Texaský jazdec Johnny Winter precválal Prahou
15.02.2011 Filed in: Články
Lucerna Music Bar, Praha, 14. máj 2008
Originálna postava rockin´blues, Texasan Johnny Winter, hral po prvýkrát v Českej republike v lete roku 2003. Vtedajšie vystúpenie bolo dobré, ale mnohých priaznivcov vyľakal jeho zdravotný stav. Kedysi po všetkých stránkach veľmi energický umelec prišiel na javisko o paličke a celé vystúpenie sedel.
Pravdou je, že u albínov sa choroby prejavujú častejšie a s väčšou razanciou, no na druhej strane už v 70. rokoch bolo o Winterovi známe, že jeho životný štýl je dosť búrlivý a že alkoholu ani drogám sa príliš nevyhýba. Sám údajne prehlasoval, že keď si nejakú drogu zoberie, hrá potom lepšie. Lenže aj vysokoškolský profesor dokáže urobiť prednášku, pri ktorej užívanie týchto látok vedecky obháji, drogy si ho nakoniec podmania, pokiaľ sa z ich vplyvu sám včas nevymaní.
V súčasnosti všetky správy hlásali, že Johny je na dobrej ceste, že sa jeho zdravie progresívne zlepšilo a že aj preto sa vydal na svetové turné. Záujem publika o jeho ďalšie pražské vystúpenie bol značný a tak sa hľadisko s kapacitou asi 1200 divákov čoskoro zaplnilo.
O úvod koncertu sa postarala moravská kapela Staří psi. V priebehu trištvrte hodinového setu predviedla sériu veľmi dobre poňatých klasických bluesových skladieb. Šlapalo im to príjemne, gitarista Miroslav Sova oprávnene žal potlesk publika za svoje sóla a vkusná bola i kooperácia speváka Pavla Svobodu a spievajúceho gitaristu Lubomíra Juhaňáka.
Krátko po dvadsiatej druhej hodine sa konečne publikum dočkalo svojho favorita. Najprv nastúpila kapela v zložení Scott Spray – basgitara, Tony Beard – bicie, spev a gitarista Paul Nelson. Zvlášť posledný menovaný je pozoruhodný hudobník, ktorý súbežne s úlohou doprovodu Johnnyho Wintera realizuje s úspechom aj vlastnú sólovú dráhu.
Kapela spustila rezké boogie a práve Paul Nelson všetko odštartoval na svojom Stratocastri vyložene v štýle Stevie Ray Vaughana a vzápätí sa blysol takým sólom, že kto by nevedel, na čo vlastne prišiel, myslel by si, že hlavná hviezda večera je už na pódiu. Ale k tomu malo ešte dôjsť, keď typicky americkým bombastickým spôsobom jeden z nehrajúcich členov teamu ohlásil do mikrofónu príchod slávneho Texasana. Publikum zaburácalo a Johnny Winter bol odrazu tu. Hoci počas vystúpenia sedel na stoličke a všetko mal na dosah ruky, bolo hneď od začiatku jasné, že je na tom zdravotne naozaj lepšie než pred piatimi rokmi na Streleckom ostrove. Od úvodných tónov bolo počuť, že Johnny svoj hudobný návrat berie vážne a prečo si tento bluesman môže dovoliť angažovať do vlastnej skupiny gitaristu formátu Paula Nelsona. Všade po svete je totiž množstvo vynikajúcich hráčov na gitaru, ale iba málokto je tak štýlotvorný a tým pádom aj nezameniteľne originálny. Johnny Winter oddávna patrí práve k tej hŕstke vyvolených. Jeho kĺzavý a pritom tonálne i harmonicky podmanivý štýl gitarovej hry je skutočnou lahôdkou. Aj Johnnyho spev, podobne ako spev Jimiho Hendrixa, je nezameniteľný originál. Jedno bez druhého by jednoducho nebolo ono.
Úvodná inštrumentálka pozvoľna prešla do Mayallovej skladby Hideaway. Behom nej Johnny predstavil publiku svoj band. Potom, napodiv, Paul Nelson z pódia odchádza a Johnny, teraz už v triu, ponúka divákom ďalšie boogie Sugar Coated Love. Okamžite, ako začne spievať, koncert dostane ďalší rozmer. Johnny sa nechce skrývať za svojich muzikantov a ide s kožou na trh, tak ako to robil počas najlepších rokoch v siedmej a ôsmej dekáde.
Nasleduje Boogie Real Low a potom ešte ďalšia pieseň v rovnakom duchu, kde Johnny dokazuje, aký podmanivý je tento synkopovaný rytmus. A práve tu sa v úlohe sólového speváka blysne bubeník Tony Beard.
Winterov štýl hry je už sám o sebe špecifický, používanie prstienkov namiesto trsátka je typické práve pre bluesovú hru amerických Južanov a celkový efekt je veľavravný. Struny znejú plno a technické možnosti sa dostávajú, obzvlášť v rytmických sekvenciách akordických rozkladov, až do tonálnych myriád päťstrunového banja.
Johnny hrá na gitaru Erlewine Lazer, čo je netypický nástroj pre rockerov či bluesmanov, ale práve tu sa ukazuje, aká dôležitá je osobnosť interpreta. U Wintera je jedno, aký používa aparát či gitaru, zaobíde sa prakticky bez efektov a jeho hra je odjakživa ľahko rozpoznateľná. Tentoraz Johnnyho gitaru počujeme z komba Musicman 410. Medzi ním a gitarou je len jedna škatuľka, chorus. Celkový zvuk je teda tvorený veľmi jednoducho a pritom vo výsledku je charakteristický a farebný.
Prichádza slávne blues Black Jack. Johnny v úvode expresívne zachraptí, čo vyvolá ďalšiu vlnu nadšenia v dobre naladenom a spolupracujúcom publiku. Potom je na rade ďalšie boogie a síce Toredown, ktoré má v repertoári tiež Eric Clapton. V nasledujúcom rock´n´roll Lone Wolf Johnny pri speve uplatní charakteristický texaský dialekt spojený s akoby nedoťahovanou intonáciou.
Okrem kapelníka zaslúžený rešpekt budí aj rytmika. Basgitara je samostatným motorom i harmonickou sekciou a bubeník do toho šliape tak vehementne, ako keby sedel za bicou súpravou u Deep Purple. Všetko dohromady tvorí perfektný základ pre Johnnyho, aby sa mal o čo oprieť a na čom stavať. Má za sebou absolútnu istotu a môže tak s gitarou a spevom naplno rozvinúť svoj feeling.
Keď uvedie Hendrixov Red House, diváci sú nadšení. A je aj prečo. O Johnnym Winterovi je známe, že často hráva coververzie piesní svojich obľúbencov. Interpretuje ich s úctou k pôvodnému materiálu a zároveň aj originálne a tak, že samotní autori môžu za také prevedenie Johnnyho len pochváliť. Nie inak je to aj v prípade menovaného bluesového štandardu. Johnny spieva veľmi citlivo a hrá tak, že počujeme Wintera aj Hendrixa a nijako sa to navzájom neruší, ba práve naopak.
Po tejto meditatívnej chvíľke prichádza slávna pieseň z albumu Hey Where Is Your Brother, Johnny Guitar. Tá už od počiatku 90. rokov nechýba na žiadnom Johnnyho koncerte.
Rock´n´roll teda zase hýbe nabitou sálou a nadšení diváci vykrikujú názvy skladieb, ktoré by chceli ešte ten večer počuť. Johnnyho repertoár je veľmi rozsiahly a keby ho mal prehrať celý, strávil by na pódiu možno niekoľko dní v jednom kuse. Keď zoberieme do úvahy, že prvý singel Johnny natočil už v roku 1959, teda ako pätnásťročný, a od konca 60. rokov je rockbluesovou hviezdou svetového formátu, je naozaj z čoho vyberať. Známa je historka z jedného Rockpalastu, kde nastali akési organizačné zmätky a na javisku bol práve Johnny Winter. Keď sa potom Johnnyho manager spýtal produkčného celej tej obrovskej akcie, ako že dlho má Johnny hrať, uponáhľaný impresário len mávol rukou a húkol za seba: „nech hrá hoci aj do rána…“ A tak sa aj stalo. Johnny si s tým hlavu nelámal a so svojimi kolegami vtedy naservíroval rozbehnutému diváctvu toľko bluesoviek, boogies a rokenrolov, že padol časový rekord všetkých dovtedajších i nasledujúcich Rockpalastov. Muzika ho evidentne bavila a my môžeme byť len radi, že je to tak až dodnes.
Prichádza finále, na javisko sa vracia Paul Nelson a my si vychutnáme rock’n‘roll vypožičaný od Rolling Stones s názvom It´s All Over Now. Treba dodať, že Johnny Winter je veľmi vyrovnaný a disciplinovaný muzikant, z jeho prejavu je cítiť zaujatie a pritom úcta k hudbe samotnej. Po celú dobu svojho vystúpenia sedí na kraji pódia, sústredene hrá a spieva, uvedie názov každej skladby a nezaoberá sa žiadnymi zbytočnosťami. Zlé jazyky by mohli škodoradostne tvrdiť, že už sa na nič viac ani nezmôže, opak je ale pravdou. Johnny bol taký po celý svoj muzikantský život, a to i v dobách, kedy sa zľahka pohojdával po scéne na svojich dlhých nohách ako jazdec na koni, z gitary zasypával publikum množstvom brilantných tónov a bez námahy hulákal tak, že hardrockoví speváci mohli blednúť závisťou. Dnes má Johnny šesťdesiat štyri rokov a keď tak sedí na javisku v svojej pohybovej úspornosti, sústredenosti, s dlhými bielymi vlasmi a so stetsonom, ktorý tieni jeho na svetlo veľmi citlivé oči, vyvoláva dojem, ako by sa nám zjavil niekto z minulosti. Historická postava, biely muž, ktorý žil roky v indiánskom kmeni Apačov a namiesto svojho občianskeho prijal nové meno Klekí-petra.
V It´s All Over Now sa Johnny strieda v sólach s Paulem Nelsonom. Rovnako poctivo, ako hrá sólové party, pristupuje k doprovodom a necháva priestor svojmu kolegovi. Skrátka bluesový muzikant tej najlepšej garnitúry, ktorý vždy robil muziku hlavne pre ňu samotnú.
Keď doznie posledný úder do strún a posledná rana na bubon, diváci sú úplne odviazaní a neprestávajú aplaudovať. A tak Johnny a jeho kolegovia nestačia ani zísť z javiska a už sa zase vracajú a dočkávame sa vytúženého prídavku. Technický asistent Johnnymu podáva gitaru, ale tentoraz to je jeho povestný starý Gibson Firebird V a my máme možnosť vychutnať si skladbu J.B. Lenoira Mojo Boogie. Johnny hrá s pomocou bottle necku nastrčeného na malíček, so strunou E6 podladenou o tón a jeho slide frázy znejú presne tak, ako sme si to ten večer všetci priali.
Zrejme najobľúbenejšie Johnnyho tóniny sú F, G a D. A práve v tej poslednej počujeme dve posledné skladby večera. Po výborne podanom Mojo Boogie nasleduje Dylanova Highway 61 a to je veľkolepý záver, pretože práve tejto piesne sa publikum hlasno dožadovalo. Kapela hrá ako o život, z muzikantov aj po hodine a pol srší energia, istota a tomu všetkému dominuje skvelou gitarou a nezameniteľným hlasom dvojmetrový chlapík z Texasu, oficiálnym menom John Dawson Winter III. V osobnom kontakte veľmi príjemný človek a u ktorého nič nie je len tak pre okrasu a na efekt - nielen neodmysliteľný stetson, ktorým si musí stále tieniť svetloplaché oči, ale ani povestné mnohopočetné tetovanie, ktoré je u niektorých Južanov skoro národným zvykom, o ktorom Johnny Winter môže rozprávať celé príbehy.
Koncert končí, umelci odchádzajú a na Johnnym je vidieť, že už toho má asi dosť. Niet divu, deň predtým odohral perfektné vystúpenie na Morave a dnes v Prahe len potvrdil svoju dobrú povesť. Jeho turné, ktoré už nejakú dobu trvá, končí až niekedy v decembri sériou koncertov v USA. A to je aj pre takého texaského strelca, akým je Johnny Winter, celkom slušná nálož. Vďaka patrí usporiadajúcej agentúre a hlavne Johnnymu samotnému, ktorého rockin´blues zostane azda pre všetkých zúčastnených láskou na celý život.
Originálna postava rockin´blues, Texasan Johnny Winter, hral po prvýkrát v Českej republike v lete roku 2003. Vtedajšie vystúpenie bolo dobré, ale mnohých priaznivcov vyľakal jeho zdravotný stav. Kedysi po všetkých stránkach veľmi energický umelec prišiel na javisko o paličke a celé vystúpenie sedel.
V súčasnosti všetky správy hlásali, že Johny je na dobrej ceste, že sa jeho zdravie progresívne zlepšilo a že aj preto sa vydal na svetové turné. Záujem publika o jeho ďalšie pražské vystúpenie bol značný a tak sa hľadisko s kapacitou asi 1200 divákov čoskoro zaplnilo.
O úvod koncertu sa postarala moravská kapela Staří psi. V priebehu trištvrte hodinového setu predviedla sériu veľmi dobre poňatých klasických bluesových skladieb. Šlapalo im to príjemne, gitarista Miroslav Sova oprávnene žal potlesk publika za svoje sóla a vkusná bola i kooperácia speváka Pavla Svobodu a spievajúceho gitaristu Lubomíra Juhaňáka.
Krátko po dvadsiatej druhej hodine sa konečne publikum dočkalo svojho favorita. Najprv nastúpila kapela v zložení Scott Spray – basgitara, Tony Beard – bicie, spev a gitarista Paul Nelson. Zvlášť posledný menovaný je pozoruhodný hudobník, ktorý súbežne s úlohou doprovodu Johnnyho Wintera realizuje s úspechom aj vlastnú sólovú dráhu.
Kapela spustila rezké boogie a práve Paul Nelson všetko odštartoval na svojom Stratocastri vyložene v štýle Stevie Ray Vaughana a vzápätí sa blysol takým sólom, že kto by nevedel, na čo vlastne prišiel, myslel by si, že hlavná hviezda večera je už na pódiu. Ale k tomu malo ešte dôjsť, keď typicky americkým bombastickým spôsobom jeden z nehrajúcich členov teamu ohlásil do mikrofónu príchod slávneho Texasana. Publikum zaburácalo a Johnny Winter bol odrazu tu. Hoci počas vystúpenia sedel na stoličke a všetko mal na dosah ruky, bolo hneď od začiatku jasné, že je na tom zdravotne naozaj lepšie než pred piatimi rokmi na Streleckom ostrove. Od úvodných tónov bolo počuť, že Johnny svoj hudobný návrat berie vážne a prečo si tento bluesman môže dovoliť angažovať do vlastnej skupiny gitaristu formátu Paula Nelsona. Všade po svete je totiž množstvo vynikajúcich hráčov na gitaru, ale iba málokto je tak štýlotvorný a tým pádom aj nezameniteľne originálny. Johnny Winter oddávna patrí práve k tej hŕstke vyvolených. Jeho kĺzavý a pritom tonálne i harmonicky podmanivý štýl gitarovej hry je skutočnou lahôdkou. Aj Johnnyho spev, podobne ako spev Jimiho Hendrixa, je nezameniteľný originál. Jedno bez druhého by jednoducho nebolo ono.
Úvodná inštrumentálka pozvoľna prešla do Mayallovej skladby Hideaway. Behom nej Johnny predstavil publiku svoj band. Potom, napodiv, Paul Nelson z pódia odchádza a Johnny, teraz už v triu, ponúka divákom ďalšie boogie Sugar Coated Love. Okamžite, ako začne spievať, koncert dostane ďalší rozmer. Johnny sa nechce skrývať za svojich muzikantov a ide s kožou na trh, tak ako to robil počas najlepších rokoch v siedmej a ôsmej dekáde.
Nasleduje Boogie Real Low a potom ešte ďalšia pieseň v rovnakom duchu, kde Johnny dokazuje, aký podmanivý je tento synkopovaný rytmus. A práve tu sa v úlohe sólového speváka blysne bubeník Tony Beard.
Winterov štýl hry je už sám o sebe špecifický, používanie prstienkov namiesto trsátka je typické práve pre bluesovú hru amerických Južanov a celkový efekt je veľavravný. Struny znejú plno a technické možnosti sa dostávajú, obzvlášť v rytmických sekvenciách akordických rozkladov, až do tonálnych myriád päťstrunového banja.
Johnny hrá na gitaru Erlewine Lazer, čo je netypický nástroj pre rockerov či bluesmanov, ale práve tu sa ukazuje, aká dôležitá je osobnosť interpreta. U Wintera je jedno, aký používa aparát či gitaru, zaobíde sa prakticky bez efektov a jeho hra je odjakživa ľahko rozpoznateľná. Tentoraz Johnnyho gitaru počujeme z komba Musicman 410. Medzi ním a gitarou je len jedna škatuľka, chorus. Celkový zvuk je teda tvorený veľmi jednoducho a pritom vo výsledku je charakteristický a farebný.
Prichádza slávne blues Black Jack. Johnny v úvode expresívne zachraptí, čo vyvolá ďalšiu vlnu nadšenia v dobre naladenom a spolupracujúcom publiku. Potom je na rade ďalšie boogie a síce Toredown, ktoré má v repertoári tiež Eric Clapton. V nasledujúcom rock´n´roll Lone Wolf Johnny pri speve uplatní charakteristický texaský dialekt spojený s akoby nedoťahovanou intonáciou.
Okrem kapelníka zaslúžený rešpekt budí aj rytmika. Basgitara je samostatným motorom i harmonickou sekciou a bubeník do toho šliape tak vehementne, ako keby sedel za bicou súpravou u Deep Purple. Všetko dohromady tvorí perfektný základ pre Johnnyho, aby sa mal o čo oprieť a na čom stavať. Má za sebou absolútnu istotu a môže tak s gitarou a spevom naplno rozvinúť svoj feeling.
Keď uvedie Hendrixov Red House, diváci sú nadšení. A je aj prečo. O Johnnym Winterovi je známe, že často hráva coververzie piesní svojich obľúbencov. Interpretuje ich s úctou k pôvodnému materiálu a zároveň aj originálne a tak, že samotní autori môžu za také prevedenie Johnnyho len pochváliť. Nie inak je to aj v prípade menovaného bluesového štandardu. Johnny spieva veľmi citlivo a hrá tak, že počujeme Wintera aj Hendrixa a nijako sa to navzájom neruší, ba práve naopak.
Po tejto meditatívnej chvíľke prichádza slávna pieseň z albumu Hey Where Is Your Brother, Johnny Guitar. Tá už od počiatku 90. rokov nechýba na žiadnom Johnnyho koncerte.
Rock´n´roll teda zase hýbe nabitou sálou a nadšení diváci vykrikujú názvy skladieb, ktoré by chceli ešte ten večer počuť. Johnnyho repertoár je veľmi rozsiahly a keby ho mal prehrať celý, strávil by na pódiu možno niekoľko dní v jednom kuse. Keď zoberieme do úvahy, že prvý singel Johnny natočil už v roku 1959, teda ako pätnásťročný, a od konca 60. rokov je rockbluesovou hviezdou svetového formátu, je naozaj z čoho vyberať. Známa je historka z jedného Rockpalastu, kde nastali akési organizačné zmätky a na javisku bol práve Johnny Winter. Keď sa potom Johnnyho manager spýtal produkčného celej tej obrovskej akcie, ako že dlho má Johnny hrať, uponáhľaný impresário len mávol rukou a húkol za seba: „nech hrá hoci aj do rána…“ A tak sa aj stalo. Johnny si s tým hlavu nelámal a so svojimi kolegami vtedy naservíroval rozbehnutému diváctvu toľko bluesoviek, boogies a rokenrolov, že padol časový rekord všetkých dovtedajších i nasledujúcich Rockpalastov. Muzika ho evidentne bavila a my môžeme byť len radi, že je to tak až dodnes.
Prichádza finále, na javisko sa vracia Paul Nelson a my si vychutnáme rock’n‘roll vypožičaný od Rolling Stones s názvom It´s All Over Now. Treba dodať, že Johnny Winter je veľmi vyrovnaný a disciplinovaný muzikant, z jeho prejavu je cítiť zaujatie a pritom úcta k hudbe samotnej. Po celú dobu svojho vystúpenia sedí na kraji pódia, sústredene hrá a spieva, uvedie názov každej skladby a nezaoberá sa žiadnymi zbytočnosťami. Zlé jazyky by mohli škodoradostne tvrdiť, že už sa na nič viac ani nezmôže, opak je ale pravdou. Johnny bol taký po celý svoj muzikantský život, a to i v dobách, kedy sa zľahka pohojdával po scéne na svojich dlhých nohách ako jazdec na koni, z gitary zasypával publikum množstvom brilantných tónov a bez námahy hulákal tak, že hardrockoví speváci mohli blednúť závisťou. Dnes má Johnny šesťdesiat štyri rokov a keď tak sedí na javisku v svojej pohybovej úspornosti, sústredenosti, s dlhými bielymi vlasmi a so stetsonom, ktorý tieni jeho na svetlo veľmi citlivé oči, vyvoláva dojem, ako by sa nám zjavil niekto z minulosti. Historická postava, biely muž, ktorý žil roky v indiánskom kmeni Apačov a namiesto svojho občianskeho prijal nové meno Klekí-petra.
V It´s All Over Now sa Johnny strieda v sólach s Paulem Nelsonom. Rovnako poctivo, ako hrá sólové party, pristupuje k doprovodom a necháva priestor svojmu kolegovi. Skrátka bluesový muzikant tej najlepšej garnitúry, ktorý vždy robil muziku hlavne pre ňu samotnú.
Keď doznie posledný úder do strún a posledná rana na bubon, diváci sú úplne odviazaní a neprestávajú aplaudovať. A tak Johnny a jeho kolegovia nestačia ani zísť z javiska a už sa zase vracajú a dočkávame sa vytúženého prídavku. Technický asistent Johnnymu podáva gitaru, ale tentoraz to je jeho povestný starý Gibson Firebird V a my máme možnosť vychutnať si skladbu J.B. Lenoira Mojo Boogie. Johnny hrá s pomocou bottle necku nastrčeného na malíček, so strunou E6 podladenou o tón a jeho slide frázy znejú presne tak, ako sme si to ten večer všetci priali.
Zrejme najobľúbenejšie Johnnyho tóniny sú F, G a D. A práve v tej poslednej počujeme dve posledné skladby večera. Po výborne podanom Mojo Boogie nasleduje Dylanova Highway 61 a to je veľkolepý záver, pretože práve tejto piesne sa publikum hlasno dožadovalo. Kapela hrá ako o život, z muzikantov aj po hodine a pol srší energia, istota a tomu všetkému dominuje skvelou gitarou a nezameniteľným hlasom dvojmetrový chlapík z Texasu, oficiálnym menom John Dawson Winter III. V osobnom kontakte veľmi príjemný človek a u ktorého nič nie je len tak pre okrasu a na efekt - nielen neodmysliteľný stetson, ktorým si musí stále tieniť svetloplaché oči, ale ani povestné mnohopočetné tetovanie, ktoré je u niektorých Južanov skoro národným zvykom, o ktorom Johnny Winter môže rozprávať celé príbehy.
Koncert končí, umelci odchádzajú a na Johnnym je vidieť, že už toho má asi dosť. Niet divu, deň predtým odohral perfektné vystúpenie na Morave a dnes v Prahe len potvrdil svoju dobrú povesť. Jeho turné, ktoré už nejakú dobu trvá, končí až niekedy v decembri sériou koncertov v USA. A to je aj pre takého texaského strelca, akým je Johnny Winter, celkom slušná nálož. Vďaka patrí usporiadajúcej agentúre a hlavne Johnnymu samotnému, ktorého rockin´blues zostane azda pre všetkých zúčastnených láskou na celý život.
Martin Koubek
