TRAIN
09.03.2013
California 37
V poradí už ôsmy album americkej kapely Train (kto by už od nich nepoznal letný hit Hey, Soul Sister ?) s názvom California 37 má pred sebou tak trochu rozdvojený cieľ. Na jednej strane sa kapela snaží udržať si doterajších fanúšikov, ktorí boli zvyknutí túto kapelu vnímať v rockovejšej a menej komerčnej podobe, na druhej strane sa ale snaží ponúknuť zbierku chytľavých skladieb, z ktorých nejedna sa môže dobre vynímať na playlistoch komerčných rádií. Skladby vznikali na rôznych miestach domovskej krajiny a dokonca aj v Británii (Newcastle), kde mali Train v čase prípravy materiálu na natočenie tohto albumu turné. Kapela totiž na rozdiel od väčšiny podobných zoskupení nechcela zavrieť sa do skúšobne a pripravovať materiál pred nahrávaním, ale naopak, využiť inšpiratívnu atmosféru turné a čerpať priamo počas neho emócie a atmosféru do nových skladieb.
Zámer zachytiť túto atmosféru vyšiel. Snaha zabávať väčšinového poslucháča sa tu nedá uprieť. Train sa pri skladaní spoliehajú na svoje overené kompozičné aj aranžérske vzorce. Album je asi najviac komerčne ladený z celej doterajšej tvorby tohto zoskupenia. Minimálne je to cítiť v prvej polovici albumu, ktorý sa nesie v dosť odľahčenom letnom popevkovom duchu, chvíľami zachádza až do pesničkárskej polohy. V pesničkách nechýbajú ani humorné momenty, ako napríklad mexické dychové pasáže a parafrázovanie Fantóma opery v skladbe 50 Ways To Say Goodbye . Od druhej polovice sa tento hravý podtón postupne vytráca a celok začína znieť kompaktnejšie a o niečo tvrdšie, menej komerčne, už viac ako rocková kapela než ako letný ľahký popík.
Napriek tomu, že táto dvojitá podoba kapely na sto honov zaváňa kalkulom a snahou o spojenie ohňa a vody za každú cenu, tento album nie je rozhodne zlý a stojí za vypočutie. Zvuková stránka je samozrejme vynikajúca a niet jej čo vyčítať, rovnako ani aranžmánom a interpretačnej kvalite. A počúva sa to skutočne príjemne. Na druhej strane sa ponúka otázka, ako hlboko sa tieto popevky vryjú du pamätí poslucháčov, alebo koľko krát sa k nim budú ochotní vrátiť v inej než rádiovej podobe. Nie každý album ale musí prinášať niečo zásadné a šokujúce, niekedy je viac potešiť svojich poslucháčov a ponúknuť čo sa im páči. To Train dokážu spoľahlivo. Možno, že je to takto lepšie. Keby sa snažili za každú cenu o umenie, výsledok by už nemusel pôsobiť tak uvoľnene ani uspokojivo.
V poradí už ôsmy album americkej kapely Train (kto by už od nich nepoznal letný hit Hey, Soul Sister ?) s názvom California 37 má pred sebou tak trochu rozdvojený cieľ. Na jednej strane sa kapela snaží udržať si doterajších fanúšikov, ktorí boli zvyknutí túto kapelu vnímať v rockovejšej a menej komerčnej podobe, na druhej strane sa ale snaží ponúknuť zbierku chytľavých skladieb, z ktorých nejedna sa môže dobre vynímať na playlistoch komerčných rádií. Skladby vznikali na rôznych miestach domovskej krajiny a dokonca aj v Británii (Newcastle), kde mali Train v čase prípravy materiálu na natočenie tohto albumu turné. Kapela totiž na rozdiel od väčšiny podobných zoskupení nechcela zavrieť sa do skúšobne a pripravovať materiál pred nahrávaním, ale naopak, využiť inšpiratívnu atmosféru turné a čerpať priamo počas neho emócie a atmosféru do nových skladieb.
Zámer zachytiť túto atmosféru vyšiel. Snaha zabávať väčšinového poslucháča sa tu nedá uprieť. Train sa pri skladaní spoliehajú na svoje overené kompozičné aj aranžérske vzorce. Album je asi najviac komerčne ladený z celej doterajšej tvorby tohto zoskupenia. Minimálne je to cítiť v prvej polovici albumu, ktorý sa nesie v dosť odľahčenom letnom popevkovom duchu, chvíľami zachádza až do pesničkárskej polohy. V pesničkách nechýbajú ani humorné momenty, ako napríklad mexické dychové pasáže a parafrázovanie Fantóma opery v skladbe 50 Ways To Say Goodbye . Od druhej polovice sa tento hravý podtón postupne vytráca a celok začína znieť kompaktnejšie a o niečo tvrdšie, menej komerčne, už viac ako rocková kapela než ako letný ľahký popík.
Napriek tomu, že táto dvojitá podoba kapely na sto honov zaváňa kalkulom a snahou o spojenie ohňa a vody za každú cenu, tento album nie je rozhodne zlý a stojí za vypočutie. Zvuková stránka je samozrejme vynikajúca a niet jej čo vyčítať, rovnako ani aranžmánom a interpretačnej kvalite. A počúva sa to skutočne príjemne. Na druhej strane sa ponúka otázka, ako hlboko sa tieto popevky vryjú du pamätí poslucháčov, alebo koľko krát sa k nim budú ochotní vrátiť v inej než rádiovej podobe. Nie každý album ale musí prinášať niečo zásadné a šokujúce, niekedy je viac potešiť svojich poslucháčov a ponúknuť čo sa im páči. To Train dokážu spoľahlivo. Možno, že je to takto lepšie. Keby sa snažili za každú cenu o umenie, výsledok by už nemusel pôsobiť tak uvoľnene ani uspokojivo.
Michal Kyseľ
