Meat Loaf
06.04.2011 Filed in: Články
Macko Uško na krídlach netopiera
Americký spevák a herec Marvin Lee Aday má rád absurdity. Naznačuje to už jeho umelecké meno Meat Loaf a potvrdzuje názov nového albumu Hang Cool Teddy Bear. Ten však nie je postavený na dadaistickom zhluku nezmyslov, ale jeho kostru tvorí príbeh vojaka Patricka v jednom bližšie nešpecifikovanom vojnovom konflikte. Túto filmovú ideu spevákovi raz pri kartách vnukol jeho priateľ, autor scenárov a režisér Kilian Kerwin.
Je koncept vždy taký dôležitý pre tvoje albumy?
Ľudia väčšinou poznajú len moju tvorbu s Jimom Steinmanom, ale ja som už v šesťdesiatych rokoch mal kapelu, v ktorej som mal snahu rozprávať príbehy. Piesne, ktoré sme písali, vôbec neboli zlé, ale nebolo to nič moc, a tak sme ich kombinovali s coververziami známych šlágrov. Mojou skutočne prvou skladbou bola pieseň Animal, ktorú som napísal, keď som mal trinásť rokov. Bola to pesnička o dieťati vyrastajúcom na ulici. Keď som však po prvýkrát spieval skladbu Jima Steinmana, uvedomil som si, že rozprávanie príbehov prostredníctvom rockových skladieb je môj osud. Doteraz si myslím, že je to to najlepšie čo viem a všetko, čo Jimi napísal, je aj to najlepšie čo som spieval. Mám rád Jima a všetko čo sa okolo neho deje. Je ako vzduch, bez ktorého nemôžem existovať. Na našej novej platni zašiel ešte hodný kus ďalej. Albumy z trilógie Bat Out of Hell neboli konceptuálne. Všetky skladby pochádzali, alebo mali základ v Steinmanovom muzikále Neverland. Albumu Hang Cool Teddy Bear skutočný Koncept, pripravený dopredu a každá skladba je o jedinej osobe a tou je dvadsaťštyriročný Patrick.
Ako sa ti páčili hudobné podklady, keď si ich prvýkrát počul vcelku?
Musím najprv spomenúť producenta Roba Cavalla. On každú vec robí lepšie ako iní, alebo sa aspoň snaží... a ak pracujete s Robom, tak tieto jeho vlastnosti prechádzajú akosi aj na vás. On vydoluje to najlepšie zo všetkých, v každom prebúdza neuveriteľné sebavedomie a tým pádom každý pracuje na viac ako sto percent. A to bolo so všetkými zúčastnenými skladateľmi, teda s Rickom Brantleym, Justinom Hawkinsom, Tommy Henriksenom, Desmondom Childom, či Kevinom Kadishom a v drobnej miere aj mnou. A navyše, keď máš okolo seba tých najlepších muzikantov, je to fantastický pocit a myslím si, že to zo skladieb môžu cítiť aj poslucháči. Už sa teším na koncerty! To je môj život, byť s kapelou na pódiu a ísť na plný výkon. Často si už v štúdiu predstavujem, ako to bude vyzerať s tou či onou skladbou. Som síce už dosť starý, ale stále ma to baví.
Nahrávanie, ale aj iné veci ohľadne nového albumu sú spojené s Los Angeles, prečo?
Album je spojený práve s týmto mestom, lebo hlavná postava nášho príbehu Patrick pochádza práve z Los Angeles. Dokonca niektoré scény sa odohrávajú v okolí Rainbow, či Whisky Bar. Skladba Losangeloser sa odohráva v The Valley a scény z If I Can´t Have You sú typické pre panorámu Los Angeles. Dokonca aj blondýnka na booklete je Sherry Lansing, ktorú som chcel, lebo bola kráľovná Hollywoodu. A názov tohto art-dielka je Woman is God a Sherry má slnečné okuliare, čo samozrejme tiež má svoj tajný význam, ale ten ti nepoviem... hahaha.
V dvoch skladbách na albume hosťuje aj gitarový mág Steve Vai a nahrávania sa zúčastnil aj Brian May zo skupiny Queen.
Steve hrá všetky tie drobné kudrlinky v Love Is Not Real, ale kde sa naozaj ukázal, je skladba Song of Madness.Tu to naplno rozbalil a reže koľko to dá... a ja som ostal bez slov, jednoducho úžasné! Pritom viem, čoho je Steve schopný. Jeho fanúšikom som sa stal, keď pracoval na filmovej snímke Crossroads. Keď som bol s ním na pódiu, stále som mu reval do ucha, že aký je skvelý a on sa len smial a pritom vedel, čo som tým myslel. A keď som bol s ním a Brianom Mayom, tak som zreval aby sa olizovali... (lick = tiež brnknutie na struny / fráza, pozn. red.) to je môj humor á-la National Lampoon. A večer spolu sme si pozreli u mňa horory.
Ako sa ti spolupracovalo s Joe Blackom, ktorý hosťuje v skladbe Like A Rose?
Blacka poznám veľmi dlho a práve on ma mal hrať v biografickom filme, ktorý mala produkovať televízna stanica VH1. Už vtedy som o ňom vyhlasoval: Musíte na to získať Joe Blacka, to je herec, ktorý má rokenrol v krvi. On by mohol byť kľudne môj syn! Čakali deväť mesiacov, až raz Joe niekde vyhlásil, že by chcel, aby som hral jeho otca v Pick of Destiny. A ja som to prijal a keď sme sa spolu učili jednu skladbu pre film, každý kto nás počul vyhlasoval, že sa k sebe náramne hodíme. A preto keď som hľadal niekoho, kto by so mnou spieval v Like A Rose, hneď ma napadol Jack. Vymenili sme si zopár mailov a bolo to. Tento album má veľmi dobré vibrácie a Jack si myslel, že ide len o akýsi jam session, a tak bol veľmi prekvapený, keď musel spievať. Ale bol perfektný a skladba dostala trochu nádych a atmosféru Tenacious D, i keď všetkým sa zdá, že to znie ako Beastie Boys! Hahaha...
Keď sme pri filmových hororoch, tak tvoja najobľúbenejšia postava, ktorú si hral, bol Jake v snímke Masters of Horror. Je to tak?
Máš pravdu. Najradšej by som na postavu Jakea zabudol, ale ľuďom sa veľmi páči. Mne sa skôr páči postava Boba Paulsona z Fiaght Club-u, ktorú som podľa Davida Finchera doviedol do dokonalosti. Bob nebol iba na papieri scenára a v políčkach filmu. On proste ožil vo mne, až som ho po nakrúcaní musel v sebe potlačiť. Zo začiatku to boli len malé šteky, ale postupne ho David vytiahol do popredia a dokonca jedna scéna s Bobom, ktorá ani nebola v scenári, sa aj pridala a to na priamy príkaz 20th Century Fox, ktorí si žiadali mať vo filme viac Meat Loafa. Dopísali sa štyri scénky s Bradom Pittom a Edwardom Nortonom a boli úplne geniálne. Po filmovačke a následnej premiére som sa ani nemohol ukázať na ulici. Potom som robil ďalší film, Focus podľa novely Arthura Millera, s hercami ako Bill Mays a Laura Dern, ktorý tiež dopadol nad očakávanie, ale spomenutý Jake z Masters of Horror ostal na prvom mieste... aj keď v mojej filmografii sú aj kvalitnejšie snímky.
A čom je vlastne celý príbeh albumu?
Vojak Patrick bol zranený v boji spolu s priateľom, ktorého toto zranenie skolilo. Je to veľmi sugestívne a farebné - vojaci vidia vlastnú krv v tej špine naokolo. Patrick sedí a drží svojho priateľa zasiahnutého šrapnelom. Je to rozhovor o bolesti, ktorú si nikdy nevedel predstaviť. Uvedomuje si svoju vlastnú smrteľnosť, ale namiesto neho umiera jeho druh a jemu bliká svetielko života ďalej. Príbeh pokračuje návratom do rodného mesta k svojej priateľke, ktorá sa časom zmenila a už to nie je dievčina, ktorú tam pred vojnou zanechal. Je vydatá za nejakého chlapíka a on ju nahovára, aby s ním odišla, lebo on stále cíti, že patria k sebe. Patrick sa uzatvára do seba a myslí si, že umiera, lebo sa mu jeho Jenny ustavične zjavuje s rôznymi vlasmi, iným oblečením a rôznym mejkapom. Vracia sa v spomienkach do mladosti, keď v pätnástich videl Elvisa v Las Vegas, a preto odchádza do Mephisu a tam chce aj umrieť. Ja som aj chcel aby odišiel na druhý svet, ale Kilian ako správny hollywoodský scenárista to celé zakončil jeho návratom do života.
Ako si sa zoznámil s Kilianom Kerwinom?
Je to scenárista a spisovateľ, s ktorým raz do mesiaca hráme karty a práve v jednu takúto noc po pár pohárikoch tequily na mňa vyhŕkol, že má vynikajúci príbeh a to bolo všetko. Ja som si na to neskôr spomenul a napísal som skladbu s názvom Peace on Earth, inšpirovanú príbehom, ktorý mi načrtol v tú noc Kilian. Dal som dve a dve dohromady a pri prvom probléme na texte som Kilianovi zavolal a opýtal sa ho, že či s tým príbehom niečo robil. Chvíľku mu trvalo kým si spomenul a okamžite reagoval na moje otázky. Ten telefonát trval skoro hodinu a na to mi Kilián povedal, aby som mu dal mesiac na dopracovanie, potom sme sa už len stretávali a dolaďovali celý príbeh, respektíve on písal a ja som sa vžíval do hlavnej postavy.
Ako sa názov albumu vzťahuje k príbehu?
Veľa ľuďom sa nepáčia názvy mojich albumov, a tak som v tom zotrval... hahaha. Názov vznikol za asistencie nášho klávesáka Jamie Muhoberaca, ktorého obľúbeným filmom je Beyond teh Valley of the Dolls. V tom príbehu isté dievča zošalie a odchádza, keď v tom ju chytí jeden maník, začne sa s ňou krútiť a kričí: Just Hang Cool Teddy Bear. Hneď bol presvedčený, že to je správny názov pre nový materiál.
V minulosti si spolupracoval s producentmi ako Todd Rundgren či Desmond Child. Prečo si teraz oslovil práve Roba Cavalla?
Potreboval som zmenu... Každý producent, s ktorým som kedy pracoval, vložil do daného materiálu svoje ego a vždy to bolo na prospech veci. Desmond Child je vynikajúci producent svetového mena, ale v určitých momentoch to medzi ním a hudobníkmi dosť škrípalo. Rob, ten si svoje predstavy najprv vykomunikuje so mnou, veď preboha robíme album Meat Loafa, a až potom naše spoločné vízie prezentujeme ďalej. Dopadlo to nadmieru dobre aj vďaka snahe skvelých muzikantov a zvukových inžinierov. Sám som spieval tak, ako som chcel spievať a vyznelo to lepšie, ako keby mi niekto striktne určoval, ako to mám robiť. Rob Cavallo neprikazuje, ale prirodzenou cestou vydoluje z umelca to najlepšie. Upozorní na vibrato, doladí technické veci, alebo rýchlo nájde alternatívu na daný problém. Je to naozaj výnimočný človek s veľkým talentom.
(Cavallo produkoval napr. album American Idiot skupiny Green Day, poz. red.)
Asi musíš byť rád, že si sa zbavil netopierej trilógie Bat Out of Hell a venuješ sa čerstvému materiálu?
Veľmi ma hnevá, že Bat III. dopadlo tak, ako dopadlo. Chceli sme to s Jimom Steinmanom spolu dotiahnuť do konca, ale vznikli tam veľké trenice medzi našimi manažérmi a právnikmi, a preto Jim ani album neprodukoval a z jeho pera pochádza len asi polovica skladieb. Nerád o tom hovorím, ale aj Desmond sa nezachoval práve najlepšie a veci sa nerobili podľa mojich predstáv. Trojka Bat Out of Hell ma bohužiaľ neoslovuje, lebo sa mi vybavia všetky tie problémy a konflikty, ktoré boli pri jej vzniku. Nový album so všetkými skladbami mi opäť vrátil chuť do života. Navyše dať dohromady takú veľkú skupinu skladateľov a muzikantov bola tiež veľká výzva. Napríklad skladbu Love is not real začali písať spolu Justin Hawkins a Eric Nelle. Rob Cavallo pridal refrén a ja som ju celú poupravil podľa svojho gusta. Tak sa pracovalo s väčšinou kompozícií a aj keď celý album stvárňuje jeden príbeh, každú jednu skladbu je možné počúvať samostatne.
Ako to vidíš s tvojou šnúrou k novému albumu?
Turné z roku 2007 nebolo z tých najlepších, ale ja som veľký bojovník. Som v tomto biznise už vyše štyridsať rokov a viem, že nie vždy vyjde všetko tak ako si človek naplánuje. Jednoducho musíš mať šťastie... Aj ja teraz hľadám ten pomyselný zlatý chodník, lebo doteraz som väčšinou kráčal po prašnej ceste s množstvom skál a dier.
Americký spevák a herec Marvin Lee Aday má rád absurdity. Naznačuje to už jeho umelecké meno Meat Loaf a potvrdzuje názov nového albumu Hang Cool Teddy Bear. Ten však nie je postavený na dadaistickom zhluku nezmyslov, ale jeho kostru tvorí príbeh vojaka Patricka v jednom bližšie nešpecifikovanom vojnovom konflikte. Túto filmovú ideu spevákovi raz pri kartách vnukol jeho priateľ, autor scenárov a režisér Kilian Kerwin.
Je koncept vždy taký dôležitý pre tvoje albumy?
Ľudia väčšinou poznajú len moju tvorbu s Jimom Steinmanom, ale ja som už v šesťdesiatych rokoch mal kapelu, v ktorej som mal snahu rozprávať príbehy. Piesne, ktoré sme písali, vôbec neboli zlé, ale nebolo to nič moc, a tak sme ich kombinovali s coververziami známych šlágrov. Mojou skutočne prvou skladbou bola pieseň Animal, ktorú som napísal, keď som mal trinásť rokov. Bola to pesnička o dieťati vyrastajúcom na ulici. Keď som však po prvýkrát spieval skladbu Jima Steinmana, uvedomil som si, že rozprávanie príbehov prostredníctvom rockových skladieb je môj osud. Doteraz si myslím, že je to to najlepšie čo viem a všetko, čo Jimi napísal, je aj to najlepšie čo som spieval. Mám rád Jima a všetko čo sa okolo neho deje. Je ako vzduch, bez ktorého nemôžem existovať. Na našej novej platni zašiel ešte hodný kus ďalej. Albumy z trilógie Bat Out of Hell neboli konceptuálne. Všetky skladby pochádzali, alebo mali základ v Steinmanovom muzikále Neverland. Albumu Hang Cool Teddy Bear skutočný Koncept, pripravený dopredu a každá skladba je o jedinej osobe a tou je dvadsaťštyriročný Patrick.
Ako sa ti páčili hudobné podklady, keď si ich prvýkrát počul vcelku?
Musím najprv spomenúť producenta Roba Cavalla. On každú vec robí lepšie ako iní, alebo sa aspoň snaží... a ak pracujete s Robom, tak tieto jeho vlastnosti prechádzajú akosi aj na vás. On vydoluje to najlepšie zo všetkých, v každom prebúdza neuveriteľné sebavedomie a tým pádom každý pracuje na viac ako sto percent. A to bolo so všetkými zúčastnenými skladateľmi, teda s Rickom Brantleym, Justinom Hawkinsom, Tommy Henriksenom, Desmondom Childom, či Kevinom Kadishom a v drobnej miere aj mnou. A navyše, keď máš okolo seba tých najlepších muzikantov, je to fantastický pocit a myslím si, že to zo skladieb môžu cítiť aj poslucháči. Už sa teším na koncerty! To je môj život, byť s kapelou na pódiu a ísť na plný výkon. Často si už v štúdiu predstavujem, ako to bude vyzerať s tou či onou skladbou. Som síce už dosť starý, ale stále ma to baví.
Nahrávanie, ale aj iné veci ohľadne nového albumu sú spojené s Los Angeles, prečo?
Album je spojený práve s týmto mestom, lebo hlavná postava nášho príbehu Patrick pochádza práve z Los Angeles. Dokonca niektoré scény sa odohrávajú v okolí Rainbow, či Whisky Bar. Skladba Losangeloser sa odohráva v The Valley a scény z If I Can´t Have You sú typické pre panorámu Los Angeles. Dokonca aj blondýnka na booklete je Sherry Lansing, ktorú som chcel, lebo bola kráľovná Hollywoodu. A názov tohto art-dielka je Woman is God a Sherry má slnečné okuliare, čo samozrejme tiež má svoj tajný význam, ale ten ti nepoviem... hahaha.
V dvoch skladbách na albume hosťuje aj gitarový mág Steve Vai a nahrávania sa zúčastnil aj Brian May zo skupiny Queen.
Steve hrá všetky tie drobné kudrlinky v Love Is Not Real, ale kde sa naozaj ukázal, je skladba Song of Madness.Tu to naplno rozbalil a reže koľko to dá... a ja som ostal bez slov, jednoducho úžasné! Pritom viem, čoho je Steve schopný. Jeho fanúšikom som sa stal, keď pracoval na filmovej snímke Crossroads. Keď som bol s ním na pódiu, stále som mu reval do ucha, že aký je skvelý a on sa len smial a pritom vedel, čo som tým myslel. A keď som bol s ním a Brianom Mayom, tak som zreval aby sa olizovali... (lick = tiež brnknutie na struny / fráza, pozn. red.) to je môj humor á-la National Lampoon. A večer spolu sme si pozreli u mňa horory.
Ako sa ti spolupracovalo s Joe Blackom, ktorý hosťuje v skladbe Like A Rose?
Blacka poznám veľmi dlho a práve on ma mal hrať v biografickom filme, ktorý mala produkovať televízna stanica VH1. Už vtedy som o ňom vyhlasoval: Musíte na to získať Joe Blacka, to je herec, ktorý má rokenrol v krvi. On by mohol byť kľudne môj syn! Čakali deväť mesiacov, až raz Joe niekde vyhlásil, že by chcel, aby som hral jeho otca v Pick of Destiny. A ja som to prijal a keď sme sa spolu učili jednu skladbu pre film, každý kto nás počul vyhlasoval, že sa k sebe náramne hodíme. A preto keď som hľadal niekoho, kto by so mnou spieval v Like A Rose, hneď ma napadol Jack. Vymenili sme si zopár mailov a bolo to. Tento album má veľmi dobré vibrácie a Jack si myslel, že ide len o akýsi jam session, a tak bol veľmi prekvapený, keď musel spievať. Ale bol perfektný a skladba dostala trochu nádych a atmosféru Tenacious D, i keď všetkým sa zdá, že to znie ako Beastie Boys! Hahaha...
Keď sme pri filmových hororoch, tak tvoja najobľúbenejšia postava, ktorú si hral, bol Jake v snímke Masters of Horror. Je to tak?
Máš pravdu. Najradšej by som na postavu Jakea zabudol, ale ľuďom sa veľmi páči. Mne sa skôr páči postava Boba Paulsona z Fiaght Club-u, ktorú som podľa Davida Finchera doviedol do dokonalosti. Bob nebol iba na papieri scenára a v políčkach filmu. On proste ožil vo mne, až som ho po nakrúcaní musel v sebe potlačiť. Zo začiatku to boli len malé šteky, ale postupne ho David vytiahol do popredia a dokonca jedna scéna s Bobom, ktorá ani nebola v scenári, sa aj pridala a to na priamy príkaz 20th Century Fox, ktorí si žiadali mať vo filme viac Meat Loafa. Dopísali sa štyri scénky s Bradom Pittom a Edwardom Nortonom a boli úplne geniálne. Po filmovačke a následnej premiére som sa ani nemohol ukázať na ulici. Potom som robil ďalší film, Focus podľa novely Arthura Millera, s hercami ako Bill Mays a Laura Dern, ktorý tiež dopadol nad očakávanie, ale spomenutý Jake z Masters of Horror ostal na prvom mieste... aj keď v mojej filmografii sú aj kvalitnejšie snímky.
A čom je vlastne celý príbeh albumu?
Vojak Patrick bol zranený v boji spolu s priateľom, ktorého toto zranenie skolilo. Je to veľmi sugestívne a farebné - vojaci vidia vlastnú krv v tej špine naokolo. Patrick sedí a drží svojho priateľa zasiahnutého šrapnelom. Je to rozhovor o bolesti, ktorú si nikdy nevedel predstaviť. Uvedomuje si svoju vlastnú smrteľnosť, ale namiesto neho umiera jeho druh a jemu bliká svetielko života ďalej. Príbeh pokračuje návratom do rodného mesta k svojej priateľke, ktorá sa časom zmenila a už to nie je dievčina, ktorú tam pred vojnou zanechal. Je vydatá za nejakého chlapíka a on ju nahovára, aby s ním odišla, lebo on stále cíti, že patria k sebe. Patrick sa uzatvára do seba a myslí si, že umiera, lebo sa mu jeho Jenny ustavične zjavuje s rôznymi vlasmi, iným oblečením a rôznym mejkapom. Vracia sa v spomienkach do mladosti, keď v pätnástich videl Elvisa v Las Vegas, a preto odchádza do Mephisu a tam chce aj umrieť. Ja som aj chcel aby odišiel na druhý svet, ale Kilian ako správny hollywoodský scenárista to celé zakončil jeho návratom do života.
Ako si sa zoznámil s Kilianom Kerwinom?
Je to scenárista a spisovateľ, s ktorým raz do mesiaca hráme karty a práve v jednu takúto noc po pár pohárikoch tequily na mňa vyhŕkol, že má vynikajúci príbeh a to bolo všetko. Ja som si na to neskôr spomenul a napísal som skladbu s názvom Peace on Earth, inšpirovanú príbehom, ktorý mi načrtol v tú noc Kilian. Dal som dve a dve dohromady a pri prvom probléme na texte som Kilianovi zavolal a opýtal sa ho, že či s tým príbehom niečo robil. Chvíľku mu trvalo kým si spomenul a okamžite reagoval na moje otázky. Ten telefonát trval skoro hodinu a na to mi Kilián povedal, aby som mu dal mesiac na dopracovanie, potom sme sa už len stretávali a dolaďovali celý príbeh, respektíve on písal a ja som sa vžíval do hlavnej postavy.
Ako sa názov albumu vzťahuje k príbehu?
Veľa ľuďom sa nepáčia názvy mojich albumov, a tak som v tom zotrval... hahaha. Názov vznikol za asistencie nášho klávesáka Jamie Muhoberaca, ktorého obľúbeným filmom je Beyond teh Valley of the Dolls. V tom príbehu isté dievča zošalie a odchádza, keď v tom ju chytí jeden maník, začne sa s ňou krútiť a kričí: Just Hang Cool Teddy Bear. Hneď bol presvedčený, že to je správny názov pre nový materiál.
V minulosti si spolupracoval s producentmi ako Todd Rundgren či Desmond Child. Prečo si teraz oslovil práve Roba Cavalla?
Potreboval som zmenu... Každý producent, s ktorým som kedy pracoval, vložil do daného materiálu svoje ego a vždy to bolo na prospech veci. Desmond Child je vynikajúci producent svetového mena, ale v určitých momentoch to medzi ním a hudobníkmi dosť škrípalo. Rob, ten si svoje predstavy najprv vykomunikuje so mnou, veď preboha robíme album Meat Loafa, a až potom naše spoločné vízie prezentujeme ďalej. Dopadlo to nadmieru dobre aj vďaka snahe skvelých muzikantov a zvukových inžinierov. Sám som spieval tak, ako som chcel spievať a vyznelo to lepšie, ako keby mi niekto striktne určoval, ako to mám robiť. Rob Cavallo neprikazuje, ale prirodzenou cestou vydoluje z umelca to najlepšie. Upozorní na vibrato, doladí technické veci, alebo rýchlo nájde alternatívu na daný problém. Je to naozaj výnimočný človek s veľkým talentom.
(Cavallo produkoval napr. album American Idiot skupiny Green Day, poz. red.)
Asi musíš byť rád, že si sa zbavil netopierej trilógie Bat Out of Hell a venuješ sa čerstvému materiálu?
Veľmi ma hnevá, že Bat III. dopadlo tak, ako dopadlo. Chceli sme to s Jimom Steinmanom spolu dotiahnuť do konca, ale vznikli tam veľké trenice medzi našimi manažérmi a právnikmi, a preto Jim ani album neprodukoval a z jeho pera pochádza len asi polovica skladieb. Nerád o tom hovorím, ale aj Desmond sa nezachoval práve najlepšie a veci sa nerobili podľa mojich predstáv. Trojka Bat Out of Hell ma bohužiaľ neoslovuje, lebo sa mi vybavia všetky tie problémy a konflikty, ktoré boli pri jej vzniku. Nový album so všetkými skladbami mi opäť vrátil chuť do života. Navyše dať dohromady takú veľkú skupinu skladateľov a muzikantov bola tiež veľká výzva. Napríklad skladbu Love is not real začali písať spolu Justin Hawkins a Eric Nelle. Rob Cavallo pridal refrén a ja som ju celú poupravil podľa svojho gusta. Tak sa pracovalo s väčšinou kompozícií a aj keď celý album stvárňuje jeden príbeh, každú jednu skladbu je možné počúvať samostatne.
Ako to vidíš s tvojou šnúrou k novému albumu?
Turné z roku 2007 nebolo z tých najlepších, ale ja som veľký bojovník. Som v tomto biznise už vyše štyridsať rokov a viem, že nie vždy vyjde všetko tak ako si človek naplánuje. Jednoducho musíš mať šťastie... Aj ja teraz hľadám ten pomyselný zlatý chodník, lebo doteraz som väčšinou kráčal po prašnej ceste s množstvom skál a dier.
Martin Hoza
