Piesne môjho života

Ak sa vám niekedy zazdá, že vaša pamäť je „zrkadlo, na ktoré vám dýchli“, ako napísal náš klasik, pustite si niečo zo starých piesní, ktoré ste kedysi počúvali. Hudba má zázračnú moc. Nielenže dokáže hýbať vašimi emóciami, funguje spoľahlivo aj ako spúšťač spomienok. Už po pár taktoch sa vám v pamäti začnú vynárať situácie, ľudia, chute a vône chvíle, keď ste pieseň počúvali.
Tiež mám svoje piesne, ktoré ma ako turistické značky dokážu doviesť na miesta, kde som kedysi bol. Kdesi na úplnom začiatku bola pieseň neznámeho autora Děvčátko o berlích. Sestra ju doma hrávala na gitare a ja, schovaný za posteľou, som ju tajne počúval. Bola o postihnutom dievčati, s ktorým sa nik nechcel hrávať, dievča potom umrelo a ešte pred smrťou sa mamy pýtalo: „Maminko, až budu v nebi, smím se tam s andílky hrát? Neřeknou mi, že jsem mrzák a že mám všem pokoj dát?“ Mal som deväť rokov, potenciometer sentimentu vytočený úplne doprava a hrozne som tú pieseň prežíval. Prekvapený i potešený z práve objaveného faktu, že pesnička dokáže vytláčať kvapky zo slzných kanálikov, rozhodol som sa, že sa tiež naučím hrať na gitare.
Zháňal som si akordy i texty piesní a bol som ochotný venovať na tento účel i svoje vreckové. Takže keď dnes počujem Schelingerov Holubí dům, okamžite mám pred očami starú päťkorunáčku, ktorou som za ten text musel zaplatiť môjmu bratrancovi. On dobre pochopil, ako veľmi ten text chcem. Mal za ňu vtedy škatuľku marsiek a pivo k tomu ako bonus. Nech je mu odpustené, skúšal som tie marsky s ním.
No a keď počujem Na václavském Václaváku od Pražského výběru, vidím seba a otca, ako ležíme na gauči a počúvame spolu album Straka v hrsti. Magneťák na plné pecky, otec si to pochvaľuje, „aká pekná hudba“ a ja ho dodnes upodozrievam z toho, že exaltovaný prejav Viléma Čoka ho viac iritoval než sa mu páčil a iba hral chápajúceho rodiča pubertiaka. Na mojich spolužiakov robilo fakt dojem, keď som im o tom rozprával.
O panictvo som prišiel pri cajďáku Carrie od Europe. Na prázdninách u kamaráta boli dve pekné sestry. Chodil som k nemu ten Europe počúvať každý večer. Keď som už pár nocí nespal doma, mame to začalo byť podozrivé: „Prečo chodíš stále spávať ku Mikimu? Nie ste vy dvaja teplí?“
Pri Hoffmanovej Nech mi nehovoria cestujem vo vlaku v zelenom hubertuse, kazetový walkman v koženej kapse cez plece, čaká ma vojenská služba. Odhodlaný, nech sa deje, čo sa má, ale plný strachu z neznámeho, dodávam si guráž textom piesne: „Nech mi nehovoria, že mám vravieť hlasno tí, čo včera tichým rozbíjali ústa...“
V kasárňach ma zastihla revolúcia. Zavretý v ohyzdnej budove, vôbec som si neužil ulicu. No aspoň nám z kazeťáku vyhrávala Tracy Chapman svoju Talking ´bout a Revolution. Moja angličtina vtedy dokázala z piesne rozlúštiť len jediné slovo – revolution, čo mi, samozrejme, bohato stačilo k tomu, aby som to považoval za skvelý text. Vďaka ti, Tracy, za tú revolúciu.
A potom prišli sladké deväťdesiate. Doma mi od rána do večera vyhrávala MTV, to ešte bola hudobnou stanicou a skladba Plush od Stone Temple Pilots pre mňa v sebe ako zázračný kufrík skrýva všetku tú atmosféru slobody a priezračného vzduchu, ktorý som mohol nasávať.
A potom prišiel Goldie a jeho Inner City Life. A ja vidím kamarátovu izbu, osvetlenú načerveno, zadymenú od kadečoho. V nej ma Maťo, vtedajší bubeník This Is Kevin, zaúča do tajov elektronickej hudby. A ja predávam gitaru a kupujem si syntetizátor, na ktorý sa nikdy nenaučím hrať. Pri Reovej Driving Home To Christmas zasa vidím húfy nakupujúcich a celú tú psychiatrickú atmosféru hypermarketu, kde som istý čas zarezával a kde pred vianočnými skladbami nebolo úniku.
Tých piesní bolo samozrejme viac a ešte ich, dúfam, veľa bude. Už teraz, v tejto chvíli ktosi kdesi skladá song, ktorý ma o pár mesiacov úplne opantá. Čosi pri tej piesni budem robiť, čosi budem cítiť. Ešte netuším, čo to bude, no jedno je isté - keď si tú pieseň o pár rokov pripomeniem, v mysli sa mi tá chvíľa opäť vynorí so všetkými svojimi vôňami a farbami a ja si spomeniem na niečo pekné, či zaujímavé. Na niečo, čo ešte len nastane.

PS: Pesničkár Števo Šanta bude mať od májového čísla v časopise svoj pravidelný stĺpček pod názvom Z futrálu. Audio ukážky z jeho tvorby a videá zo Števových vystúpení so skupinou Ostrov si môžete pozrieť na ich stránkach na facebooku: Števo Šanta a Ostrov