Multikulturalizmus sa deje virtuálne aj fyzicky
06.04.2011 Filed in: Články
Sashar Zarif
- medzinárodne uznávaný multidisciplinárny umelec, choreograf, etnológ skúmajúci oblasť tanca a hudby. Je umeleckým vedúcim Sashar Zarif Dance Theatre a Joshgoon - Kanadskej akadémie azerbajdžanských tancov. Počas svojho štúdia a pôsobenia v krajine svojich predkov, získal cenu Národný umelec Azerbajdžanu. So svojím súborom precestoval Severnú Ameriku aj Európu, kde vystupoval s úspechom na rôznych festivaloch. V roku 2001 ako odozvu na dianie vo svete založil medzinárodný festival Dancers for Peace (Tanečníci za mier), ktorý si kladie za úlohu odstraňovať bariéry medzi národmi, rasami a vierovyznaniami a podporovať mier a harmóniu. V roku 2008 získal ocenenie New Pioneer Award for the Arts (Cena za pokrokový počin v umení) za svoje aktivity v oblasti multukulturalizmu a podpore rozmanitosti v umení. Žije v Toronte a učí na York University.
Tento rozhovor sa uskutočnil pri príležitosti príprav vystúpenia Sashar Zarif Dance Theatre v Bratislave. Tanečné predstavenie súboru sa konalo 18. decembra 2010, kedy si svet pripomína ťažké postavenie a osudy mnohých utečencov hľadajúcich miesto na dôstojný a slobodný život - Medzinárodný deň (e)migrantov, vyhlásený Valným zhromaždením OSN. Tomuto dňu bol venovaný cyklus podujatí, ktoré vyvrcholili vystúpením Sashara Zarifa a jeho súboru v predstavení venovanom kultúre strednej Ázie a inšpirované spomienkami na detstvo - My Name is Ali.
Tanečnej časti predstavenia dominoval vynikajúci Sashar Zarif a jeho tanečná partnerka Esther Chabot. Emocionálne aj umelecky stvárnili príbeh tak, že pôsobil silným dojmom, zaujal a spôsob ako v choreografii prepojili tradičné so súčasným stvárnením, bolo naozaj jedinečné. Podstatnou zložkou predstavenia bola hudba, VJ-ing a využitie svetelného designu šikovnej Shawn Henry. Pôvodná hudba autora Pirouza Yousefiana citlivo dotvárala mystický sufi svet strednej Ázie a aj samotný tanečný príbeh My Name is Ali. V ňom sa v retrospektívnych častiach využila tradičná hudba Azerbajdžanu, ktorá je nesmierne zaujímavá, pretože vie byť pôvabná a žensky jemná, ale aj dôrazná dynamikou a energiou - napríklad v tanci Lezginka. VJ-ing využíval hru svetiel a tieňov, premietanie umeleckých videozáberov priamo na telá tanečníkov, scénu a rekvizity, čo dotváralo príbeh a svet Orientu s jeho krásnymi kostýmami, ornamentmi a citom pre detail.
Ako ťa ovplyvnilo tvoje detstvo a prostredie, z ktorého si vyšiel?
V roku 1980, keď som mal trinásť rokov, začala moja osamelá púť utečenca z Iránu. V tomto postavení som žil roky v utečeneckom tábore v Turecku, a neskôr som ako mladý teenager hľadal svoje miesto a nový domov v Kanade.
V decembri 2004 som urobil jedno z najdôležitejších rozhodnutí vo svojom živote - vrátil som sa do Iránu po dvadsiatich rokoch, odkiaľ som ako dieťa - utečenec ušiel. Dosť som tým riskoval. Počas tejto cesty som sa znovu spojil so svojou minulosťou, ktorú som si pamätal ako sen. Časť z toho bola akoby sa to stalo včera - napríklad môj posledný rozhovor so starou mamou. Alebo ako chuť soli vo vode, ktorou ma obliali vo väznici v Gohardashte, na okraji Teheránu. Chcel by som sa podeliť aj so záznamom z tejto cesty spolu s ukážkami, ktoré som nazbieral počas výskumu tanca v Iráne.
Kedy si zistil, že si tanečník, kto bol tvojím prvým učiteľom?
Narodil som sa do azerbajdžanskej emigrantskej rodiny v Teheráne, v Iráne. Keďže moji rodičia pracovali, do mojich desiatich rokov ma vychovávala stará mama. Mala v tom čase skoro deväťdesiat a stala sa mojou prvou a najdôležitejšou učiteľkou. Prišla do Iránu niekoľko rokov po Veľkej októbrovej revolúcii. Pochádzala z Baku, hlavného mesta Azerbajdžanu. V jej izbe bol starý ručne pletený koberec zo Šaki. Nechcela sa ho zbaviť, pretože to bola jedna z mála vecí, ktoré si priniesla „z druhej strany“, myslela tým Azerbajdžan. Vyrastal som počúvajúc príbehy o jej rodine, meste, rituáloch, piesňach a legendách. Bola speváčka a tanečnica, čím sa vysvetľuje, prečo jej tri dcéry, moje tety a môj otec boli všetci pohybovo nadaní speváci. Roky inšpirovala celú rodinu ku hre na tradičné azerbajdžanské hudobné nástroje a k spevu populárnych piesní z čias jej mladosti, znova a znova. Takto premieňala našu obývačku na jej rodný dom v Baku. Svoje prvé lekcie hudby a tanca som dostával už v ranom veku pod vedením mojej starej mamy. Oficiálne som pokračoval v štúdiu omnoho neskôr v Baku v Azerbajdžane a po návrate do Kanady som sa ďalej venoval umeniu popri štúdiu tanca a hudby na Univerzite York.
Choreografia My Name is Ali sa zaoberá tvojimi spomienkami a vzťahom k domovu a rodine. Môžeš nám to priblížiť?
Približne v siedmich rokoch, kedy som začal chodiť do školy, som reálne vstúpil do sveta v ktorom som žil. Vtedy som začal spoznávať skutočný Teherán. Po smrti mojej starej mamy, keď som mal desať, som poslednýkrát navštívil jej izbu. Vtedy som si uvedomil, čo pomáhalo premieňať izbu na „môj a jej svet“. Bol to ručný bubienok, ktorý sprevádzal jej piesne, bambusový vejár a jej telo s dlhými rukami a nohami. Bol to pár pohupujúcich sa náušníc, nazývaných kashkooli, ktoré sprevádzali príbehy s mnohými jemnými detailami a zavŕšili premenu.
V tej chvíli pustila vejár, začala bubnovať a spievať ľudovú tanečnú melódiu. Začala pohyb najskôr tvárou, hlavou a ramenami a potom tancovala hornou časťou tela. Vtedy som vstal a bol som nohami pre jej tanec, veď v tom čase mala už skoro deväťdesiat rokov. Tak sme sa ocitli v Baku, na balkóne domu jej otca.
Až po jej smrti a návšteve izby som si uvedomil, že miesto kde sme tancovali bola malá miestnosť so starým kobercom a obyčajnými dverami bez balkóna.
Keď som sa pokúšal analyzovať môj etnografický výskum, zistil som, že moja skúsenosť s premenou miesta na určitý priestor bola skúsenosť, s ktorou som vyrastal. Prišiel som na svet, kde sa moja stará mama bez vlasti snaží prežiť vďaka predstave, že malá izba v preľudnenom Teheráne je vlastne domom jej otca v Baku. Teraz už viem, prečo som všade nosil so sebou jej malý bubon, na ceste emigrácie z Iránu, do Indie, potom do Turecka a nakoniec do Kanady spievajúc a tancujúc tie isté staré príbehy v izbách, kde som býval. Robil som to, aby som našiel miesto, kam patrím.
V čom sa podľa teba najviac líšia folklórne tance v centrálnej Ázii od tých európskych?
Je to prvok improvizácie. Improvizácia je veľmi prítomná na Východe, ale je iná. Spojenie medzi kultúrami je veľmi badateľné vo folkóre.
Ľudia a kultúra strednej Európy je mi veľmi blízka aj vďaka folkóru. Ty vieš, že milujem halušky.
Áno viem a teším sa z toho. Uskutočnil si veľa výskumov po celom svete, predovšetkým v centrálnej Ázii.
Som tanečník, ktorý pracuje v multidisciplinárnych a medzikultúrnych oblastiach tak, aby som našiel zdravý pomer medzi tradičnými a súčasnými vyjadrovacími prístupmi. Vytváram možnosti prejaviť svoju identitu, ktorú formuje minulosť, prítomnosť a budúcnosť (a definujem ju ako vzťah so svetom okolo mňa). Toto tvorí základňu pre moju umeleckú tvorbu.
Ďakujem za rozhovor
- medzinárodne uznávaný multidisciplinárny umelec, choreograf, etnológ skúmajúci oblasť tanca a hudby. Je umeleckým vedúcim Sashar Zarif Dance Theatre a Joshgoon - Kanadskej akadémie azerbajdžanských tancov. Počas svojho štúdia a pôsobenia v krajine svojich predkov, získal cenu Národný umelec Azerbajdžanu. So svojím súborom precestoval Severnú Ameriku aj Európu, kde vystupoval s úspechom na rôznych festivaloch. V roku 2001 ako odozvu na dianie vo svete založil medzinárodný festival Dancers for Peace (Tanečníci za mier), ktorý si kladie za úlohu odstraňovať bariéry medzi národmi, rasami a vierovyznaniami a podporovať mier a harmóniu. V roku 2008 získal ocenenie New Pioneer Award for the Arts (Cena za pokrokový počin v umení) za svoje aktivity v oblasti multukulturalizmu a podpore rozmanitosti v umení. Žije v Toronte a učí na York University.
Tento rozhovor sa uskutočnil pri príležitosti príprav vystúpenia Sashar Zarif Dance Theatre v Bratislave. Tanečné predstavenie súboru sa konalo 18. decembra 2010, kedy si svet pripomína ťažké postavenie a osudy mnohých utečencov hľadajúcich miesto na dôstojný a slobodný život - Medzinárodný deň (e)migrantov, vyhlásený Valným zhromaždením OSN. Tomuto dňu bol venovaný cyklus podujatí, ktoré vyvrcholili vystúpením Sashara Zarifa a jeho súboru v predstavení venovanom kultúre strednej Ázie a inšpirované spomienkami na detstvo - My Name is Ali.
Tanečnej časti predstavenia dominoval vynikajúci Sashar Zarif a jeho tanečná partnerka Esther Chabot. Emocionálne aj umelecky stvárnili príbeh tak, že pôsobil silným dojmom, zaujal a spôsob ako v choreografii prepojili tradičné so súčasným stvárnením, bolo naozaj jedinečné. Podstatnou zložkou predstavenia bola hudba, VJ-ing a využitie svetelného designu šikovnej Shawn Henry. Pôvodná hudba autora Pirouza Yousefiana citlivo dotvárala mystický sufi svet strednej Ázie a aj samotný tanečný príbeh My Name is Ali. V ňom sa v retrospektívnych častiach využila tradičná hudba Azerbajdžanu, ktorá je nesmierne zaujímavá, pretože vie byť pôvabná a žensky jemná, ale aj dôrazná dynamikou a energiou - napríklad v tanci Lezginka. VJ-ing využíval hru svetiel a tieňov, premietanie umeleckých videozáberov priamo na telá tanečníkov, scénu a rekvizity, čo dotváralo príbeh a svet Orientu s jeho krásnymi kostýmami, ornamentmi a citom pre detail.
Ako ťa ovplyvnilo tvoje detstvo a prostredie, z ktorého si vyšiel?
V roku 1980, keď som mal trinásť rokov, začala moja osamelá púť utečenca z Iránu. V tomto postavení som žil roky v utečeneckom tábore v Turecku, a neskôr som ako mladý teenager hľadal svoje miesto a nový domov v Kanade.
V decembri 2004 som urobil jedno z najdôležitejších rozhodnutí vo svojom živote - vrátil som sa do Iránu po dvadsiatich rokoch, odkiaľ som ako dieťa - utečenec ušiel. Dosť som tým riskoval. Počas tejto cesty som sa znovu spojil so svojou minulosťou, ktorú som si pamätal ako sen. Časť z toho bola akoby sa to stalo včera - napríklad môj posledný rozhovor so starou mamou. Alebo ako chuť soli vo vode, ktorou ma obliali vo väznici v Gohardashte, na okraji Teheránu. Chcel by som sa podeliť aj so záznamom z tejto cesty spolu s ukážkami, ktoré som nazbieral počas výskumu tanca v Iráne.
Kedy si zistil, že si tanečník, kto bol tvojím prvým učiteľom?
Narodil som sa do azerbajdžanskej emigrantskej rodiny v Teheráne, v Iráne. Keďže moji rodičia pracovali, do mojich desiatich rokov ma vychovávala stará mama. Mala v tom čase skoro deväťdesiat a stala sa mojou prvou a najdôležitejšou učiteľkou. Prišla do Iránu niekoľko rokov po Veľkej októbrovej revolúcii. Pochádzala z Baku, hlavného mesta Azerbajdžanu. V jej izbe bol starý ručne pletený koberec zo Šaki. Nechcela sa ho zbaviť, pretože to bola jedna z mála vecí, ktoré si priniesla „z druhej strany“, myslela tým Azerbajdžan. Vyrastal som počúvajúc príbehy o jej rodine, meste, rituáloch, piesňach a legendách. Bola speváčka a tanečnica, čím sa vysvetľuje, prečo jej tri dcéry, moje tety a môj otec boli všetci pohybovo nadaní speváci. Roky inšpirovala celú rodinu ku hre na tradičné azerbajdžanské hudobné nástroje a k spevu populárnych piesní z čias jej mladosti, znova a znova. Takto premieňala našu obývačku na jej rodný dom v Baku. Svoje prvé lekcie hudby a tanca som dostával už v ranom veku pod vedením mojej starej mamy. Oficiálne som pokračoval v štúdiu omnoho neskôr v Baku v Azerbajdžane a po návrate do Kanady som sa ďalej venoval umeniu popri štúdiu tanca a hudby na Univerzite York.
Choreografia My Name is Ali sa zaoberá tvojimi spomienkami a vzťahom k domovu a rodine. Môžeš nám to priblížiť?
Približne v siedmich rokoch, kedy som začal chodiť do školy, som reálne vstúpil do sveta v ktorom som žil. Vtedy som začal spoznávať skutočný Teherán. Po smrti mojej starej mamy, keď som mal desať, som poslednýkrát navštívil jej izbu. Vtedy som si uvedomil, čo pomáhalo premieňať izbu na „môj a jej svet“. Bol to ručný bubienok, ktorý sprevádzal jej piesne, bambusový vejár a jej telo s dlhými rukami a nohami. Bol to pár pohupujúcich sa náušníc, nazývaných kashkooli, ktoré sprevádzali príbehy s mnohými jemnými detailami a zavŕšili premenu.
V tej chvíli pustila vejár, začala bubnovať a spievať ľudovú tanečnú melódiu. Začala pohyb najskôr tvárou, hlavou a ramenami a potom tancovala hornou časťou tela. Vtedy som vstal a bol som nohami pre jej tanec, veď v tom čase mala už skoro deväťdesiat rokov. Tak sme sa ocitli v Baku, na balkóne domu jej otca.
Až po jej smrti a návšteve izby som si uvedomil, že miesto kde sme tancovali bola malá miestnosť so starým kobercom a obyčajnými dverami bez balkóna.
Keď som sa pokúšal analyzovať môj etnografický výskum, zistil som, že moja skúsenosť s premenou miesta na určitý priestor bola skúsenosť, s ktorou som vyrastal. Prišiel som na svet, kde sa moja stará mama bez vlasti snaží prežiť vďaka predstave, že malá izba v preľudnenom Teheráne je vlastne domom jej otca v Baku. Teraz už viem, prečo som všade nosil so sebou jej malý bubon, na ceste emigrácie z Iránu, do Indie, potom do Turecka a nakoniec do Kanady spievajúc a tancujúc tie isté staré príbehy v izbách, kde som býval. Robil som to, aby som našiel miesto, kam patrím.
V čom sa podľa teba najviac líšia folklórne tance v centrálnej Ázii od tých európskych?
Je to prvok improvizácie. Improvizácia je veľmi prítomná na Východe, ale je iná. Spojenie medzi kultúrami je veľmi badateľné vo folkóre.
Ľudia a kultúra strednej Európy je mi veľmi blízka aj vďaka folkóru. Ty vieš, že milujem halušky.
Áno viem a teším sa z toho. Uskutočnil si veľa výskumov po celom svete, predovšetkým v centrálnej Ázii.
Som tanečník, ktorý pracuje v multidisciplinárnych a medzikultúrnych oblastiach tak, aby som našiel zdravý pomer medzi tradičnými a súčasnými vyjadrovacími prístupmi. Vytváram možnosti prejaviť svoju identitu, ktorú formuje minulosť, prítomnosť a budúcnosť (a definujem ju ako vzťah so svetom okolo mňa). Toto tvorí základňu pre moju umeleckú tvorbu.
Ďakujem za rozhovor
Jarmila Vlčková
