JAROMÍR NOHAVICA
15.02.2011 Filed in: Recenzie
Ikarus
Sony BMG
Nikto nepoprie, že Jaromír Nohavica si v uplynulom roku prežil svoje osobné peklo. Žiadalo by sa možno použiť frázu, že prešiel očistcom, očistec však predpokladá aspoň minimálnu sebareflexiu. A tej, ako je známe, sa novinári ani poslucháči nedočkali. Tajomné zostalo tajomným, nedopovedané nedopovedaným. Dalo sa teda predpokladať, že ako pesničkár sa uchýli k najvlastnejšiemu prostriedku, k piesni a k veciam sa postaví jej prostredníctvom. Aj preto sa na nový album čakalo s napätím, domnievam sa však, že na výsledok treba pozerať predovšetkým cez symboly, na ktoré Ikarus viac či menej odkazuje. Už samotný fakt, že pesničkár vydal album noviniek v podobe „živáku“ a po bohato aranžovaných platniach sa predstavil iba sám s akustickou gitarou, sa dá chápať ako návrat k najpôvodnejšiemu pesničkárskemu archetypu. Folkový spevák, sám proti svetu, prišiel povedať pravdu. Nie však univerzálnu, ale skôr tú Nohavicovu. Väčšina pesničiek je výsostne subjektívna, hneď v úvodnej Já si to pamatuju pesničkár otvorene sumarizuje jazvy uplynulých rokov i mesiacov – Štb, komunistov, zoznamy, mediálnu manipuláciu. V ďalšej pesničke Co se stalo, bratříčku sa Nohavica, ktorý bol považovaný za akéhosi Krylovho pokračovateľa, obracia na mŕtveho klasika, s ktorým ho okrem pesničkárskeho majstrovstva spájala aj dnešná dezilúzia z toho, kam spoločnosť dospela... Babylon (2003) nebol veselý album, ale Ikarus je smutná platňa. Pesničkár nekomunikuje, neprihovára sa k publiku, len spieva piesne, akoby rozdával údery a vystreľoval výčitky. Ale to najsilnejšie zaznie na záver koncertu, keď v piesni Mám jizvu na rtu Jaromír Nohavica nikomu nič nevyčíta, na nič sa nehrá, len pokorne nastaví svoju dušu.
Sony BMG
Nikto nepoprie, že Jaromír Nohavica si v uplynulom roku prežil svoje osobné peklo. Žiadalo by sa možno použiť frázu, že prešiel očistcom, očistec však predpokladá aspoň minimálnu sebareflexiu. A tej, ako je známe, sa novinári ani poslucháči nedočkali. Tajomné zostalo tajomným, nedopovedané nedopovedaným. Dalo sa teda predpokladať, že ako pesničkár sa uchýli k najvlastnejšiemu prostriedku, k piesni a k veciam sa postaví jej prostredníctvom. Aj preto sa na nový album čakalo s napätím, domnievam sa však, že na výsledok treba pozerať predovšetkým cez symboly, na ktoré Ikarus viac či menej odkazuje. Už samotný fakt, že pesničkár vydal album noviniek v podobe „živáku“ a po bohato aranžovaných platniach sa predstavil iba sám s akustickou gitarou, sa dá chápať ako návrat k najpôvodnejšiemu pesničkárskemu archetypu. Folkový spevák, sám proti svetu, prišiel povedať pravdu. Nie však univerzálnu, ale skôr tú Nohavicovu. Väčšina pesničiek je výsostne subjektívna, hneď v úvodnej Já si to pamatuju pesničkár otvorene sumarizuje jazvy uplynulých rokov i mesiacov – Štb, komunistov, zoznamy, mediálnu manipuláciu. V ďalšej pesničke Co se stalo, bratříčku sa Nohavica, ktorý bol považovaný za akéhosi Krylovho pokračovateľa, obracia na mŕtveho klasika, s ktorým ho okrem pesničkárskeho majstrovstva spájala aj dnešná dezilúzia z toho, kam spoločnosť dospela... Babylon (2003) nebol veselý album, ale Ikarus je smutná platňa. Pesničkár nekomunikuje, neprihovára sa k publiku, len spieva piesne, akoby rozdával údery a vystreľoval výčitky. Ale to najsilnejšie zaznie na záver koncertu, keď v piesni Mám jizvu na rtu Jaromír Nohavica nikomu nič nevyčíta, na nič sa nehrá, len pokorne nastaví svoju dušu.
Miloš Janoušek
