MISHA
06.04.2011 Filed in: Recenzie
Ako nikdy predtým
EMI
Ono sa to fakt niekedy stáva. Mimobratislavská babenka vyletí hore, pozbiera Slávikov aj Aurelov, predá slušné množstvo cédečiek, smažia ju rádiá, škľabí sa z tituliek časákov (Misha skôr žmúrila tie svoje exoticky šikmé oči) a všetko vyzerá idylicky a hlavne pekne nadlho dobre rozbehnuté. Potom sa niečo stane, žiara reflektorov si nájde niekoho iného, Sláviky nečakane odletia do iných hniezd, rádiá zastrčia disky s vašou hudbou do zadných priečinkov archívov a z tituliek sa odrazu zubia iné Tiny... Umelkyňa si z toho najprv veľkú hlavu nerobí, odletí si liečiť frustráciu do New Yorku, utvrdzuje samu seba v tom, že sú aj iné priority a nejaký blbý šoubiznis jej môže byť ukradnutý. Že sa nič nekončí. Ráno čo ráno však cíti, ako jej tie nablblé rozhovory v časopisoch chýbajú, ako si navykla počuť sa vo svojej obľúbenej kaviarni z rádia, ako ju ľudia na ulici spoznávali a ona si užívala svoju novonadobudnutú výnimočnosť, zatiaľčo teraz tak bolestne cúva späť do predošlej anonymity. Potom sa zatne: veď ja im všetkým ešte ukážem! Niečo si dohodne s hviezdnym jazzovým basákom od Zawinula, osloví drsných hiphoperov, začne nahrávať a...
Najnovší Mishin Album má veľavravný názov: Ako nikdy predtým. Veď hej, znie to sľubne, ba priam až dráždivo lákavo, sama som bola zvedavá, čo sa na mňa vyvalí z reprákov a aká bude tá stará dobrá Misha, keď bude odrazu ako nikdy predtým. Tak aké to teda je? Hm, asi najvýstižnejšie to celé definuje slovo: chaotické. Brutálne široko rozkročené (nechcite vedieť ako) od brehu s úplnými blábolmi a naivnými gýčmi po breh s niečím, čo (hoci vzdialene) pripomína to, na čo sme boli od Mishi zvyknutí za čias, keď hviezdila a nemala v domácom árenbíčku prakticky žiadnu relevantnú konkurenciu. O väčšinu zo šestnástky trekov sa postaral producent Opak, niečím prispel Ramon, Rico Haring, Viktor Hazard, Robo Papp, Ludo Srnec, Martin Husovský z Komajoty a ďalší. Mihne sa aj legendárny trúbkar Lew Soloff - niekdajší člen slávnych Blood, Sweat & Tears a neskorší líder dychovej sekcie na turné Barbry Streisand, ktorý oňahdy zatrúbil aj na doske gitaristu Henryho Tótha Spirit of Memory.
Mishi to najviac svedčí v anglicky spievaných pesničkách. Jej angličtina je pochopiteľne na miestne pomery vysoko nadpriemerná a to dáva jej výrazu uvoľnenosť. Naopak v slovenčine je kŕčovito toporná, málo uveriteľná a spevácky neistá. Teda, nie že by distonovala – ladí slušne a o ostatné sa postaral AutoTune (v jednej skladbe aj priznaný), lenže celý komplex zložený z timingu, frázovania, emotívneho výrazu a ostatných zložiek akosi nedrží pokope a na potvoru ani niektoré beaty a groovy nešlapú tak, ako by mali. Funky čísla (napr. Nespokojná) s dobre strihnutými beglajtovými gitarami Michala Bugalu sú síce fajn, ale Mishin nie veľmi opulentný vokál je pre tento žáner akosi primálo „hot“. Prerábka starinky Close To You s Nironicovým rapom je fajn, v rádiu som ju však zatiaľ nepočula. Soundtrack z Príbehu ulice Uuuh s hosťujúcim Robom Pappom a rapujúcimi Vladisom a Lakym z 2H+ je predposledným číslom albumu, ktorý uzatvára Radio Edit Husovského Krídel. Nuž, pýtam sa samej seba, či mám chuť si to ešte niekedy pustiť. Úprimne? Fakt neviem... V najbližších dňoch asi nie. Možno neskôr. Ak si však niečo tutovo šupnem, tak nejaké Mishine starinky. Tie ja môžem. A nie som v tom určite sama.
EMI
Ono sa to fakt niekedy stáva. Mimobratislavská babenka vyletí hore, pozbiera Slávikov aj Aurelov, predá slušné množstvo cédečiek, smažia ju rádiá, škľabí sa z tituliek časákov (Misha skôr žmúrila tie svoje exoticky šikmé oči) a všetko vyzerá idylicky a hlavne pekne nadlho dobre rozbehnuté. Potom sa niečo stane, žiara reflektorov si nájde niekoho iného, Sláviky nečakane odletia do iných hniezd, rádiá zastrčia disky s vašou hudbou do zadných priečinkov archívov a z tituliek sa odrazu zubia iné Tiny... Umelkyňa si z toho najprv veľkú hlavu nerobí, odletí si liečiť frustráciu do New Yorku, utvrdzuje samu seba v tom, že sú aj iné priority a nejaký blbý šoubiznis jej môže byť ukradnutý. Že sa nič nekončí. Ráno čo ráno však cíti, ako jej tie nablblé rozhovory v časopisoch chýbajú, ako si navykla počuť sa vo svojej obľúbenej kaviarni z rádia, ako ju ľudia na ulici spoznávali a ona si užívala svoju novonadobudnutú výnimočnosť, zatiaľčo teraz tak bolestne cúva späť do predošlej anonymity. Potom sa zatne: veď ja im všetkým ešte ukážem! Niečo si dohodne s hviezdnym jazzovým basákom od Zawinula, osloví drsných hiphoperov, začne nahrávať a...
Najnovší Mishin Album má veľavravný názov: Ako nikdy predtým. Veď hej, znie to sľubne, ba priam až dráždivo lákavo, sama som bola zvedavá, čo sa na mňa vyvalí z reprákov a aká bude tá stará dobrá Misha, keď bude odrazu ako nikdy predtým. Tak aké to teda je? Hm, asi najvýstižnejšie to celé definuje slovo: chaotické. Brutálne široko rozkročené (nechcite vedieť ako) od brehu s úplnými blábolmi a naivnými gýčmi po breh s niečím, čo (hoci vzdialene) pripomína to, na čo sme boli od Mishi zvyknutí za čias, keď hviezdila a nemala v domácom árenbíčku prakticky žiadnu relevantnú konkurenciu. O väčšinu zo šestnástky trekov sa postaral producent Opak, niečím prispel Ramon, Rico Haring, Viktor Hazard, Robo Papp, Ludo Srnec, Martin Husovský z Komajoty a ďalší. Mihne sa aj legendárny trúbkar Lew Soloff - niekdajší člen slávnych Blood, Sweat & Tears a neskorší líder dychovej sekcie na turné Barbry Streisand, ktorý oňahdy zatrúbil aj na doske gitaristu Henryho Tótha Spirit of Memory.
Mishi to najviac svedčí v anglicky spievaných pesničkách. Jej angličtina je pochopiteľne na miestne pomery vysoko nadpriemerná a to dáva jej výrazu uvoľnenosť. Naopak v slovenčine je kŕčovito toporná, málo uveriteľná a spevácky neistá. Teda, nie že by distonovala – ladí slušne a o ostatné sa postaral AutoTune (v jednej skladbe aj priznaný), lenže celý komplex zložený z timingu, frázovania, emotívneho výrazu a ostatných zložiek akosi nedrží pokope a na potvoru ani niektoré beaty a groovy nešlapú tak, ako by mali. Funky čísla (napr. Nespokojná) s dobre strihnutými beglajtovými gitarami Michala Bugalu sú síce fajn, ale Mishin nie veľmi opulentný vokál je pre tento žáner akosi primálo „hot“. Prerábka starinky Close To You s Nironicovým rapom je fajn, v rádiu som ju však zatiaľ nepočula. Soundtrack z Príbehu ulice Uuuh s hosťujúcim Robom Pappom a rapujúcimi Vladisom a Lakym z 2H+ je predposledným číslom albumu, ktorý uzatvára Radio Edit Husovského Krídel. Nuž, pýtam sa samej seba, či mám chuť si to ešte niekedy pustiť. Úprimne? Fakt neviem... V najbližších dňoch asi nie. Možno neskôr. Ak si však niečo tutovo šupnem, tak nejaké Mishine starinky. Tie ja môžem. A nie som v tom určite sama.
Dorota Zervanová
