo to úplne bez obáv z toho, ako im to spolu bude fungovať, pretože každý z členov Ostrova sa predtým pohyboval v iných vodách. Gitarista Tomáš Hulka sa venoval flamencu, basgitarista a spevák Zbyňo Džadoň spieval v poprockovej formácii Collegium SDS, klávesák Mário Karas bol a je lídrom funk-popových Six & Kristy a bubeník Oliver Ondráš zasa začínal v deathmetalovej kapele. „Proste riadna zmeska, ale nejakým zvláštnym spôsobom tam zafungovala chémia.“ Pod hlavičkou skupiny Ostrov vyšiel začiatkom tohto roku aj druhý Šantov autorský album s názvom Prach. Keďže v každom umeleckom smere je čas tou veličinou, ktorá pretvára, alebo prinajmenšom posúva tvorbu umelca rôznymi smermi, aj Prach sa v porovnaní s prvým albumom trochu posunul a to nielen po vokálnej stránke, keď prvý album Števo, ako sám priznal, viac odšeptal ako odspieval. „Ja píšem rovnakým štýlom už niekoľko rokov, ale posun predsa len v niečom vidím. Myslím, že album Prach je pestrejší a farebnejší ako ten predchádzajúci. Je to jednoducho tým, že ho aranžérsky dotvárali všetci členovia kapely. Každý piesni niečo dal, často ju významne výrazovo posunul. Niekedy som až s prekvapením sledoval, čo sa to deje s pesničkou, ktorú som vymyslel. Ale som rád, že sme takto tvorili, veľa mi to dalo. Aj reakcie ľudí na album sú veľmi príjemné.“ V desiatke skladieb cítiť aj vplyv Števových pesničkárskych vzorov: „Počúvam dosť veľa hudby, rôznych pesničkárov i kapely, každý je zaujímavý iným spôsobom. Mám rád hlavne ženy pesničkárky. Tracy Chapman pre jej úprimnosť, pre jej melódie i schopnosť vtesnať do jednoduchého sloganu všetku pravdu, Gemmu Hayes pre spôsob, akým mieša folk s popom a indie rockom, čo je žánrová zmes, ktorú mám v hudbe najradšej, ale mojou kráľovnou je novozélanďanka Carla Werner. Má neskutočne podmanivý hlas. Myslím, že ten obdiv už prerástol do lásky (úsmev).“ Hoci sa Štefan sám považuje skôr za melancholika, občas ironika a možno aj tragéda, jeho piesne netrpia negativizmom, ľudia po nich často siahnu, keď sa práve necítia v pohode. Čím je to, že Števove myšlienky (publikované okrem iných aj na našich stránkach v stĺpčeku Z futrálu Š.Š.) majú rovnako ako jeho hudobný prednes taký výrazný punc vierohodnosti? „Ja si skrátka neviem vymýšľať, moja fantázia je úplne chabá. Preto som odkázaný písať o tom, čo žijem. Je to pre mňa do istej miery autoterapia, spôsob, akým spracúvam veci a pocity, ktoré sa mi dejú. Tým, že niečo pomenujem, akoby som okolo toho vystaval domček, v ktorom to môže ďalej žiť bezo mňa a nemusím to tlačiť pred sebou.“ Na živobytie si Števo Šanta, podobne ako ďalší dvaja členovia kapely, zarába ako učiteľ hudby na základnej umeleckej škole v Poprade. Aby mohol prácu pedagóga vykonávať kvalifikovane, študuje dnes hru na gitare na košickom konzervatóriu. Za dôležitý aspekt považuje, že ho táto práca absolútne napĺňa. „Je to najlepšia práca, akú som kedy mal. Keď vidíte dieťa, ktoré pred rokom zobralo prvýkrát nástroj do ruky a teraz vám hrá skladbu na koncerte a vy viete, že ste ho to naučili, je to veľmi motivujúce. Okrem toho, deti sú veľmi milí ľudia, ešte nie sú zmúdrené bolesťou, veľa sa smejú a vy sa smejete s nimi, vracia vás to do čias, kedy ste to vedeli tak isto, bezprostredne.“ Do budúcna pripravuje plodný pesničkár okrem vystúpení s Ostrovom aj šesťdňové turné s českým pesničkárom Janom Řepkom u našich západných susedov. „Chcem sa v budúcnosti zasa posunúť výrazovo trochu inam, v kapele začíname pracovať na nových piesňach. V predstave mám aj sólový, čisto akustický album. Vlastne už teraz by som mohol ísť do štúdia a nahrať dva nové albumy, piesní mám veľa, ibaže túto zábavku nestačím financovať.“ Ostáva len dúfať, že autor ostane naďalej verný svojej hudbe a písanému slovu vôbec. V tomto prípade môžeme od Števa Šantu určite čakať ďalšie príjemné prekvapenia.

Robert Buček

Tags: predstavujeme