Huslista Pavel Šporcl (1973) patrí k umelcom, ktorí si svoj talent nenechávajú pre seba. To čo vie, dokáže predať. Charizmatické vystupovanie a talent dostal zhora, ale súčasťou tejto výbavy bola aj vôľa po zdokonalení a práve to už nik zdarma nedosiahne. Jeho výnimočné nadanie sa prejavilo v ranom detstve, a tak o ďalšom nasmerovaní nebolo pochýb. Klasické hudobné vzdelanie nadobudol na konzervatóriu, pražskej AMU a v rokoch 1991-1996 si ho doplnil aj na niekoľkých hudobných inštitútoch v USA. V repertoári má štyridsať husľových koncertov, množstvo sonát a virtuóznych kúskov. Vydal trinásť albumov a jedno DVD. Medzi autormi, ktorých hudbu nahral, sú prevažne klasické mená ako Dvořák, Vivaldi, Paganini... Primárna orientácia na vážnu hudbu mu však nebráni podnikať zaujímavé výlety aj do iných hudobných sfér. Okrem pravidelného účinkovania s netradičnou cigánskou kapelou Romano Stilo a príležitostných exkurzií do sveta popmusic, realizoval vlani konečne aj svoju niekoľkoročnú víziu o multižánrovom albume, kde by na svojských úpravách, ale aj vo vlastných autorských skladbách predviedol svoju predstavu o uplatnení huslí ako sólového nástroja v 21. storočí.



Čo sa k vám dostavilo skôr - nástroj, alebo hudobný názor?
Asi nástroj. Na husle ma dala maminka keď som mal päť, takže hudobný názor mala ona a ja som iba vykonával, čo povedala. Ale to, že som mal talent, bolo zrejmé už vtedy. Dlho som počúval iba klasickú hudbu, vedel som že je krásna a to ma napĺňalo. Inú hudbu som začal počúvať až keď som sa vrátil z Ameriky. Populárnou hudbou som sa predtým nezaoberal. Postupne som ale zistil, že aj z tohto sveta pochádzajú umelci, ktorí mne – ako klasikou vychovanému človeku - majú veľa čo povedať.

Oslovujú vás okrem hudby aj texty?
Ja ako inštrumentalista texty veľmi neriešim. Keď to preženiem, je mi skoro jedno, o čom sa spieva. V hudbe vnímam hlavne melódiu, harmóniu, aranžmány... Nie že by som vôbec nepočúval slová, ale oveľa jednoduchšie si zapamätám melódiu. Počujem v prvom pláne to, čo sa deje vo vnútri skladby; ako je zaranžovaná, kedy začne hrať gitara, kedy sa pridajú klávesy, aká je tam harmónia - to je to, čo mňa zaujíma, ale je to dané len tým, že som inštrumentalista. V detstve sme doma počúvali Beatles a Abbu. Tie pesničky sú úžasné, ale pre mňa to doteraz nie je o texte.

Kadiaľ viedla vaša cesta od klasiky k popu a ďalším žánrom?
Ako som už spomínal, počúvali sme doma Beatles, Abbu, Boney M, za mojej mladosti frčal Peter Nagy. Môj prvý veľký koncert bol Michael Jackson v Prahe. Videl som R.E.M., Pink, v Japonsku som bol na Beyoncé, nedávno som bol na Stingovi, ktorého mám veľmi rád práve preto, že jeho hudba je tak nápaditá a neobyčajná i z toho inštrumentálneho hľadiska. Tým, aké používa nástroje, harmónie... a zase to nie je až tak veľmi o slovách.

Ako interpret voľne plávate medzi rôznymi žánrami – od klasiky k cigánskej hudbe a k popu. Váš nový album obsahuje prvky jazzrocku, inokedy znie ako fusion alebo smooth jazz. Čso to vlastne je?
Je to popový crossover, ale aj všetko čo ste spomenuli. Táto doska obsahuje veľa žánrov, ale hlavne mi šlo o to, aby som ukázal svoj subjektívny pocit, ako si predstavujem husle v 21. storočí. Aby to neboli iba husle, nejaká jednoduchá harmónia a pod tým duc-duc. V tej sérii nahrávok, ktoré som urobil doteraz, by také čosi zhodilo všetko, o čo som sa snažil. Chcel som hudbu zahranú čo najkvalitnejšie, skvelé skladby ktoré ukážu, že i v dnešnej dobe majú husle v popovej hudbe zmysel a že pritom môžu mať aj srdce. Aj preto má album podtitul „na perutiach hudby do iných sfér“, aby sa ľudia mohli započúvať a zabudnúť na okolitý, často nie veľmi jednoduchý svet. Niektoré veci som si zložil sám, pretože som mal pocit, že mám čo povedať a chcel som autorskú platňu, hoci sú tam aj niektoré prevzaté skladby, ale i do tých som si skladal husľový part, takže je to moje vnútorné, alebo subjektívne vyjadrenie huslí v dnešnej dobe.

Autorské skladby iných skladateľov na albume ste najprv počuli, až potom ste sa rozhodli pre konkrétny výber, alebo ste oslovili autorov, aby pre vás niečo skomponovali?
Ondra Brousek zložil niekoľko skladieb, z ktorých sme potom vyberali. Časť som zložil sám a tie prebrané veci som logicky poznal. Ak nepočítam bonus, tak je tam krásna skladba Ne Me Quitte Pas (Jacques Brel), ktorú poznáme v podaní Hany Hegerovej pod názvom Lásko prokletá. Tú sme zahrali iba s klaviristom Petrom Maláskom naživo v našej verzii.

Pomáhal vám s koncepciou albumu okrem Romana Holého ešte niekto iný?
Prakticky nik iný. S Romanom sme to dávali celé dohromady. Sám sa v tom súčasnom počítačovo-hudobnom prostredí ešte tak nevyznám, takže Roman bol pritom taký môj vodca, pomocník, ale aj aranžér. Vedel som určite, že nechcem žiadne známe, a už vôbec nie skladby klasickej hudby, ktoré by sa mali prerobiť do popu. Vedel som tiež, že aspoň jedna skladba by mohla byť spievaná, takže som si pozval kamaráta Vojtu Dyka. Šlo mi hlavne o kvalitu a rôznorodosť.

V prvom momente tá spievaná vec pripomenula Dana Bártu, možno viac textom, než hlasom.
Text napísal Ota Klempíř, oni majú k sebe blízko.

Ku komu máte blízko vy?
Blízky je mi napríklad Matěj Ruppert a celkovo mám blízko k Monkey Bussines. Páči sa mi štýl hudby, ktorú robia. Ale poznám sa napríklad aj s Evičkou Pilarovou, Karlom Gottom, Luckou Bílou. Vojta je kamarát, mal som ho na vlaňajšom symfonickom turné (Pocta mistrů) ako hosťa. Tam sa mu splnil sen, lebo spieval áriu z Dvořákovej Rusalky, Měsíčku na nebi hlubokém. Mali sme aj spoločné číslo, iba husle a spev. Podľa vysokej návštevnosti na Youtube sa dá súdiť, že sa to ľuďom páčilo, a tak pri výbere hlasu na CD logicky padla voľba na neho.

Ak nepočítam vašu spoluprácu s cigánskou cimbalovkou Romano Stilo, je album Sporcelain vaše prvé vybočenie od klasiky? Budete v tomto duchu pokračovať?
Kedysi som urobil jednu pieseň s Ondřejem Holým, ale ako celý album je to prvýkrát. Že sa na také niečo chystám, som spomenul asi pred šiestimi rokmi a teraz konečne nastala tá doba. Pre mňa bolo zaujímavé, že som sa na tom podieľal autorsky aj aranžérsky a vytváral som si vlastné party. Rád objavujem nepoznané teritóriá a týmto som si opäť rozšíril svoje husľové portfólio. Či to bude mať pokračovanie, to uvidíme. Ešte neviem, na čo sa sústredím najbližšie, ale niekedy by som v tomto duchu ešte rád niečo nahral.

Bude mať projekt Sporcelain aj svoju živú podobu?
Určite! Do leta by som s tým chcel koncertovať po Európe, na jeseň po Česku a dúfam, že sa dostaneme aj na Slovensko. Veľkú domácu premiéru bude mať v júli v Znojme na festivale, nad ktorým mám patronát. Budem musieť dať dohromady špeciálnu kapelu zodpovedajúcu charakteru skladieb a upraviť aranžmány, na čo sa veľmi teším. Obsah albumu nestačí na celovečerný koncert, takže repertoár budeme musieť ešte doplniť ďalšími, hlavne pôvodnými skladbami.

Album ste zrejme celý nahrávali na akustické husle snímané mikrofónom?
Presne tak. Snažili sme sa, aby sa elektronické nástroje čo najlepšie spojili s prirodzeným zvukom huslí. Sám som prekvapený, ako dobre je to nahrané.

V rámci živého prevedenia zvažujete aj použitie elektronických huslí?
Elektrické husle sa mi už vyrábajú v Manchestri, takže budú určite a na niektoré skladby ich asi použijem. Ale aj Karel Holas z Čechomoru hráva na normálne, nie na elektronické husle, takže predpokladám, že nejako sa to zvukovo vyriešiť dá, aj keby som celý koncert hral na tieto moje akustické modré. To je môj hlavný a prakticky jediný nástroj. Mám síce doma ešte aj iné, ale na tieto modré od husliara Jana Špidlena hrám už šesť rokov denno-denne.

Budete ako hudbník žiť v dvoch paralelných svetoch?
Určite, ona aj tá cigánska hudba, ktorú hrám, je celkom iná ako klasika. Mne sa to práve páči rozmanitosťou a tým, že si mozog môže odpočinúť od jednej hudby, odskočiť si k druhej a potom sa zase s radosťou vrátiť späť.

Čo vás z tých ostatných hudieb sveta okrem cigánskej hudby ešte oslovuje?
Páči sa mi klezmer, čo by som si aj veľmi rád zahral. Ale zatiaľ som nestretol nikoho, kto by ma do toho angažoval. Ono to nie je ľahké.

Klezmer je len tradičná hudba, alebo v tomto štýle priebežne vznikajú aj nové „evergreeny“?
Určite vznikajú aj nové. Nedávno som bol na vystúpení Klezmatics v Prahe a oni vlastne už vôbec nespievajú tie tradičné pesničky, ale robia svoj nový repertoár. Bolo to veľmi dobré.

Čiže nie cestou preberania a „poklezmerovania“ materiálu zvonku, tak ako napríklad Cigánski diabli, ktorí si prearanžovali klasické skladby a podali ich v štýle vlastnom cigánskemu feelingu. Ako ste to vnímali vy?
Je to ich pohľad, ktorý chceli prezentovať. Pre mňa tá platňa bola nepochybne lepšia, než keby k tomu pridali bicie a urobili z toho popík. Dobré je, že to zostáva akustické a nestáva sa z toho elektronika. Klasická hudba je akustická a taká by mala aj zostať. Či to hrá orchester, alebo cimbal s husľami, v tom až taký rozdiel nevidím... aj keď to originál nenahradí.

U akých firiem vydávate?
Toto bola moja prvá spolupráca s EMI, predtým Supraphon. Robil som aj pre Universal Music Japan a EMI Japan.

Ešte povedzte niečo mladým huslistom.
Cvičiť!

Kedy zistia, že to má pre nich aj nejakú cenu? Dá sa to poznať hneď od začiatku, alebo až po nejakej dobe?
To je skôr individuálne. Niekto to zistí hneď, iný až časom, ale nech je človek talentovaný viac či menej, bez dennej driny to proste nejde. Ja cvičím stále, keď mám voľno tak 3-4 hodiny denne.

Existuje ešte nejaký ťažší nástroj než husle?
Ja myslím, že nie. Pri violončele sa aspoň sedí a piáno máte naladené. Husle sú nástroj veľmi ťažký, ale krásny!

Martin Chrobák

Tags: rozhovor