Dostal som pozvanie do relácie Vlada Franca Túto hudbu mám rád. Možno poznáte ten princíp: vybrať 7-8 pesničiek a niečo k tomu povedať. Nič zložité. Lenže vybrať 7 čísel nemusí byť také ľahké, ak to má mať nejakú tvár – a pritom to nebyť jednotvárne. Ja som eklektický poslucháč. Počúvam takmer všetky hudby (odvtedy, čo sa stala dychovka súčasťou world music, tak ešte aj tú.) Keby som však vybral to, čo počúvam najviac, teda alternatívu, underground alebo avantgardu, myslím, že by ma z rozhlasu hnali. Nakoniec som zvolil kľúč slovenskosti a neznámosti. Aby to boli slovenské piesne a aby neboli odrhovačkovo populárne. Nebolo to až také ťažké – takých piesní boli tony. Ale ešte jedno kritérium som si dal – aby tá pieseň obstála nielen pre svoju slovenskosť. Napodiv, aj týchto piesní som našiel spústu. Napríklad Suí Vesan, ktorá spieva svoje indiánske slová. Alebo môj najnovší objav – Martin Geišberg, ktorého pri spievaní treba aj vidieť. Alebo Janko Majerčík, ktorý spieva ľudovo v dnešnej masmediálnej dobe. Alebo Sonička Horňáková, ku ktorej skladbe jej Dano Salontay pričaril spievajúci ľadovec. Niekoľko slovenských piesní sa nezmestilo – napríklad dávny pesničkár Samo Ivaška, ktorý pred časom vydal dvojalbum. Zistil som, že tie piesne by nemohli vzniknúť nikde inde, iba na Slovensku. Nie je to ich privilégium, ale ani handicap. Som rád, že ich máme. Že máme piesne, ktoré môžeme pokladať za svoje. Isteže, hudba je medzinárodná a univerzálna, ale je dobre, keď sa v kotli globalizácie a univerzality objaví domácky ušúľaná haluška. Nezabudnite spievať ani v novom roku, priatelia!

Tags: seriál