Aj pomlčka je zvuk. Aj pomlčka patrí do hudby, hoci sa zdá, že je to práve neprítomnosť hudby. Ale hudba – dobrá hudba – vie narábať majstrovsky aj s tichom. Ticho má svoj tón, svoju rezonanciu, svoju melodiku i svoj rytmus. A to mi práve na dnešnej hudbe chýba. Bojí sa ticha, nevie si vážiť ticho, nepracuje s tichom. Alebo s ním nevedia narábať tí, ktorí do rôznych rádií vyberajú hudbu. Koľko skladieb púšťajú neukončených, takpovediac amputovaných. Volá sa to fade out, stiahnutie, stíšenie, zoslabenie, ale aj zasnívanie sa. Dve-tri sekundy, v ktorých by mohlo zaznieť ticho, aby v poslucháčovi doznelo posolstvo piesne. A do toho vám bodrý a rozjasaný moderátor zahlaholí: A teraz prehľad pohybu radarov na našich cestách! A je po posolstve. Čože? Že väčšina z toho, čo sa hrá v rádiách, aj tak nijaké posolstvo nenesie? Už som ticho. Dávam si pomlčku.
Vytratili sa pesničky na spievanie. Možno preto, že sa prestali skladať s hudobnými nástrojmi, pri gitarách, klavíroch a hlase... Namiesto živých nástrojov, ktoré majú živé telo z dreva, si dnešní výrobcovia piesní sadajú za mašiny a tie im v počítačových operáciách vychrlia niečo, čo sa iba vonkajškovo podobá na pieseň. Je to akési šumenie, akési zunenie, má to dokonca rytmus (niekedy iba ten, dup, dup, dup!), ale skúste si to zaspievať. Zainteresovaní v hudobnom dianí, ktoré sa čoraz výstižnejšie mení na hudobný priemysel, s pohŕdaním hovoria o pesničke na tri akordy. Nuž, niekedy je to cajdák a odrhovačka, ale skúste si prespievať piesne, ktoré radi spievate. Koľko akordov ste narátali? Jáj, že vy už nespievate, keď máte na to platené mašiny? Už som ticho..
Hip-hop sa nezrodil v džungliach amerických periférií, ale toť na Orave. Ako veľa vecí, aj túto vymysleli Slováci, a to Slovák najslovenskejší – Pavol Orságh – Hviezdoslav. V škole sme sa učili jeho básničku, z ktorej mi utkvela v pamäti táto pasáž: „Tu je jaro, tu je jaro, chvalabohu, už je tu! Omladím si znovu myseľ, privediem ju k rozkvetu. Slnko hupká po blankyte: hip-hop! — Teraz výskok, ó! — Junák jaro sťaby loptu vyhodilo vysoko.“ Meno prvého hiphopera sa nám zachovalo iba z jedného krstného mena (Jaro), ale hip-hop nám už nikto nevezme. A už som ticho.
Rád sa vraciam. Po rokoch, či po desaťročiach. Na miesta, kde som bol rád, a niekedy aj nerád. (Iba málokedy sa mi podarí vrátiť sa na miesto, kde som ešte nebol.) Som rád, že som sa po rokoch (desaťročiach) vrátil do Populáru, aj keď je to už Nový Populár. Zato ja som ten istý: a starý (a bez popularity). Ale tak to má byť – tí, čo pracujú s písmenami (z ktorých sú niekedy texty pesničiek) nemusia vytŕčať v prvom rade. Takže pre dnešok som ticho. Dávam si pomlčku.

Tags: seriál