Pasívny tón je skutočný

Počerný päťdesiatnik s uhrančivým pohľadom a rockovým imidžom je ako basgitarista známy vďaka spolupráci s množstvom svetových skupín a interpretov. Sú medzi nimi Thin Lizzy, Blue Murder, Whitesnake, Ted Nugent, Neal Schon a mnohí ďalší. Na Slovensko sa so svojou one-man-show dostal ako reprezentant značky Yamaha. Ako hráč verí na spojenia – človeka s Bohom a muzikanta s jeho publikom.



Akej hudbe sa venuješ ako poslucháč?
Kedysi som začínal s Abbey Road od Beatles, ako chlapec som počúval Teda Nugenta, Lynyrd Skynyrd, Creedence Clearwater Revival... to bolo v čase keď som sa učil hrať na gitaru a rozumieť hudbe. Bola to taká jednoduchá, ľahko pochopiteľná štruktúra. V súčasnosti počúvam veci od Journey – poznáš Neala Schona?! Pracoval som s ním na spoločnom projekte... Doma relaxujem pri klasike, pri jazze, mám veľa vecí z produkcie Motown. Milujem čiernu hudbu, hlavne kvôli spevu – od Stevieho Wondera, Sly & The Family Stone až po Billie Holiday, ale páči sa mi napríklad aj to, čo robí Glenn Hughes.

Sám okrem rockových vecí hrávaš aj hudbu v štýle fusion.
Keď som začínal hrať na gitare, bol to najprv rokenrol, potom som sa postupne presunul do progresívnej hudby, ktorú v mojich očiach symbolizovali ľudia ako Geddy Lee, Tony Levin, Greg Lake, Chris Squier, samozrejme aj Pink Floyd. V 70-tych rokoch som zatúžil porozumieť jazzu a snažím sa o to dodnes. Okrem racionálnej stránky veci to od muzikanta vyžaduje spontánnosť a kreativitu. Rokenrol aj pop sú závislé od štruktúry, ktorú treba rešpektovať. V jazze môžeš hrať tú istú skladbu tri noci po sebe a zakaždým môže byť iná.

Ktorú basgitaru považuješ za svoj hlavný nástroj?
Sú to basgitary zo série Yamaha BB, konkrétne BB5, BB4, ale pracujem aj s TRB6.
Vždy keď môžem hrám aj na bezpražcovku. Je to môj najobľúbenejší nástroj, lebo je veľmi expresívny. Ak hrajú na tú istú bezpražcovú basgitaru štyria hráči, každý z nich bude znieť inakšie.

Aké struny a káble používaš?
Momentálne Dean Markley Super Round. 0.40, 0.60, 0.80, 1.02 a 1.30. Ak hrám na nástroj v D-ladení , používam 0.45, 0.65 atď. Na šesťstrunovej bezpražcovke začínam s priemerom 0.30 na strune C. Veľa vecí som nahral cez káble Monster. Používam rôzne značky, ale vždy si dám záležať na kvalite. Pre mladých hráčov je kábel často tá posledná vec na ktorú myslia, špeciálne u basgitary má práve kábel veľký vplyv na zvuk a spôsob odozvy.

Cez aké rozhranie nahrávaš do počítača?
M-Box, ale aby som bol úprimný, nerobím to sám, pri nahrávaní spolupracujem so svojim zvukárom. Zapájam sa priamo a dávam mu tak k dispozícii čistý signál, s ktorým má možnosť ďalej pracovať. Najlepší spôsob pre to sú pasívne snímače a dobrý kábel. Naživo môže byť dobrá aj aktívna elektronika, ale pri nahrávaní je to zbytočné. Po rokoch som sa opäť prepracoval k používaniu pasívnych snímačov a užívam si to! Pasívny tón je skutočný – je to tvoj drevený nástroj, tvoje telo, tvoj pohyb. Pasívne snímače umožnia počuť viac.

Vráťme sa k basgitare – prečo práve BB?
BB sa vyznačuje veľmi dobrou hrateľnosťou a univerzalitou. Je to nástroj, ktorý si obvykle beriem na nahrávanie. Doteraz s ním bol spokojný každý producent. Okrem toho, BB má výborné snímače – pasívne v konfigurácii P / Jazz.

BB, to je ako Banská Bystrica – mesto, kde dnes hráš.
Bánska Bystriska... Bystlisa... Bystrica – tý, ár, í, sí, ej, nádherné! Veľa takých jazykolamov máme v aztéckych dialektoch v Mexiku. Často bývajú po sebe v slove spoluhlásky ako „t“ a „l“, napríklad „coyotl“... pekná haluz, ale mne sa to tak páči.


Máš nejakých aztéckych predkov?
Moje korene siahajú do kmeňa Yuki na severe Mexika, zaujímam sa aj o Mayov a Aztékov, ale to je v zásade jedno, akých má človek predkov. Veď aj tak všetci pochádzame z jedného miesta. Vzišli sme z Afriky, cez Áziu a Beringov prieliv sme sa dostali na Aljašku a odtiaľ dole na juh. Ako takí nomádi.

Z jedného miesta možno pochádzame, ale určite k jednému miesto všetci smerujeme.
Áno, po schodoch do neba.

Si veriaci?
Veľmi silne! Ja aj celá moja rodina. Modlitby a meditácia sú súčasťou mojej každodennej rutiny. Ak pre nič iné, tak aspoň pre to, aby človek našiel v svojom živote určité smerovanie.

Pomáha to v hudbe?
Sprostredkovane. Pomohlo mi to zbaviť sa alkoholizmu. Ver alebo nie, k Bohu sa obraciam denne.

Venuješ viac času modlitbám, alebo hre na nástroj?
Momentálne hrám naozaj veľa. Na rôznych miestach vystupujem s rôznym materiálom, tak je to aj nutné. To, čo hrám, nie je naplánované napevno. Nepatrím k tým hráčom s filozofiou „ak sa ti nepáči čo hrám, nemusíš tu byť“. Verím v prepojenie medzi umelcom a jeho publikom. Snažím sa do publika vcítiť. Ak sa mu páči rock, alebo pesničky s akustickou gitarou, prispôsobím sa tomu priamo na scéne. Som v tomto smere flexibilný. Vždy, keď idem na turné s ďalšími muzikantmi, nemajú ma radi, lebo im poviem akurát toľko, že dnes večer zahráme dvadsaťdva skladieb a prvé dve z nich budú tieto... Dôležitejšie než ako idú pesničky za sebou je, čo urobíš aby si naviazal spojenie. Súvisí to s povolaním zabávača, lebo to robíme. Pre mňa by bolo jednoduchšie hrať veľa nôt a zapôsobiť na muzikantov, ale nie je to o tom. Verím na spojenie. Dotknúť sa niekoho emocionálne pomocou pesničky alebo riffu... to je veľmi dôležité.

Ako to dosahuješ ty?
Snažím sa byť samým sebou a umožniť ľuďom, aby sa cítili pohodlne. Snažím sa otvoriť ich mysle. Vyrastal som v L.A., kde sa to skvelými hudobníkmi len tak hemží. Udivovať ľudí v duchu toho alebo onoho ma nebaví. Lepšie je byť sám sebou, baviť hudbou seba aj ľudí v publiku. Nehrám pre hudobníkov, hrám pre hudbu!

V hudbe sa vyjadruješ mnohými jazykmi. Každý štýl vyžaduje svoju techniku aj prístup. Ako sa to dá zvládnuť?
V mojom prípade mi pomohla snaha porozumieť jazzu. Vyžaduje si to pozornosť, účasť aj uvoľnenie. Ak to máš, môžeš hrať lepšie aj rokenrol, alebo hocičo iné.

Basgitara je nástroj, ktorého poslaním je hudbe slúžiť. V štúdiu spolupracuješ s množstvom rôznych ľudí. Ako sa snažíš porozumieť ich hudbe?
Najprv počúvam a robím si prehľad. Snažím sa zistiť, čo dal autor do hudby a nájsť si v nej svoje záchytné body. Nerád robím veci mechanicky, človek sa ľahko zacyklí v niečom, čo neprináša zábavu jemu, ani poslucháčom. Je pre mňa dôležité, aby to čo hrám, som aj cítil. Ak si producent, alebo umelec pre ktorého to robím želá, aby som určitú notu zahral tak a tak, urobím to. Ale snažím sa zároveň počúvať spev, doprevádzať ho a dopĺňať a porozumieť zmyslu toho, čo robím v určitom kontexte.

Hráš v skupine Thin Lizzy, ktorej popularita trvá a skladby sú známe. Hráš v tomto prípade tie isté noty ako Phil Lynott?
Áno, snažím sa o to. Tie pesničky sú už klasikou a party jednotlivých nástrojov sú súčasťou legendy. Snažím sa basgitarové party nie len opočúvať a hrať podľa predlohy, ale aj cítiť tak, ako ich cítil Phil. Naozaj ma očarilo, ako Phil dokázal vystavať basovú linku oproti melódii – a to aj keď melódia bola frázovaná mimo takty, čo nie je jednoduché. Chlapcami z kapely, ktorí s ním hrali priamo spomínali, že keď prišiel s novou pesničkou, doprevádzal sa pritom na basgitare. Zaujímavé je, že viacero mojich pesničkárskych hrdinov sú práve basgitaristi – Sting, Paul McCartney... a všetci zároveň skvelí hudobníci a aranžéri.

Nazdávaš sa, že pesničkári hrajú svoje basové linky ináč, než by ich hrali (iba) basgitaristi?
Áno, absolútne. Autori pesničiek majú na zreteli ako basou podporia to, čo sa odohráva v melódii a v texte - to, na čo je v pesničke upriamená pozornosť. Basgitaristi hráči sa snažia podporiť „iba“ formálnu štruktúru pesničky.

Čo by si odporučil mladým basgitaristom? Ľuďom, ktorým sa páči nástroj, ale nevedia, kde začať?
Počúvajte všetko a každého koľko len môžete. Chopte sa dobrého nástroja ako je napríklad BB4, naučte sa, kde je ktorá nota na hmatníku. Začiatky sú ťažké, zaberie to veľa času aj úsilia. Snažte sa ale vždy obklopiť tými najlepšími spoluhráčmi. Musíte byť trpezliví sami so sebou, ochotní skúšať veci odznova, zachovať si potešenie z hudby a priviesť ju tam, kde sa pre ňu otvoria dvere.

Martin Chrobák

Tags: články | rozhovor