PAUL McCARTNEY
07.06.2012 Filed in: Recenzie
Kisses on the Bottom
Universal
Paul McCartney, nestarnúci Beatle, vydal v poradí už pätnástu sólovú štúdiovú nahrávku, ktorá celkom prekvapivo - a na rozdiel od tých predchádzajúcich - obsahuje len dve vlastné, nové, skladby.
Nostalgická idea, vykúzliť čosi originálne z populárnych štandardov 40-tych a 50-tych rokov, sa síce zrodila v hlave McCartneyho už dávnejšie, ale katalyzátorom projektu bol neúnavný veterán Tommy LiPuma, jeden z najuznávanejších producentov zámorskej hudobnej scény. Bol to on, kto Paulov nápad zmanažoval a hneď ako prvú oslovil čarovnú Dianu Krall, ktorá sa výrazným spôsobom podieľala nielen na výbere, ale aj na konečnom aranžmáne skladieb.
Práce na albume s pýtickým názvom Kisses On The Bottom začali spontánne naberať kurz, ktorého konečnou stanicou sa nakoniec stalo legendárne Studio A spoločnosti Capitol Records v Hollywoode. Kto verí na genius loci, iste uzná, že nič vhodnejšie na oživenie evergreenov Nat King Colea, Franka Loessera, Irvinga Berlina či Billyho Hilla by sa ani nájsť nemohlo.
Nie náhodou opisuje Paul svoje pocity zo štúdia, kde sa ocitol zoči-voči jazzovej smotánke a kde mal zrazu zaspievať do mikrofónov, ktoré je vidieť na archívnych fotkách Franka Sinatru, Deana Martina, či Genea Vincenta, ako mierne mindrákové. Skutočnú pohodu a radosť z nahrávania dosiahol až keď prekonal frustráciu zo svojej „malosti“ a posmeľoval sa myšlienkou: ...som tu teraz ako britský turista... na dovolenke, ...a nič sa mi nemôže stať. Až potom sa začal cítiť tak ako za starých čias, keď s Johnom a Georgeom Martinom pracovali na finálnych podobách svojich nápadov v slávnom jablkovom štúdiu.
Album Kisses On The Bottom je viac než len klasickou kolekciou lahodného starého jazzu. Je v ňom poriadna dávka elegancie a jedinečnej atmosféry, ktorú si dnešní osemdesiatnici vychutnávali z praskajúcich gramofónov a lampových rádií ale - hlavne vďaka Paulovi - aj istá veľmi vkusná nadčasovosť, ktorú mali možnosť obdivovať milovníci Beatles už v lyrických songoch ako Honey Pie, Till There Was You, Here There And Everywhere a mnohých ďalších, plných kúzelnej melodiky a harmónií.
Hviezdna zostava spoluúčinkujúcich hudobníkov na tomto albume je už len ako poriadne veľká, šťavnatá čerešňa na tej povestnej torte. Je to zoznam, z ktorého sa dá vyberať naslepo: na gitarách účinkujú John a Bucky Pizarelli, Anthony Wilson a Eric Clapton, na base Robert Hurst a John Clayton, na bicích Karriem Riggins a Jeff Hamilton, na husliach Andy Stein, na ústnej harmonike Stevie Wonder a na piane už spomenutá princezná súčasného jazzu, Diana Krall. Dohrávky sláčikových pasáží, priamo z albionského Abbey Road Studia, poskytol Londýnsky symfonický orchester. Čo dodať? Snáď už len popriať jedinečný zážitok nielen z ikonického a nikým nezameniteľného spevu, ale aj skvelej zvukárskej práce Al Schmitta, krstného otca 150 platinových albumov o.i. aj legiend ako boli Henry Mancini, Jefferson Airplane či Ray Charles.
Universal
Paul McCartney, nestarnúci Beatle, vydal v poradí už pätnástu sólovú štúdiovú nahrávku, ktorá celkom prekvapivo - a na rozdiel od tých predchádzajúcich - obsahuje len dve vlastné, nové, skladby.
Nostalgická idea, vykúzliť čosi originálne z populárnych štandardov 40-tych a 50-tych rokov, sa síce zrodila v hlave McCartneyho už dávnejšie, ale katalyzátorom projektu bol neúnavný veterán Tommy LiPuma, jeden z najuznávanejších producentov zámorskej hudobnej scény. Bol to on, kto Paulov nápad zmanažoval a hneď ako prvú oslovil čarovnú Dianu Krall, ktorá sa výrazným spôsobom podieľala nielen na výbere, ale aj na konečnom aranžmáne skladieb.
Práce na albume s pýtickým názvom Kisses On The Bottom začali spontánne naberať kurz, ktorého konečnou stanicou sa nakoniec stalo legendárne Studio A spoločnosti Capitol Records v Hollywoode. Kto verí na genius loci, iste uzná, že nič vhodnejšie na oživenie evergreenov Nat King Colea, Franka Loessera, Irvinga Berlina či Billyho Hilla by sa ani nájsť nemohlo.
Nie náhodou opisuje Paul svoje pocity zo štúdia, kde sa ocitol zoči-voči jazzovej smotánke a kde mal zrazu zaspievať do mikrofónov, ktoré je vidieť na archívnych fotkách Franka Sinatru, Deana Martina, či Genea Vincenta, ako mierne mindrákové. Skutočnú pohodu a radosť z nahrávania dosiahol až keď prekonal frustráciu zo svojej „malosti“ a posmeľoval sa myšlienkou: ...som tu teraz ako britský turista... na dovolenke, ...a nič sa mi nemôže stať. Až potom sa začal cítiť tak ako za starých čias, keď s Johnom a Georgeom Martinom pracovali na finálnych podobách svojich nápadov v slávnom jablkovom štúdiu.
Album Kisses On The Bottom je viac než len klasickou kolekciou lahodného starého jazzu. Je v ňom poriadna dávka elegancie a jedinečnej atmosféry, ktorú si dnešní osemdesiatnici vychutnávali z praskajúcich gramofónov a lampových rádií ale - hlavne vďaka Paulovi - aj istá veľmi vkusná nadčasovosť, ktorú mali možnosť obdivovať milovníci Beatles už v lyrických songoch ako Honey Pie, Till There Was You, Here There And Everywhere a mnohých ďalších, plných kúzelnej melodiky a harmónií.
Hviezdna zostava spoluúčinkujúcich hudobníkov na tomto albume je už len ako poriadne veľká, šťavnatá čerešňa na tej povestnej torte. Je to zoznam, z ktorého sa dá vyberať naslepo: na gitarách účinkujú John a Bucky Pizarelli, Anthony Wilson a Eric Clapton, na base Robert Hurst a John Clayton, na bicích Karriem Riggins a Jeff Hamilton, na husliach Andy Stein, na ústnej harmonike Stevie Wonder a na piane už spomenutá princezná súčasného jazzu, Diana Krall. Dohrávky sláčikových pasáží, priamo z albionského Abbey Road Studia, poskytol Londýnsky symfonický orchester. Čo dodať? Snáď už len popriať jedinečný zážitok nielen z ikonického a nikým nezameniteľného spevu, ale aj skvelej zvukárskej práce Al Schmitta, krstného otca 150 platinových albumov o.i. aj legiend ako boli Henry Mancini, Jefferson Airplane či Ray Charles.
František Ptáček
