S tichom v Hudson Valley

„Človek nepotrebuje mať príliš veľa k tomu, aby žil šťastný život.“

Dlhú cestu musela uraziť známa husľová virtuózka a speváčka Iva Bittová (53), aby sa dostala do pozície, že sa už nemusí starať o to, koľko predáva albumov a ako veľmi jej tvorba komerčne prospieva. Môže si nahrávať, čo uzná za vhodné a nemusí to nikomu zdôvodňovať. Už niekoľko rokov žije v New Yorku, ale od začiatku novembra ju bolo možné zastihnúť aj v niektorých slovenských a českých mestách, ktoré zaradila do programu svojho turné s obnovenou kapelou Čikori.

Iva-Bittova

Absolvovali ste turné s Čikori. S akým repertoárom ste vystúpili?
Program sa niesol v akustickom duchu. Za tie roky odmlky sme každý z členov akosi vyzreli a muzikantsky dospeli. Máme mladého talentovaného trubkára, ktorý je pre nás veľkým prínosom. Nástrojovo sme tak trošička obohatení, čo je však dôležitejšie, z koncertu bolo cítiť novú invenciu a veľmi silnú energiu. Repertoár bol zostavený z výberu pôvodných skladieb predošlých albumov a zazneli, samozrejme, aj nové piesne a improvizácie.

Začiatkom decembra, okrem koncertov s Čikori, ste odohrali aj pár duetov s Vladimírom Václavkom. Keď sa v roku 1997 objavil album Bílé inferno - dodnes jeden z najdôležitejších nahrávok českej nezávislej scény - médiá vás prirovnali k čínskemu princípu jin-jang. Na jednej strane expresívna a štýlovo nenapodobniteľná speváčka a huslistka, na strane druhej introvertný gitarista s citom pre repliku a rozjímavé melódie. Odvtedy ale ubehlo štrnásť rokov. Spolupracovali ste ďalej aj v tomto období?
S Vladimírom hrávame priebežne, vpodstate to závisí od pozvania jednotlivých usporiadateľov. V ostatnom období akoby sa prebudili a konečne sa zaujímajú aj o inú produkciu ako sú sólové vystúpenia. Teší ma to a radujem sa z nových konfigurácií. Inak s Vladimírom a kapelou plánujeme novú štúdiovú nahrávku, ktorá by mala byť pokračovaním Bieleho Inferna.

Aj od albumu Moravian Gems už ubehlo viac rokov. Kedy bude ďalší štúdiový album?
Som si toho vedomá. Čas letí. Posledné obdobie som prežívala dosť intenzívne. Vytvorila som si zázemie v inej krajine, našla miesto pre seba i rodinu a po niekoľkých rokoch sa konečne môžem začať opäť naplno venovať hudbe. Na termín do štúdia v Lugane čakám už celú dobu, ECM Records prejavilo záujem o môj sólový album. A sú tu ďalšie ponuky, o ktorých by som zatiaľ nechcela hovoriť, ale budúci rok by mohol byť plodný. Aspoň čo sa nahrávok týka.

Už šesť rokov žijete obklopená zeleňou a tichom v Hudson Valley v New Yorku. Prečo?
Pretože tu mám pokoj na prácu. Je to jednoduché – človek nepotrebuje mať príliš veľa na to, aby žil šťastný život. Potrebuje ticho, žiť zdravo bez stresu, kontakt s prírodou. Tieto veci sú pre mňa veľmi dôležité.

Dá sa nájsť aspoň jedna spoločná vec medzi Hudson Valley a Lelekovicami?
Áno. Je to miesto, ktoré som si sama našla a postavila si tu hniezdo. Možno v budúcnosti ešte objavím ďalšie takéto miesta. Zelené lesy, kopce, rieka. Hudson Valley je však väčšia divočina – zvieratá rôznych druhov chodia až ku dverám domov.

Spomeniete si ešte na obdobie Divadla na provázku? Aké to bolo?
Občas si spomeniem, ale priznám sa, väčšinou je to vtedy, keď sa niekto opýta. Bolo to dôležité obdobie, ktoré mi dalo veľa – ako tvoriť samostatne, ale tiež ako sa vyznať v ľuďoch a spoločnosti. Dnes som rada, že som si našla svoju vlastnú cestu.

Spolupracujete ešte s Bang on a Can? Nakoľko vás táto spolupráca napĺňa?
BOAC je skvelá partia ľudí, ktorí sú dnes v New Yorku považovaní za najväčší avantgardný spolok, ktorý sa obklopuje invenčnými a talentovanými ľuďmi rôzneho veku. Je to zdroj veľkej inšpirácie a skúsenosti v profesionalite a prístupu ku komponovaniu. Je to pre mňa nesmierne dôležitá spolupráca, ktorá stále trvá a umožnila mi poznať ďalších skvelých muzikantov a skladateľov.

Je to príjemný pocit, keď vás Lou Reed, Laurie Anderson či Tom Waits považujú za rovnocenného partnera?
Určite to viac funguje obrátene (smiech).

Zahrať si v Carnegie Hall je pre mnohých muzikantov splnením celoživotného sna. Vám sa to podarilo. Aké ste mali pocity?
Odohrala som tam už päť koncertov, všetky boli na pozvanie priamo z Carnegie Hall a dnes to považujem za svoju takmer domovskú scénu. Každý koncert v Carnegie Hall je takým milým sviatkom.

Vyzerá to tak, že váš syn Tonda ide ráznymi krokmi v maminých šľapajach. Čo robí v Čechách Matouš? Hudbe sa nevenuje?
Antonín je už druhý rok na štúdiách v Bard College. Hrá na piano a jeho hlavným študijným predmetom je kompozícia. Je veľmi talentovaný a už dnes má skvelé ohlasy. Starší Matouš študuje právo a hudbu počúva len pasívne.

Poznáte huslistu Jaroslava Svěceného? Popularizuje klasiku, venuje sa starým nástrojom, stále vymýšľa nové projekty. Nemáte pocit istej paralely?
Pána Svěceného poznám veľmi dobre, jeho cesta hudobným svetom má trošku odlišný charakter. On pracuje skôr s klasickým repertoárom a husle sú jeho nástrojom. Ja intenzívne spájam svoj hlas s husľami a píšem si vlastné skladby. Samozrejme, odbieham aj ku klasike a transformujem ju na svoj obraz.

Akustická gitara vraj vydrží dvadsať, tridsať rokov a potom jej zvuk už nie je celkom v poriadku, klavír vydrží v dobrej forme osemdesiat až sto rokov, potom sa jeho mechanika opotrebuje. Sto rokov v živote huslí neznamená vôbec nič...
Ak sa na husle hrá nepretržite, tak áno, súhlasím s týmto názorom. Tiež sa hovorí, že energia, ktorú pri hre huslisti vynakladajú, v nich zotrváva.

Róbert Buček